Tretia adventná nedeľa

Vidieť svoj život v radosti s Kristom.

AI
Ak máme po vianočnej svätej spovedi a dnešná nedeľa „letáre- radujte sa“ môže v nás vyvolať otázky vnútornej ale i vonkajšej radosti v spojení s nastávajúci sviatkami pokoja a radosti. Aj keď mnohí máme rozličné názory a pohľady na radosť, predsa čisté svedomie, priateľský vzťah s Ježišom je niečo, čo sa nedá ničím a nikým nahradiť.
Sv. Pavol apoštol bol chorý a vo väzení, čakal na rozsudok smrti a predsa bol pokojný a do konca oslovoval slovom i príkladom svoje okolie a Filipanom píše: „Ustavične sa radujte v Pánovi: Opakujem: Radujte sa! (Fil 4,4)

KE
Môžeme sa aj my pýtať ako zástupy sa pýtali Jána Krstiteľa: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?

DI
V zástupe boli mýtnici. Spomeňme si na mýtnika Léviho – Matúša, ako po stretnutí s Ježišom zmenil svoj život. Zanechal mýtnicu, opustil svojich kolegov a neskôr po nanebovstúpení Pána Ježiša píše evanjelium čo znamená radostnú zvesť o Kristovi. V zástupe boli vojaci aj iní ľudia a rovnako sa pýtali: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?
Podobne postupovala aj Mária Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal diabla. Neskôr pri bráne Damašku sa pýta aj Šavol, ktorý prenasleduje kresťanov.
Podobne sa cez celé dejiny spásy pýtajú ďalší a ďalší, Ktorí sa menia, opúšťajú hriech a hriešny život...Boli to manichejec a bludár, ktorého my poznáme pod menom sv. Augustín. Bola to konkubína, za ktorú sa modlí matka, aby opustila hriešny zväzok s nezákonným mužom a my ju dnes poznáme ako sv. Margitu Kortónsku.

PAR
Odkiaľ a z čoho pramení ten optimizmus, čo zmenil mnohých z hriechu do nového života? Sv. Pavol to napísal v liste Galaťanom: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. Pokiaľ žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a sám seba vydal za mňa“ (Gal 2,20). Žiť s Kristom, žiť podľa jeho slov, príkazov, dáva človeku radosť, ktorej sa nevyrovná radosť poznačená akýmkoľvek hriechom.
To si máme uvedomiť, keď vrcholí liturgický advent, príprava na vianočné sviatky. To si máme uvedomiť, keď vrcholí náš životný advent, keď nevieme ani dňa a ani hodiny, kedy môžeme zomrieť.

Preto je aktuálne, aby sme sa i my pýtali Jána Krstiteľa, čo máme robiť? Je iná doba ako za čias Krista. Ale dnes my rozhodujeme o svojej spáse. Colníkmi vojakmi z evanjelia sme my. Tí zo zástupu okolo Ježiša, sme my. Dnes sa každý z nás mladý muž či slečna, otec či manželka, vdova i slobodná, starec, chorý i zdravý má pýtať: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?
Niečo nám môže napovedať naša príprava na sviatosť zmierenia. Z čoho sme sa spovedali. Čo nám pripomenul, doporučil spovedník. Na čo nás povzbudzuje naše svedomie.
Ak skutočne si uvedomujeme slová: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Fil 1,21), je správne spolupracovať s Kristom a začať pozerať na život a prijímať život optimisticky, to znamená „radovať sa v Ježišovi“.

Stará legenda rozpráva o mladej matke, ktorá kráča s dieťaťom v náručí okolo skaly, ktorá sa náhle otvorí a žena nazrie dnu. Vidí poklady. Žena položí svoje dieťa azačne zbierať poklady. Stále nemá dosť. Ešte tlačí všade, aby mohla mať viac a nechce počuť hlas: „Nezabudni na to najdôležitejšie.“ Keď už nemá miesta na ďalší poklad ,zisťuje, že otvor do jaskyne sa zatvoril. Ostala sama. Dieťa ostalo vonku. Uvedomuje si, načo sú jej poklady. Nepomohlo jej búchanie na skalu, prosenie a volanie. Skala sa neotvorila.

Nie je to obraz aj našej doby? Čo všetko dostáva prednosť pred opravdivým šťastím v našom živote? Nesmieme zabudnúť na svoju dušu. Príde chvíľa, kedy budeme musieť všetko opustiť, aby nebolo neskoro. Správne a pravdivo sa pýtajme sami seba: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?

MY
Otázka na mieste a aktuálna v advente pred Vianocami. Skutočne sa tešíme na Krista? Asi nie veľmi. Prečo? Vieme sa tešiť na kde koho, kto je sympatický, blízky, príjemný... ale Kristus žiada, aby sme sa zapreli, zriekli, ovládali, kontrolovali... a to je, priznajme si, niekedy veľmi ťažké.
Sv. Augustín po svojom obrátení píše: „Boh je všetko pre teba. On je všetko to, čo miluješ!“ A preto je správne, keď sa z čohokoľvek tešíme, buďme si vedomí, že pravá radosť je len tá, ktorá je spojená s Ježišom. Ján je šťastný, keď robí to, čo sa páči Bohu. V tom duchu sa nestrácajú slová o vyrovnaní cesty za Ježišom.

Úsmev má magickú moc - fascinuje srdcia. Človek sa podobá prírode. Keď sa spustí lejak, vplazí sa do srdca melanchólia. A keď vyjde slnko, začína pre srdce sviatok. Úsmev je akoby slnko, ktoré vychádza na obzore duše. Treba ho aklimatizovať na našich perách. Nerastie ako burina, ale ako vzácna a citlivá rastlina. Ak má úsmev nadobudnúť celý svoj jas, vyžaduje si osobitnú vnútornú atmosféru, klímu a pôdu. Úsmev sa všade hodí: do pracovne, do autobusu, do vlaku, do nemocnice, do školy, za volant aj do konfliktovej situácie. „Kto sa usmieva miesto toho, aby zúril, je vždy silnejší“ (japonské príslovie).

Spisovateľ Wilhem Weber sa priznáva: „Koľkokrát som chcel inému spôsobiť radosť a nemyslel som na seba, toľkokrát som bol najblaženejší.“

Tomuto priznaniu zaiste porozumie každý kresťan, ktorý pochopil a prijal Kristovo učenie o láske. Milovať máme teda blížneho tak, ako milujeme seba samého.

Duchovný spisovateľ Max Engelmeier píše: „Každý človek túži po radosti. Sme stvorení pre radosť. Kto si chce správne vybrať radosť, nech uváži, že každá radosť má trvácnosť a hodnotu podľa toho, z akej príčiny pochádza.“
A dokladá to správou o 25-ročnom mladíkovi, ktorý trpel na rýchlo pokračujúce miznutie svalov. Keď ho lekári prijali na oddelenie, bol úplne závislý na pomoci svojej rodiny. Nemohol pohnúť ani rukami ani nohami a iba s námahou a podopieraním si vedel sadnúť. Ale pre všetkých pacientov, pre sestry i pre lekárov bolo podivné, že sa celkom zmenila nálada v nemocničnej izbe, odkedy tam pribudol tento ochrnutý mladík. On vedel, že mu nieto pomoci a že tam zomrie, a predsa z neho priam sálala trpezlivosť, dobrota a radosť. Podľa jeho príkladu sa aj ostatní stali trpezlivejšími k sebe, pozornejšími, ohľaduplnejšími a spokojnejšími.
Raz pri vizite sa ho lekár opýtal: „Ako to robíte, že ste popri svojej chorobe taký spokojný?“
Odpoveď: „Čo chcete, pán doktor? Mám plakať? Vy mi už neviete a nemôžete pomôcť. Ale mne je zo dňa na deň lepšie.“

A teraz uvážte, keby príčinou jeho spokojnosti a radosti bolo zdravie jeho tela, aká by to mohla byť spokojnosť a radosť? Lenže jeho radosť mala iný dôvod, iný základ, základ v Bohu, ku ktorému sa deň čo deň blížil, a preto mu bolo zo dňa na deň lepšie.
Ako krásne je tam, kde sa všetci snažia nasledovať túto hlavnú zásadu: robme si navzájom toľko radosti, koľko len dokážeme. Veď čím neradostnejší je tento svet, čím temnejšie sú mračná, ktoré sa nad ním vznášajú a zatieňujú ho, tým dôraznejšie by sme mali práve my kresťania, ktorí žijeme v znamení evanjelia, zasadzovať sa o radostnú zvesť, tým usilovnejšie by sme sa mali snažiť všade okolo seba šíriť svetlo a radosť.

ADE
A na čo je nedeľa „letare“? Načo sme boli pri sviatosti zmierenia? Nie zo zvyku, ale preto, že sa chceme tešiť už tu na zemi s našimi drahými a raz i vo večnosti.

Amen.