Tretia adventná nedeľa

Mať radosť zo života.

K adventu patrí aj predvianočná sviatosť zmierenia. Stáva sa, že pri príprave na prijatie sviatosti zmierenia si uvedomujeme realitu svojho života. Už si nenahovárame, že sme lepší či iní od ľudí, s ktorými žijeme, s ktorými pracujeme, s ktorými sa stretávame. Mnohokrát si pri príprave na spoveď uvedomujeme, že sme nežili tak, ako sme túžili žiť, že vlastne pravá radosť sa nedá prežiť mimo Boha, s hriechom v duši. A tak po sviatostnom odpustení si často uvedomujeme, že ak chceme skutočne byť šťastní, prežívať opravdivú radosť, máme sa pýtať častejšie seba samých ako zástupy Jána Krstiteľa.

„Čo teda máme robiť“ (Lk 3,10) ?

Ján dáva odpoveď tým, čo chcú začať nový život. V odpovedi pre každý stav, či sú to mýtnici, vojaci alebo iní ľudia, je vidieť pravú lásku. Mýtnikom povie: „Nevymáhajte viac, ako vám určili“ (Lk 3,13). Vojakom: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom“ (Lk 3,14). O inom: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11). Z textu sa dá vydedukovať radikálne zachovávanie príkazu lásky, tak ako to učil Starý zákon a Kristus: „... neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Láska sa prejavuje v činnom spolužití. Jánove počínanie jasne poukazuje, že nie je očakávaný Mesiáš. Ján sa pred Kristom skláňa: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Lk 3,16). Ján predstavuje Mesiáša, ktorý bude celkom iným spôsobom prejavovať svoju moc. Poukazuje na Ducha Svätého v sile a svetle, ktorého moc spoznáme. „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16). Jedine v Duchu Svätom môže prežiť duchovnú radosť. Ján poukazuje na činnosť pokánia. Inými slovami dá sa to vyjadriť takto: Zmeňte svoje zmýšľanie. Zmeňte svoj život. Zmeňte sa. Čo si mysleli pri slovách sv. Jána Krstiteľa? Ján nechcel, aby si obliekli rúcho z ťavej srsti, aby jedli len poľný med a pili len mlieko. To by bolo veľmi málo. Ján ich vyzýva k radikálnej zmene vlastného spôsobu života. Áno, dá sa ísť na spoveď, a predsa po spovedi sa život nemení. Ježiš jasne a rozhodne povie, čo je potrebné zmeniť, čo opustiť, čoho sa zriecť, čím opovrhnúť. Z evanjelia sa dá vydedukovať, že Ježiš chce niečo viac, ale v náš prospech. Advent je čas na premýšľanie, čas porovnávania svojho života so životom spred roka, dvoch či troch... Pravá radosť je tá, ktorá obohatí nielen navonok, ale najmä v našom vnútri, čo snáď i bolí, ale následne lieči, uzdravuje a je začiatkom nového života. A na to nás upozorňuje dnešná nedeľa, ktorá má prívlastok “Laetare“ – “Raduj sa“.

Je potrebné žiť pravú radosť. Radosť, ktorá sa nedá podplatiť, ktorá stačí sama osebe a ktorá jednoducho je a svieti svojím vlastným svetlom, ktorá prichádza tam, kde sa jej páči a zostáva tak dlho ako sama chce, ktorá robí život naraz priezračným, jedným okamihom ho napĺňa šťastím. Túto radosť si nemôžeme kúpiť. To preto, že má základný a neodmysliteľný vzťah k dobru. Jedine dobro má tú váhu bytia, ktorá môže byť pôdou pre krehký kvet radosti. Ľudské dobro je tým priestorom, v ktorom sa radosti dobre býva. Dobro ju volá, láka, priťahuje, a to tak silno, že keď sa radosť vystraší a vzdiali, je potrebné hneď si klásť otázku, kadiaľ vnikol nepriateľ, zlo. Radosť sa z dobra rodí, dobrom žije a kvitne, ale dobro i pôsobí, pretože je sama dobrom, dokonca tým najvyšším, k dobru povzbudzuje, volá a dáva silu. Radosť bez dobra a dobro bez radosti sú ako úsmev bez lásky a láska bez úsmevu. Poznáme veľkú radosť, ale sú aj malé, sotva postrehnuteľné radosti. Každá z nich ale rovnako jasným svetlom svieti. Áno, sú veľké i malé dobrá a každé dobro dáva radosti jej priezračnosť, neomylne identifikovanú vznešenosť.

Veľkých radostí je mnoho, ale ich úlohou je, aby boli medzníkom, aby označili nový smer životom, aby s neomylnou istotou povedali ľudskej duši, že na orloji ich života odbíja celá. Veľká radosť zaplaví dušu ako povodeň a nedá sa jej postaviť na odpor. Neskôr, keď upadnú vody, pochybovač môže rozumkovať, pýtať sa na možností omylov, presviedčať sám seba o náhodách a nedorozumeniach a príde k presvedčeniu, že chvíľa, keď radosť sa mu sama dala a naplnila jeho život, pomenuje neskutočným snom.
Poslaním malých radostí je priviesť nás k povzbudivým slovám. Radosť nie je malá, a to preto, lebo by bola len polovičatá. Malé radosti existujú, pretože život má svoje malé udalosti, pretože žiť nie je len heroizmus a veľkorysosť, ale i jednoduchá pozornosť, neočakávaná nežnosť, slovo uznania a náhoda, ktorá pomôže. Na takýchto radostiach sa život nezakladá a nemôže zakladať. Sú ako motýle na rozkvitnutej záhrade. Ak na čas odletia, lúka už nie je taká krásna, ale kvitne i naďalej. Ak by motýle odleteli natrvalo, bolo by bez nich tak pekne? Iste nie! Rovnako tak aj malé radosti nerobia os života, ale nedá sa ich ani definitívne či beztrestne zrieknuť. V tomto studenom adventnom čase si uvedomujeme, že človek žije v čase a ruka času je ľadová a neúprosná a len veľmi málo je tých, ktorých vnútorný oheň je dostatočne silný, aby pri jej dotyku nezhasol.

Každá i najmenšia radosť je sama v sebe víťazstvom, víťazstvom síl dobra nad zlom, víťazstvom života. Ale radosť môže taktiež zvíťaziť nad samotným životom a môže ho celý vo vnútri naplniť. Aj keď to niekomu môže znieť neprijateľne, ale je možné stále sa radovať. „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa“ (Flp 4,4)! I v takej situácii, keď na nás doliehajú ťažkosti a kríže života, smrť blížneho a podobne, i vtedy je láska silnejšia a radosť pravá. Radosť je možné prijať, tak ako je možné prijať dobro a jemu vlastný život. Prijať, ale nie podriadiť svojej moci. V našej moci je iba slobodné rozhodnutie pre dobro. V našej moci je iba otvoriť dvere radosti, za ktorými stojí a klope, aby sme jej otvorili.

Všetci sme povolaní žiť a sprostredkúvať radosť pre iných. Kto počas života to nedokázal, nechcel a podobne, môže žiadať od Boha odmenu radosti v Božom kráľovstve?
Anthony de Melo o radostnom posolstve napísal: „Predstavím si, že mi už neostáva veľa dní života... Môžem si vybrať iba jedného človeka alebo nanajvýš dvoch, aby boli mojimi spoločníkmi v týchto posledných dňoch. Urobím túto bolestnú voľbu... a porozprávam sa s týmto človekom, vysvetlím mu, prečo som si vybral práve jeho. Predstavím si, že mi je dovolené viesť trojminútový telefonický rozhovor s ľuďmi, ktorých som si vybral, alebo že môžem niekomu poslať list... Koho si vyberiem?... Čo napíšem?... Čo mi každý z nich povie?... Taktiež je mi daná posledná možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorých nemám rád alebo ktorých som ignoroval. Ak využijem túto príležitosť, čo poviem každému z nich teraz, keď stojím na prahu večnosti?... Spytujú sa ma ľudia, či mám nejaké posledné želanie. Mám také želanie? (Pri prameňoch, Dobrá kniha, Trnava1996)

Advent je obdobie pomerne krátke a práve preto nie je čo odkladať. Ak chceme prežiť sviatky Narodenia Pána v radosti a pokoji, je správne, že odpovedáme na hlas adventného kazateľa Jána Krstiteľa, ako to radil tým, čo prichádzali za ním, najmä mýtnikom a vojakom. Ide nám predsa o to, aby každý počas týchto dní zažil čo najviac radosti. Aby sme mali čo najväčší úžitok z týchto dní pre svoju dušu. Je dobré, že vieme myslieť aj na druhých, prípadne dali ešte do poriadku, čo je v rozpore so spravodlivosťou v našom živote, aby sme si nepočínali ako lev z Ezopovej bájky.
Vraj, spolu lovili lev, osol, líška a vlk. Spolu ulovili jeleňa, ktorého si chceli rozdeliť na štyri časti. Keď už to chceli urobiť, ozval sa lev: „Počkajte chvíľu. Chcem poznamenať, že dve časti mi patria za moju odvahu, tretej sa nemôžem zrieknuť. Uznajte, pre apetít mojej rodiny a kto z vás chce napadnúť moje právo na štvrtú časť, prosím, nech vystúpi. Po týchto levových slovách traja spoločníci odišli. Ako vidieť zo správania leva, časť môžu byť aj štyri štvrtiny, čiže všetko.

Pýtajme sa sami seba: Na čom spočíva spravodlivosť? Radovať sa dokáže kde-kto a za rôznych okolností. Radovať sa dá aj pri páchaní hriechu. Ale dá sa aj zomrieť počas páchania hriechu. Boh prišiel na svet, aby nás vykúpil a spasil. Boh chce našu večnú radosť. A práve preto je správne, že svoj život žijeme tak, aby sme boli hodní našej nefalšovanej, večnej radosti. Pre túto radosť sme ochotní a schopní všetkého. To je memento pre naše spytovanie svedomia pri predvianočnej príprave na sviatosť zmierenia.

Pre koľkých z nás to bude nepríjemná procedúra, zvyková, mechanická či tradičná! A radosť? Často žiadna. A preto je namieste urobiť rozhodujúci krok, rozhodnutie... Dnes, teraz, aby radosť bola obohatením pre každého z nás.

Amen.