Štvrtá adventná nedeľa

Služba Panny Márie príbuznej Alžbete je pre nás výzvou vedieť si navzájom poslúžiť.

Vedeli by sme povedať, kedy človek človeku oznámi najradostnejšiu správu? Vy, matky, by ste to povedali najkrajšie. Je to vtedy, keď žena oznámi svojmu manželovi a okoliu, že príde na svet nový človek, dieťa. Pravda, len tí sa dokážu tešiť, čo majú v srdci lásku. Otec, ktorý nechce dieťa, sa nebude tešiť. Cudzím to môže byť ľahostajné.

Dnes si pripomíname udalosť, keď Alžbeta na pozdrav Panny Márie odpovedá: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1,42).
Tieto slová sú poslednou prípravou na sviatky Narodenia Pána. Evanjelium nám pripomína udalosť z Ain Karin vzdialeného asi 150 km od Nazareta, kde sa Panna Mária ponáhľa po anjelovom zvestovaní – keď jej oznámil, že bude matkou Božou a tiež, že jej príbuzná Alžbeta je v požehnanom stave.

Touto udalosťou vrcholí náš liturgický advent. Pripomína nám, že Ježiš je už medzi nami. Už sa začala jeho misia. Dochádza k prvému kontaktu Boha v ľudskom tele s človekom, ktorého si Boh sám vyvolil ako svojho predchodcu, ktorý má pripraviť ľudí, aby Ježiša ľudia prijali ako svojho Boha, očakávaného Mesiáša. Je to zaujímavé stretnutie. Obaja sa ešte nenarodili. Obrazne dá sa o nich povedať, že sú ešte v bezpečí, v “sanktuáriách“ svojich matiek. Dochádza však už k prvému stretnutiu a začína niť porozumenia. K ich osobnému stretnutiu dôjde o tridsať rokov. Ježiš prišiel, aby otvoril všetko to, čo bolo zatvorené. Keď sa narodí, nájde uzatvorené ľudské srdcia a jediné miesto, kde sa môže narodiť, je maštaľka. Príde na svet z Panny, a nenaruší jej panenstvo. Vyjde však z hrobu, hoci strážia jeho hrob. Prichádza do večeradla, hoci sú dvere zamknuté.

Mária pri zvestovaní otvorila svoje srdce človeka, aby Bohočlovek mohol prísť na svet. Mária sa ponáhľa k príbuznej Alžbete, aby každý človek sa mohol stať bratom a sestrou Boha. Mária nesie vo svojom lone Boha a túto udalosť možno prirovnať k udalosti zo Starého zákona, keď kráľ Dávid chce do Jeruzalema preniesť Archu zmluvy, kde nad cherubínmi sídlil Boh sám. Márii, Matke Božej dávame aj prívlastok Archa zmluvy. Ako to vysvetliť? Boh prikázal Mojžišovi zhotoviť Archu a uložiť zákon, ktorý mu dá sám Boh (porov. Ex 25,1-22). Umiestnili do nej Áronovu kňazskú palicu i nádobu s mannou. Archa bola určitý čas na mieste neďaleko neskoršieho bydliska Alžbety. Panna Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace, práve toľko, ako Archa pred bránou Jeruzalema. A pre túto nápadnú podobnosť oslovujeme Pannu Máriu v litániách titulom Archa zmluvy. Keď sa Dávid dozvedel, že Boh požehnal dom Abinadabovi, priniesol Archu do Jeruzalema (porov. 2 Sam 6,1-23).

Panna Mária prináša svetu Boha. Mária je znamením Boha. Návšteva u Alžbety po vtelení Božieho Syna pod jej srdcom, to je veľké gesto dobroty a lásky zo strany Panny Márie. To je advent Panny Márie. Slúži a prináša radosť.
A to očakáva od nás Mária dnes. Dala nám príklad. So svojou radosťou neostala sama. Tesne pred sviatkom Narodenia Pána sú pre nás aktuálne slová o tom, že „Mária vydala sa na cestu a ponáhľala sa“ (Lk 1,39). Máme si uvedomiť, že náš advent má byť poznačený prehĺbením viery a radosti nad príchodom Boha na svet. Slová Alžbety: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43), prezrádzajú vieru Alžbety. To je pre nás výzva viac si uvedomovať svoje povinnosti, ktoré sme prijali pri sviatosti krstu a záväzky zo svätej omše. Sme povinní rozvíjať to, čo sa v nás pri krste začalo; prehlbovať a oznamovať do svojho okolia. Máme povinnosť šíriť vieru, pracovať na svojom posvätení a raste Božieho priateľstva v nás. Viera to nie je len brať, alebo brať len vtedy, keď je to výhodné, ale viera to je povinnosť spolupracovať s Duchom Svätým, dať sa ním naplniť ako Alžbeta, aby sme mohli byť nástrojom Božím a oznámiť veľkú Božiu lásku svetu. Mlčať, keď si uvedomujeme povinnosti a záväzky z krstu, nás nielenže neobohatí, ale naopak, nezískavame tie dary a milosti, ktoré sú nám ponúknuté, ktoré majú byť naším bohatstvom. Mária ukazuje povinnosť kresťana. Kresťan, ktorý prijal vieru, zaväzuje sa svojím životom vieru vyznávať a žiť. Kto vieru ukrýva, nevie, nechce sa s ňou podeliť, ten nenasleduje príklad Panny Márie z dnešného evanjelia. Ježiš pred svojím nanebovstúpením dal nám príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,15-16). Pri stretnutí odzneli aj slová chvály. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). O týchto slovách sa dá hovoriť ako o prvom “blahoslavenstve“. Boh prichádza, aby sa stal človekom, prináša radosť a prichádza cez vieru, to znamená cez otvorenie sa blížnemu. To si uvedomujeme, keď rozjímame o stretnutí dvoch žien, matiek, ktoré v lone nosili svojich veľkých synov. Panna Mária Ježiša Krista a svätá Alžbeta svätého Jána Krstiteľa. O sv. Jánovi Pán Ježiš vydal svedectvo: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7,28). Sv. Ján Krstiteľ si toto uznanie vyslúžil svojou vierou. Jeho život, skutky i slová hovorili o tom, čo od neho žiadal Kristus. Bol to však jeho slobodný prejav. Nik, ani Ježiš Jána nenútil, aby tak konal. Aj keď v Herodesovom paláci zomrel mučeníckou smrťou, nezomieral nešťastný. Sám o svojom vzťahu ku Kristovi povedal: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Lk 3,16).

Tieto posledné dni a hodiny štvrtého adventného týždňa, keď počúvame a rozmýšľame nad evanjeliom, ako Božia Matka sa ponáhľa poslúžiť príbuznej Alžbete, ktorá je tiež v požehnanom stave, uvedomujeme si, že právom od každého Boh žiada, aby sme si jeden druhému poslúžili vo viere, pomohli žiť radostné posolstvo Evanjelia. Jeden druhého potrebujeme. Aj dnes je chválou kresťanov, ak neveriaci o nás, čo veríme v Krista, povedia: „Hľa, ako sa milujú!“ Tak chápeme aj bezprostrednú prípravu na sviatky, ktorým sme zvykli dať prívlastok “sviatky pokoja a lásky“.
Rozprávka zo stolárovej dielni je poučná nielen pre deti, ale aj dospelých. Zamyslíme sa nad jej obsahom.

Medzi stolárovými nástrojmi došlo k hádke, ktorý nástroj je dôležitý a ktorý nie. Hádka došla tak ďaleko, že sa začali navzájom vylučovať. Ktosi z nich povedal. „Musíme vylúčiť pani Pílu, pretože kuše a škrípe zubami. Jej povaha je najkúsavejšia na svete.“ Iný sa ozval: „Medzi nami nemá čo robiť Hoblík, pretože je to večne nabrúsený punktičkár a zhobľuje všetko, čo príde do cesty.“ „A čo pán Kladivo?“ protestoval ďalší. „Má ťažkú a divokú povahu. Stále len mláti a nám všetkým ide na nervy. Vylúčme jeho!“ „A čo bratia Klince? Či niekto môže s nimi žiť? Stále pichajú. Vylúčme aj ich. A keď som pri slove, žiadam vylúčiť aj pána Pilníka a tiež pani Rašpľu. Život s nimi je ustavičná trenica. A rozlúčme sa aj s pánom Šmirgeľ Papierom, pretože on snáď žije len preto, aby sa o všetkých otieral!“ A tak sa stolárova dielňa delila. Jeden cez druhého hovorili, prekrikovali sa, až navzájom jeden druhého vylúčili. Vtedy vstúpil do dielne stolár. Stíchli. Stolár zobral do ruky dosku a rozrezal ju zubatou Pílou. Vyhladil ju Hoblíkom. Potom prišli na rad pani Rašpľa i pán Šmirgeľ Papier a nakoniec pán Kladivo a bratia Klince. Stolár použil všetky nástroje, aby zostrojil nádhernú kolísku. Totiž každú chvíľu sa malo narodiť dieťatko, ktoré potrebuje kolísku...

Rozprávka nám chce pripomenúť, že nie Boh potrebuje nás, ale my všetci potrebujeme Boha. Každý je dôležitý v Božích očiach. Každý máme svoje nezastupiteľné miesto. Od každého z nás Boh očakáva, že si verne splníme svoje poslanie. Je správne, že to chceme a ďakujeme za vzor a príklad Panne Márii, sv. Alžbete a sv. Jánovi Krstiteľovi.

O niekoľko hodín si pripomenieme najkrajšiu správu, že sám Boh prišiel na svet. Láska v našich srdciach bude zárukou, že sviatky budú obohatením tak pre nás osobne, ale aj pre tých, s ktorými zasadneme ku štedrovečernému stolu, koho obdarujeme darčekom, komu podáme ruku či napísali sme pozdrav. Modlime sa počas svätej omše, aby sme boli medzi sebou bratmi a sestrami Ježiša Krista.

Amen.