Tretia adventná nedeľa

Každý jednotlivo a všetci spoločne využime advent.

Tretiu adventnú nedeľu v liturgii voláme “Laetare“ – “Raduj sa“. Výzva Cirkvi radovať sa už dnes, nie iba potom cez sviatky, je správna. Koľkí spomedzi nás hneď poznamenajú: Môžem sa radovať, keď mám problém, ktorý mi bráni radovať sa? Radosť je potrebné správne pochopiť. Radosť nie je kvet, ktorý môžeme odtrhnúť na lúke či kúpiť si v kvetinárstve. (Porov. P. Siostryonek: Radovať se?). Radosť je stav vnútra človeka, o čo sa musí človek pričiniť. Sv. Gregor Veľký učí: „Duša nemôže byť bez radosti. Keď človek nedá pozor, začne ju hľadať vo veciach menej vznešených.“ Preto radosť často neprináša radosť, ale sklamanie. Nemožno nájsť radosť tam, kde nemôže byť.

Zástup, ktorý prichádza za Jánom Krstiteľom, sa právom pýta: „Čo teda máme robiť (Lk 3,10)?

Ján ľudí prichádzajúcich za Ježišom, a sú medzi nimi mýtnici i vojaci, nenapomína. Naopak, ukazuje im na Krista. Ich sŕdc sa dotkli Jánove slová a pýtajú sa: „Čo teda máme robiť (Lk 3,10)? Keď sa Božia milosť dotkne srdca, pobáda človeka, aby konal. Kresťanstvo nie je poduška, na ktorej možno pokojne spávať. Kresťanstvo je energia, sila, činnosť. Preto mnohí sa vtedy pýtajú podobne ako sv. Pavol: Čo ďalej? Tak ako sa pýtali po prvej kázni Petra svedkovia zoslania Ducha Svätého: „Čo máme robiť“ (Sk 2,37)? Ján Krstiteľ na otázky pripomína slová prorokov. Nielenže dáva rady k náprave života, ale najmä poukazuje na očakávaného Mesiáša. Pravá radosť sa dá zažiť jedine v spojení s Mesiášom.

Hovorí o Ježišovi, ktorý nebude len volať k pokániu, ale ktorý bude môcť odpustiť hriechy. Pravú radosť nespozná človek v stave hriechu. Obrátiť sa a začať žiť ako kresťan. Ján vyzýva ku skutkom kresťanského milosrdenstva: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11). Ján, podobne ako Ježiš, nikoho nevylučuje. Mýtnici považovaní za verejných hriešnikov dostávajú odpoveď: „Nevymáhajte viac, ako vám určili“ (Lk 3,13). A vojakom pripomína: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdíte a buďte spokojní so svojím žoldom“ (Lk 3,14). Ján hovorí konkrétne a ukazuje, čo musia všetci urobiť, ak chcú byť šťastní. Nič nové? Proroci učili podobne. A Ježiš na hore pripomína zástupu, že láska k blížnemu je podmienkou i znakom pravej lásky k Bohu.


Advent liturgický i životný znova a znova upozorňuje zrealizovať Jánom doporučené poučenie. Nikdy nebude šťastný sebecký človek. Boh od nás nežiada zmenu zamestnania, ale zmenu zmýšľania. Mýtnik nech je dobrým mýtnikom a vojak dobrým vojakom. Nezáleží od zamestnania, ale od toho, v akom vzťahu k Bohu ho robíme. Ján nielen vyznal: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Lk 3,16), ale slová potvrdzuje skutkami. Je to nielen adventná, ale stála výzva k pokore. Jánov zovňajšok je drsný, ale jeho posolstvo je pravdivé.
Zmena sa očakáva aj od nás. Advent ako príprava má byť čas radosti. Radovať sa len niekoľko dní počas sviatkov Narodenia Pána by bolo málo. Jánove slová sú výzvou už dnes a ku skutočnej zmene života. Je čas sa pýtať: „Čo teda máme robiť“ (Lk 3,10)? Máme dostatok skúseností s hľadaním podnetov k radosti. Urobme zmenu v hľadaní. Radosť nájdeme len tam, kde je Boh.

Koľko ľudí už krútilo hlavou nad príbehom Inda Al Hefeda. Hnaný vidinou bohatstva opustil svoje pole na brehu Hindu a šiel do sveta hľadať drahokamy. Po rokoch blúdenia, sklamaný zbytočným hľadaním šťastia a radosti, spáchal v Barcelone samovraždu. Dedič jeho majetku si všimol zvláštnych čiernych kamienkov v riečke, ktorá pretekala Al Hefedovou záhradou. A tak začala éra známych diamantových baní.

Advent je poklad radosti. Kde, kedy a prečo hľadáme radosť? Odložme hriech. Hlavné hriechy nikomu natrvalo neposlúžia na radosť. Prinášajú len sklamanie a bolesť. Stačí málo, a radosť je na dosah ruky. Ján Krstiteľ nežiadal niečo nemožné. Kristus chce, aby každý človek bol šťastný. Preto prišiel na svet. Pre naše šťastie a radosť rok čo rok slávime liturgiu adventu. Len radostne prežitý advent je zárukou, že prežijeme sviatky Narodenia Pána Ježiša v radosti.


To je dôvod pre radosť už dnes. Každý má svoje ťažkosti. Jedine viera prináša radosť. Je to ako s mimoúrovňovými križovatkami. Jedna ide cez druhú, ale len jedna je najvyššie a iné ju nemôžu prekryť. Keď srdce patrí len Bohu, raduje sa a nič a nikto mu túto radosť nemôže zobrať. K tejto skúsenosti prišli mnohí.

Jedným z nich je sv. Augustín. Túžil po šťastí tam, kde ho nájsť nemohol. Šťastným ho neurobila ani žena, s ktorou mal syna. Múdrosť, ktorú hľadal u svojich učiteľov a tam, kde myslel, že ju nájde, nenašiel.
Až keď Božím riadením počúva kázne biskupa Ambróza, spoznáva, čo hľadá. Sú to aj modlitby sv. Moniky, ktorá 16 rokov sa modlí za syna. Vo svojej knihe Vyznania píše o tom, v akom stave bol, keď v jednej chvíli nemôže udržať svoj plač a volá: „Pane! Ako dlho budeš ešte na mňa zlý?“ Ako tak plakal, počul hlas dieťaťa, ktoré hovorilo: „Vezmi a čítaj.“ Keď prišiel domov, vzal prvú knihu a bolo to Sväté písmo. Otvoril ju na mieste, kde boli slová z Knihy Rimanom: „Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiadostivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13,12-14).

Nielen Augustín, ale mnohí po ňom a rovnako každý z nás môže začať nový život. Advent ako príprava na najkrajšie sviatky, sviatky pokoja a radosti, sú vecou aj našej cti a vernosti.


Radosť je stav vnútra človeka. Cirkev sa raduje, lebo sa obnovuje pokáním. So symbolom radosti “zlatou ružou“ sa v Cirkvi stretávame už tisíc rokov. Pápež Ján Pavol II. “zlatou ružou“ obdarúva mnohé baziliky a vzácne chrámy na znak svojej vďačnosti. Ježiš chce každého z nás obdarovať niečím viac, ako je “zlatá ruža“. Ponúka nám pravú radosť už dnes.

Amen.