Štvrtá adventná nedeľa

Miesto Panny Márie v advente historickom, liturgickom a našom životnom.

Nad vchodom na portáli Kostola sv. Martina v Krakove je veľavravný nápis: „Frustra vivit, qui nemini prodest.“ – „Nadarmo žije, kto nikomu nepomáha.“ Advent bez Panny Márie si vieme veľmi ťažko predstaviť. Panna Mária zohráva nenahraditeľnú úlohu v historickom advente ako tá, čo dala súhlas, aby sa Ježiš počal v jej lone a umožnila, aby sa predpovede prorokov stali skutočnosťou. Rovnako Panna Mária je hviezdou na liturgickom adventnom nebi. Cirkev nielen sviatkom jej nepoškvrneného počatia, ale i textami adventných piesní, čítaní zo Svätého písma, rok čo rok veriacim pripomína pomoc Panny Márie pripraviť sa na sviatky čo najlepšie. A vieme si vo svojom životnom advente predstaviť lepšiu pomocníčku, istejšiu radkyňu ako Pannu Máriu?

Pripomína nám to aj sv. Lukáš evanjelista: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39).

Liturgiu poslednej adventnej nedele, ktorá zapadá do obdobia, keď zima ako ročné obdobie ukazuje svoju moc, nemusíme chápať ako chladnú, len rozumovú či vecnú. Veď o adventných piesňach mnohí hovoria, že svojím obsahom a melódiou navádzajú srdcia veriacich na radosť a vzdávanie vďaky pred blížiacimi sa sviatkami.
Rovnako evanjelium o stretnutí Panny Márie s jej príbuznou Alžbetou, ktoré bolo súčasne prvým stretnutím predchodcu s Mesiášom, pripomína radosť z veľkých vecí dejín spásy. Potvrdilo sa to, čo sa o Jánovi Krstiteľovi predpovedalo, že už v materinskom lone bude naplnený Duchom Svätým. Alžbeta chápe znamenie, a preto radostne a úctivo pozdravuje Pannu Máriu, svoju mladšiu príbuznú. Blahoslaví Pannu Máriu, že uverila, čo jej oznámil anjel. A reakcia Márie na slová Alžbety? Zvelebuje veľkosť Boha, Pána a Zástancu. Cestu Panny Márie z Nazareta do Ain Karim možno prirovnať k putovaniu archy zmluvy do Jeruzalema. Ako archa bola pre putujúci národ príbytkom Boha, tak Panna Mária vo svojom lone nesie po celej zasľúbenej krajine očakávaného a predpovedaného Mesiáša. Tak ako sa ľud tešil arche, tak Alžbeta sa teší návšteve Panny Márie. Dochádza k historickému stretnutiu Jána Krstiteľa a Ježiša Krista ešte pred ich narodením, aby o tridsať rokov sa stretli znova na brehu rieky Jordán.

Máriu si Boh od vekov vyvolil za matku pre jeho Syna. Boh potreboval Máriu, aby sa mohol stať jedným z nás, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Advent je čas, počas ktorého si pripomíname radosť z historického príchodu Boha na svet, ako aj radosť z liturgického adventu, ktorý nám to znova pripomína a tiež je to čas, ktorý je mementom, že máme sa pripraviť na stretnutie s Bohom na konci života. Panna Mária je vzorom, ako prežívať advent. Spolupracovala s Bohom. Odpovedala, ako od nej očakával Boh. Stala sa nám učiteľkou, ako prežívať advent.

Rovnako aj my sme pozvaní prežívať advent. Vianoce sa stali časom, keď svojich najbližších obdarúvame. Je to prejav lásky a vďaky. Preto cez advent vyberáme darček, ktorý by našu lásku a vďaku pripomenul. Advent je čas, keď môžeme pripraviť aj duchovné darčeky. Tie sa nekupujú, ale môžeme ich vytvoriť. Modlitba, skutky kresťanskej lásky sú dôkazom, že Božia láska má primát a naša ľudská aktivita nasleduje. Ak chceme ako praví kresťania konať skutky milé Bohu, postavme sa do postoja Panny Márie. Ona celý svoj život koná tak, ako povedala: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Alžbeta toto jej konanie chváli slovami: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Nie sú to len slová, ale vyjadrenie skutkov. Dnes na tieto slová a udalosť návštevy Panny Márie u Alžbety sú slová hymnu “Magnifikat“.
Žijeme v časoch, keď rastie počet tých, ktorých vzor Panny Márie neoslovuje. Stráca sa radosť zo živej a prežívanej viery. Prestali sme robiť cesty do Ain Karim. To znamená, že sa už neponáhľame, aby sme robili dobro z vlastnej iniciatívy pre rast Božieho života v nás. Kúpiť darček je ľahšie. Mať čas na niekoho, navštíviť starších, chorých, vypočuť ich boľačky, mať s nimi viac súcitu, už sa nedá kúpiť. Je to oveľa ťažšie, ako si vieme predstaviť, ale je to osožnejšie, cennejšie, milšie.

Slovám „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20,36) sa nechceme vyhnúť. Skutočne blaženejšie je dávať, rozdávať, darovať sa, mať na niekoho čas. Nezostáva nám nič krajšie a záslužnejšie, ako konať nezištne a z lásky. Mať oči, uši a srdce otvorené pre iných, prináša jednej i druhej strane úžitok a radosť. Tomu kto vie obdarovať a aj tomu kto je obdarovaný. A obdarovať nemusíme len hmotným darom či slovom.

Známy huslista Fritz Kreisler raz po vydarenom koncerte odchádzal z divadla v Dubline do tmavej zimnej noci. Keď sadal do auta, začul hru na husliach. Niekto hral veľmi pekne na husliach pred divadlom, kde on pred chvíľou skončil vydarený koncert. Oslovený hlasom pekných a čistých huslí, Kreisler chcel uvidieť toho, kto tak pekne hrá. Keď prišiel k bočným dverám divadla, uvidel mladú Írku. V puzdre od huslí mala niekoľko drobných mincí. Keď dohrala, spýtal sa na jej meno. Bola to Lillian Mack, ktorá si hrou na husle zarábala. Tí, čo odchádzali z divadla, plní krásnych dojmov, jej hru ocenili pár mincami. Kreisler za niekoľko minút si uvedomil oveľa viac. On bol predsa husľový virtuóz. Pozval ju do hotela, kde býval a prosil ju, aby hrala len pre neho. Bol tak nadšený talentom dievčaťa, že jej hra ho chytala za srdce. Poprosil ju, aby s ním hrala na koncerte v Kráľovskom divadle. Slávny huslista objavil v jednoduchej írskej dievčine veľký dar, nadanie. Dievča prestalo hrať na uliciach za pár drobných mincí a začala hrať v koncertných sieňach za veľké peniaze.

Čas adventu, ktorý sa končí, chápeme aj ako čas Božej výzvy. Boh v každom z nás vidí svoje dieťa, Božie dieťa. Ako Božie deti nie sme stvorení len pre tento svet. Boh nám dáva náš životný advent, aby sme získali Božie kráľovstvo. Každý je jedinečný. To je dar, ktorý dáva Boh. Nevyužiť ponúknutú príležitosť by bolo z našej strany nezodpovedné, nečestné a urážkou Boha. Boh nás obdarúva skôr, ako my dokážeme obdarovať blížnych. Boh nás obdarúva svojím príchodom na zem ako Dieťa, obdarúva liturgiou, ktorá pripravuje na sviatky jeho narodenia, ale obdarúva každého z nás, aby sme si svojím životom zaslúžili večný život.
Nápis „Frustra vivit, qui nemini prodest“ – „Nadarmo žije, kto nikomu nepomáha,“ nestráca na aktuálnosti, hoci už desiatky rokov je vyrytý do portálu nad vchodom do kostola. Dnes oslovuje i nás. Chceme zužitkovať správne čas už dnes, teraz a tu. S pomocou Panny Márie chceme si všímať i potreby k šťastiu blížnych.

Amen.