Štvrtá adventná nedeľa

Vrchol adventu nesmie zahaliť, že aj iní potrebujú našu pomoc.

AI
Čo všetko sme už stihli a nestihli pred sviatkami? Obdivujeme tých, čo všetko stihnú. Áno, zabúdajú na seba. Sú šťastní, keď iní sú šťastní.
Pomôcť druhým, aby aj oni radostne prežili sviatky. Nie sú to len chorí, ale aj opustení, a nemusia patriť do rodiny alebo priateľov.
Koľko je okolo nás vzácnych ľudí, o ktorých nevieme. Vedia pripraviť sviatky nielen svojím najdrahším, ale aj vzdialenej staršej príbuznej, susedovi, ktorému zomrela manželka a ktorý žije sám, ale aj vlastnej matke či otcovi, ktorí nechcú ani na sviatky opustiť svoj dom...

KE
Panna Mária v požehnanom stave sa ponáhľa, hoci jej to nikto nenariaďuje, ide do vzdialeného judejského mesta, aby poslúžila taktiež požehnanej žene, príbuznej Alžbete, ktorá je staršia.
Pri stretnutí Alžbeta naplnená Duchom Svätým víta Pannu Máriu: „Požehnaná si medzi ženami...“ a dodá, že si „uverila“, čo ti Pánov anjel povedal (porov. Lk 1,45).

DI
Takto začal advent Panny Márie. Správy od anjela zmenili jej život. Namiesto toho, aby myslela na seba, myslí na svoje okolie. Alžbeta, jej príbuzná, v starobe tiež počala z Božej lásky. Mária si uvedomuje, že jej poslaním je myslieť na tých druhých, pomáhať, poslúžiť, zachraňovať... To je mariánska zbožnosť. Príslovie hovorí: Otvor oči a viď, kto viac potrebuje pomoc. Mária uverila Bohu. Kto verí v Boha, miluje aj svojich blížnych. Boh z lásky prišiel na svet kvôli ľuďom. Uverme ako Mária Bohu, že žijeme nie pre seba, ale pre svojich blížnych. Keď Ježiš vystupuje ako Mesiáš, uzdravuje, učí, sýti... Šťastní tí, čo nasledujú Ježiša a Máriu, že majú pre koho žiť. A to nie iba v prirodzenej oblasti života, ale i duchovnej.

Panna Mária prichádza k Alžbete hlavne preto, aby jej odovzdala svoju skúsenosť so živým Bohom, ktorý už prebýval pod jej srdcom. A ako na toto reaguje Alžbeta. Dieťa v jej lone sa zachvelo a naplnil ju Duch Svätý (por. Lk 1, 41). Vie, že to nie je len obyčajné stretnutie, aké môžeme zažiť kdekoľvek a kedykoľvek. Cíti, že sa tu deje niečo mimoriadne. Stretáva sa so živým Bohom, ktorý sa stal človekom, a to ju napĺňa veľkou radosťou. Začína velebiť Boha za to, že jej doprial tej milosti dožiť sa príchodu Mesiáša. Mnoho kráľov alebo prorokov, či patriarchov si prialo zažiť túto chvíľu, ale im to nebolo dané a Alžbeta, jednoduchá žena, má tú výsadu nielen dožiť sa tohto času, ale stretnúť sa s ním so svojím očakávaným Mesiášom.

PAR
Čas sa napĺňa. Náš Boh prichádza. S Bohom i naša nádej, útecha a príležitosť splniť si poslanie, ku ktorému nás pozýva Boh. Každý máme nezastupiteľnú úlohu. Pretože nevieme, aký dlhý čas je na úlohu nám darovaný Bohom, je správne konať. Záhaľka, lenivosť, odkladanie, vyhováranie sa a všetko čo nás brzdí v tom, aby sme plnili Božiu vôľu je čas odstrániť a začať konať.

Dovoľme Ježišovi, aby prišiel do nášho srdca. Ak mu to neumožníme náš život začne strácať svoj zmysel. Stratíme smer ktorým máme kráčať. Budeme smutní, plní úzkosti a beznádeje. Už nebudeme tou lampou, ktorá má svietiť, nebudeme tou soľou, ktorá dáva chuť, ale budeme šíriť okolo seba tmu. A čo je najhoršie, sami si to nebudeme uvedomovať. Pamätajme, že ani v takýchto chvíľach nás milosrdný Ježiš neopustí. On bude vždy stáť pri bráne nášho srdca a klopať. Je to len na nás, či mu otvoríme svoje srdce, aby mohol vstúpiť dnu a zmeniť tmu v našom živote na pravé svetlo, ktoré svieti všetkým ľuďom a ktoré nikdy nezhasne.

Keď sme už dovolili Bohu vstúpiť, snažme sa byť stále s ním. Prežime s ním čo najviac času. Žime v jeho prítomnosti ako s dôverným priateľom a vtedy zistíme, že nás nikdy nesklame. Dajme sa ovplyvniť jeho slovom. Vážme si ho ako vzácneho hosťa, ktorý k nám prišiel.

Nasledujme našu nebeskú Matku Pannu Máriu. Božie slovo prijmime, prežime a odovzdávajme ďalej. Aj my sa staňme svedkami evanjelia Ježiša Krista. Prenesme Boha z nášho vnútra do života tohto sveta. Boha potrebujú naše pracoviská, naši známi, priatelia, susedia... Ale nie tak, že budeme o Pánu Bohu len pekne rozprávať, ale ľudia okolo nás musia vnímať a cítiť, že v nás prebýva živý a pravý Boh. Že je v nás jeho sila a my sme plní evanjeliovej radosti, ktorú rozdávame druhým ľuďom. Nehovorme si: „To ľudia nikdy nezbadajú.“ Alebo: „Dnešný svet už o to nestojí“ Ľudia okolo nás sú veľmi vnímaví. Hneď sa začnú pýtať jeden druhého: „Prečo je on alebo ona stále plný radosti.“ „Prečo nehreší a nenadáva, aj keď sa mu niečo nepodarí, rozbije alebo poláme?“ A hneď si všimnú, ako ten človek reaguje v tej alebo inej situácii. Začne sa v ich vnútri pohýnať niečo, čo ich bude nútiť zamyslieť sa nad svojim životom, aj keď si to v prvých okamihoch neuvedomia, a už vôbec to navonok nepriznajú. Každý z nás má svedomie. Boh prichádza už teraz, denne. Boh potrebuje každého z nás. Boh nás vykúpil bez nás, ale k našej spáse potrebuje náš činný život viery, nádeje a lásky. Mária sa ponáhľa podeliť s tým, čo zažila pri anjelovom zvestovaní. Panna Mária si uvedomuje svoj súhlas „fiat“, a preto koná. Kto prežíva radosť, má sa s ňou podeliť.

MY
Advent to nie je len čas očakávania, ale aj čas splnenia toho, čo právom od nás čaká Boh. „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Veď Ten, ktorého očakáva svet, je už prítomný v lone panenskej Matky. Ona, zároveň Matka, vydáva o tom svedectvo:
Hovoríme, že máme Boha v srdci. Ale v takom prípade je našou vecou navštevovať s Bohom tých, ktorí potrebujú naše srdce, našu útechu, našu pomoc. Kristus chce prísť na svet skrze náš obetavý, účinný, úslužný život. Máme teda poskytovať Kristovi svoje srdce, svoje ústa, svoje ruky, aby mohol skrze nás milovať, hovoriť a konať. V dňoch prípravy na sviatky sa treba rozhliadnuť dookola, aby sme sa ocitli všade tam, kde sa môže Pán Ježiš skrze nás zjaviť, aby sme neprehliadli žiadnu príležitosť k dobrému slovu alebo skutku. Určite skrze takéto akty našej žičlivosti zachveje sa radosťou nejedno srdce. Možno povedať ešte viac: skrze každý akt lásky, žičlivosti, Kristus sa rodí v srdciach, ktoré lásku preukazujú a ktoré lásku zakusujú.
Vo sv. omši, vo chvíli premenenia, Ježiš Kristus tiež navštevuje svoj ľud, aby sa zaň priniesol ako Obeta.

Dr. Schacherle hovorí vo svojich spomienkach, ako stratil vieru v Krista i Boha. Ako bohoslovec pri pobožnostiach krížovej cesty, ktorú konal s inými, uvažoval, že je nemožné, aby Kristus, ktorý je považovaný za Boha, mohol tak trpieť ako obyčajný človek. Stratil vieru a bojoval proti nej. To je prvá časť jeho príbehu.
Málokto však vie, že ten istý kňaz zomrel v koncentračnom tábore a že zomrel zmierený s Bohom. V hrôze koncentráku a jeho utrpení pochopil Kristovu obeť, ktorú podstúpil pre všetky duše. Spoznal, že to nemohol urobiť obyčajný človek, ale Boh, ktorý z nekonečnej lásky k človeku zostúpil na zem.

Svet, naše okolie potrebujú náš vzor obety.

Spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry v románe Vojnový pilot hovorí: „Obeť neznamená ani oklieštenie, ani pokánie. Je to v podstate čin. Dakedy sa moja civilizácia opierala o Boha, zachraňovala práve pojem obety, ktorá vnášala do srdca človeka Boha. Humanizmus zanedbal základnú úlohu obety. Usiloval sa zanietiť človeka slovami a nie činmi.“

Panna Mária je náš vzor obety u Alžbety. Boh cez Alžbetu dáva nám istotu, čo sa Bohu páči. Bohu milá obeta musí niečo stáť...

Bol raz jeden človek, ktorý zatúžil mať na chrbte vytetovaného leva. Išiel teda k odborníkovi a vyslovil svoje prianie. Ale len čo pocítil pár prvých vpichov, začal nariekať: „Ach, vy ma vraždíte! Ktorú časť leva práve tetujete?“ „Práve robím chvost,“ odpovedal umelec. „Tak teda vynecháme chvost,“ povedal ten muž. Umelec začal znova, ale ten muž začal opäť stenať, ako to bolí. „Ktorú časť leva tetujete teraz?“ „Levie ucho,“ odpovedal umelec. „Nuž vynechajme ucho,“ zavzdychal ten muž. Umelec sa dal znovu do práce, no vzápätí počul otázku: „Čo to robíte teraz?“ „Brucho leva.“ „Vynechajte brucho...“ povedal muž. Na to tetujúci umelec povedal: „Lev bez chvosta, bez uší a bez brucha nie je žiaden lev! Azda by ste radšej chceli na svojom chrbte obraz mravca miesto leva!“

Ak chceme byť živým obrazom Boha, tak sa musíme otvoriť životu obetí, pretože tento svätý obraz je na nás vytetovaný. Ak odmietneme obeť, budeme sa musieť uspokojiť so životom, ktorý sa zďaleka nebude môcť merať s tým zámerom, ktorý pre nás vysnil Boh.

ADE
Aj počas Vianoc nezabudnime na obety. Niekedy aj tu najkrajšiu atmosféru pokoja a lásky narušuje diabol. Vytrvajme v láske, konaní z lásky v obetiach i v nasledujúcich dňoch.

Amen.