Tretia adventná nedeľa

Advent nie je bezduchý čas.

AI
Stalo sa vám rodičia, že sa dieťa pýtalo: Čo mám robiť? Staršie sa už radšej nepýtajú. Žiaci a študenti vedia, že v prvom rade majú študovať.
Keď nám na niečom záleží, pýtame si radu: čo a ako máme robiť. Dcéra sa pýta na recepty svojej matky, čo a kedy má pridať do jedla... Syn sa pýta otca ako to či ono opraviť, spraviť, urobiť. Aj kňaz, spovedník má radosť, keď farníci si pýtajú radu v duchovnom napredovaní.

KE
Prežívame advent a zástup ktorý prichádza k Jánovi krstiteľovi sa pýta: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)? Aj mýtnici sa pýtajú, aj vojaci sa pýtajú: „Čo máme robiť“ (Lk 3,12.14)?

DI
Ján odpovedá. Zástupu ľudí hovorí: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11). Mýtnikom ktorí prišli sa dať pokrstiť krstom pokánia hovorí: „Nevymáhajte viac, ako vám určili“ (Lk 3,13). Aj vojakom hovorí: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdíte a buďte spokojní so svojim žoldom“ (Lk 3,14).
Jánove slová zástupom, mýtnikom, vojakom i nám sú požiadavkou obrátiť sa, zmeniť vnútorné zmýšľanie, ale aj konať kajúce skutky na ceste svojho života za svoje spáchané hriechy i hriechy svojho okolia. Konkrétne skutky kajúcnosti privádzajú k Bohu. Ježiš sám prišiel, aby smrťou na kríži uzmieril nás s Otcom. Týmito slovami, kázaním, ale aj svojim spôsobom, štýlom života Ján pripravoval cestu Mesiášovi. Aj keď si mnohí mysleli, že on Ján je Mesiáš, Ján sám vyznáva: „Ja vás krstím vodou“, a o Ježišovi – Mesiášovi vyhlasuje, „On vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Lk 3,16).

PAR
Advent napreduje, sviatky narodenia Pána Ježiša sa blížia a náš vzťah k ňu Kristovi má nadobúdať postoj dobra, pokoja, najmä po dobrej vianočnej spovedi, po vnútornom i vonkajšom plnení Božích a cirkevných príkazov. Uvedomujeme si, čo máme robiť a čo od nás očakáva Boh. Zanechať cestu života hriechu. Dať Bohu čo patrí Bohu a cisárovi čo patri cisárovi. Kladne sa postaviť k sociálnemu zákonu. Žiť prvý príkaz lásky, ktorý znie: „milovať budeš...“. Nájsť si čas na čítanie zo Svätého písma, na modlitbu, na svätú omšu, na pristupovanie ku sviatostiam... Ale mať čas aj na svojich drahých, na svoju rodinu, na svoje zdravie... Neodkladám s návštevou lekára? Čo piaty príkaz: nezabiješ? Nepodceňujem, nezanedbávať starosť o svoje zdravie? Nemám nedovolenú známosť? Nevyhľadávam miesta kde sa pácha hriech? Nehanbím sa za svoju vieru? Študujem, čítam, podporujem cirkevnú tlač?
„Čo máme robiť“ (Lk 3,10)? Pýtajme sa Ježiša ako tí Jána Krstiteľa.

Je jeden hriech ktorý podceňujeme, duchovná lenivosť. Nevšímame si duchovných maličkosti, podceňujeme ich... Za veľké pokladáme len tie, čo stoja veľa námahy. Kto však už vo svojom živote bojoval s „maličkosťami“, ako sú každodenné prejavy úcty, lásky, pozornosti voči druhým, ktoré zanedbávame, zistil, že odstrániť ich nie je maličkosť. Aj malé hriechy potrebujeme odstraňovať, aby sme neupadli do hlavných hriechov: pýchy, lakomstva, smilstva, závisti, obžerstva, hnevu a lenivosti. Veľký požiar môže spôsobiť jediná iskra. Jedná prehliadnutá značka môže spôsobiť smrť osádke auta. Veta povedaná v hneve, zlosti môže zničiť šťastie. Prečo sme zloprajný? Vypočítaví? Urážliví? Nepozorní? A hovoríme, že nemáme hriechu? Myslíme si, že sme dokonalí? Hľadáme chyby len na tých druhých? Čo tak si položiť otázku z evanjelia: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?
Je advent. Máme sa učiť spôsobovať radosť, spríjemňovať sebe aj iným život, vedieť obdarovať nie iba darčekom na Vianoce... Uvedomujeme kto nás má rád a prečo neopätujeme lásku? Je čas mať čas pre tých čo na nás čakajú, čo chcú počuť nás hlas, nás vidieť, prežiť s nami niečo krásne... Je potrebné si osvojiť odpoveď na otázku: „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)?

MY
Je správne nestrácať zbytočne čas, že šetríme svojou životnou energiou, že sme na tom mieste, na ktorom máme byť, kde nás čakajú, potrebujú. Ceste hriechu patrí minulosť. Kráčajme cestou Božích detí, priateľov Ježiša. Je to ono, keď sme bratia a sestry. Aj kňaz musí vedieť čo mám robiť.

17. februára 1950 sa v Justičnom paláci v Bratislave konal súd nad 30 ročným kňazom Štefanom Balážom. Obžalovaný sa vraj dopustil hanebného trestného činu, lebo odmietol dať rozhrešenie svojim farníkom. Štyria farníci ako svedkovia súhlasili s obžalobou. Ani úradne pridelený obhajca nemal nijaké pripomienky, len aby „slávny súd“ vzal do úvahy, v akej tvrdej výchove musel žiť obžalovaný päť rokov v seminári. Napokon sa predseda súdu pýtal obžalovaného, či chce niečo k tomu všetkému povedať, či sa cíti vinným a či sa azda chce skrývať za spovedné tajomstvo. „Necítim sa vinným,“ odpovedal kňaz a dodal: „Neviem o žiadnom porušení spovedného tajomstva, ale naopak, viem, že mnohí pre toto sviatostné tajomstvo boli mučení a zavraždení, tak ako aj sv. Ján Nepomucký. To je všetko.“ Po krátkej prestávke, predseda súdu vyhlásil: „Obžalovaný rímskokatolícky kňaz Štefan Baláž sa odsudzuje na 12 rokov trestu vo väzbe s nástupom ihneď.“ Keď šiel okolo matky, povedal: „Neplačte mama, a odpustíte všetkým, lebo nevedia čo robia. Aj ja im odpúšťam.“

Všetci máme vedie, „Čo máme robiť“ (Lk 3,10)!? Advent sa kráti, hoci ako liturgické obdobie je krátky. Tým skôr a zodpovednejšie ho prežívame. Rovnako zodpovedne prežívame aj svoj život, pretože aj náš život je krátky.

ADE
Keď vieme v spoločenskom živote, pri plnení svojich študijných a pracovných povinnostiach, čo máme robiť, je nám na česť, na odmenu od Boha, že vieme čo máme robiť aj pre svoje duše.
Modlime sa za seba i svoje okolie, aby očakávaný Emanuel, Ježiš Kristus prišiel do našich sŕdc a boli sme schopní prijať jeho dary: požehnaný pokoj, radosť, rodinnú pohodu.

Amen.