Tretia nedeľa "cez rok"

Sväté písmo je pre kresťana východiskom učenia viery a mravov.

Je samozrejmé, že jestvujú predpisy a normy. Keby ich nebolo, dochádzalo by k oveľa viac nešťastiam, nezhodám či konfliktom. Na veci, udalosti, ľudí a podobne môžeme mať rôzny názor, pohľad, alebo môžeme voči nim zaujať rozličný postoj. Vieme, že sa môžeme mýliť, môžu nám chýbať vedomosti, skúsenosť a práve vypracované, vyhlásené alebo publikované predpisy, normy a podobné smernice nám uľahčujú a spríjemňujú život. Tak je to aj v oblasti viery a mravov.

V úvode evanjelia svätý Lukáš píše: „Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“ (Lk 1,3-4).

Sv. Lukáš podľa starocirkevnej tradície pochádzal z pohanstva, zo sýrskej Antiochie (porov. Sk 6,5). Bol spoločníkom a pomocníkom sv. Pavla apoštola (porov. Sk 16,10-17), o čom hovoria záznamy, ktoré opisujú udalosti a ktorých bol očitým svedkom. Je to dôkaz, že sprevádzal Pavla na druhej a tretej misijnej ceste. Zo slov sv. Pavla Kolosanom: „Pozdravuje vás milovaný lekár Lukáš...“ (Kol 4,14), vieme, že bol lekárom, čo potvrdzuje aj fakt, že používa odbornú lekársku terminológiu svojich čias, keď napríklad opisuje uzdravenie Šimonovej testiny (porov. Lk 4,38) a z lekárskeho hľadiska bezchybne opisuje rozličné choroby a uzdravenia. Muratoriho kánon a Antimarcionovský prológ uvádzajú Lukáša ako autora tretieho evanjelia a Skutkov apoštolov.

Lukáš, jediný z evanjelistov, na spôsob starovekých spisovateľov a dejepiscov uvádza svoje dielo prológom napísaným v klasickej gréčtine, z ktorého je dnešná perikopa. Zmieňuje sa v ňom o písomných a ústnych prameňoch, o očitých svedkoch, ktorých správy pozorne preštudoval, kriticky zhodnotil a redakčne spracoval. Lukáš sa usiloval zaradiť údaje o Ježišovom živote do chronológie svetových dejín (porov. Lk 2,1n.). Nemieni však podávať Ježišov životopis, lež jeho posolstvo a obracia sa ním na kresťanského alebo kresťanstvu blízkeho činiteľa Teofila, čo jasne poukazuje na to, že sa nejedná o dajaké ľudové rozprávanie, ale je dielom doloženým vierohodnými svedectvami. Možno usudzovať, že evanjelium napísal po páde Jeruzalema, pravdepodobne medzi r. 80 až 90 po Kristovi. Zámerne si tieto údaje spomíname na úvod cirkevného roka, počas ktorého budeme čítať Lukášovo evanjelium.
Už málokto vie o tom, že Ježiš ako pravoverný Žid sa zúčastňoval liturgie svojho ľudu. Nie však tak ako dnešný kňaz, ale ako laik, na čo poukazuje ďalšia časť dnešnej perikopy. Je to len začiatok udalosti, počas ktorej Ježiš v nazaretskej synagóge, kde vyrastal a žil, kde ho poznali, keď ako dospelý Žid, ktorý mohol čítať pred zhromaždením, čítal text proroka Izaiáša (porov. Iz 61,1-2), a na vysvetlenie textu povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21). Slová vyvolali nepriaznivú reakciu voči nemu. Ježiš slová proroka vzťahoval na seba. Prorok hovoril o Mesiášovi. Ježiš verejne pred rodákmi vyhlásil, že je očakávaný Mesiáš. Rodáci Ježiša neprijali ako Mesiáša. Bola to odvaha zo strany Ježiša vyhlásiť, že on je Mesiáš. Rodáci nepochopili pokoru Ježiša, ktorý hovorí o poslušnosti Duchu Pána, ktorý je nad ním... (porov. Iz 61,1 Lk 4,18). Už tu sa presviedčame o osobnosti Krista, ktorý prichádza na svet ako “Sluha Boží“, presne tak, ako o ňom hovorili proroci (porov. Iz 61,1-2). To nemení na skutočnosti, že Ježiš ohlásil všetko a do bodky tak, ako to od neho očakával Otec. S tým rozdielom z prvého čítania, že slová Pána Ježiša rodáci neprijali ako slovo Božie, ktoré čítal zákonník Ezdráš po návrate z babylonského zajatia (trvalo od 606 do 538 r. pred. Kr.); zistil úžasný morálny a vieroučný úpadok v národe. Izraeliti uzatvárali miešané manželstvá s pohanmi, nezachovávali sobotu, bohatí utláčali chudobných a boli aj takí, čo sa klaňali bôžikom. Po návrate prvých repatriantov do Palestíny vidí národ potrebu vrátiť sa k Zákonu otcov. Je potrebná nábožensko-morálna obnova. Vtedy ľud plakal a vrátil sa k svojmu Bohu. Prijali Boha s veľkou radosťou. Vtedy miestodržiteľ Nehemiáš dáva príkaz: „Tento deň je zasvätený Pánovi, nášmu Bohu... A nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila“ (Neh 8,10)!

Texty dnešných čítaní nám poukazujú na návrat k textom Písma. Dnes si máme uvedomiť, že Božie slovo má byť pre nás najvyššou normou života a skutkov kresťanov, prvým a najhlavnejším žriedlom morálnej dokonalosti. Na 48 miestach nám to pripomína aj Druhý vatikánsky koncil. Pripomína nám, že spolu s Eucharistiou má byť pre naše duše pokrmom (porov. LG 21). Z Božieho slova máme čo najviac čerpať pre svoj život. Pripomíname si slová sv. Hieronyma: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Koncil hovorí o Písme, že „je najväčšie žriedlo viery“ (SC 21). Písmo plní funkciu poúčania (porov. SC 11), „potešuje a dáva nádej“ (SC 14), a „je živým a skutočným Božím slovom“ (SC 21). My veriaci v Písme svätom nehľadáme prírodnú vedu, ale učenie o viere a mravoch. Cez Písmo hovorí ku nám Boh. Kresťan je povinný hľadať vo Svätom písme – podľa slov M. Bubera – pravdy o Bohu, o svete a o človeku.
Cez návrat k Písmu súčasná Cirkev znovunadobúda pravovernosť a dynamizmus prvých storočí. Sväté písmo je „dušou celej teológie“ (SC 25) a privádza do prvokresťanskej tradície. Tradícia nám tak od otcov latinských i gréckych pripomína krásne slová na tému Slovo Božie v živote kresťanov. Sv. Hieronym (347-420): „Ak múdreho niečo drží pri živote a dáva mu pohodu ducha uprostred ťažkostí života, tak sú to predovšetkým vedomosti a uvažovanie nad Písmom.“ Sv. Augustín (354-430): „Nad čímkoľvek zo svätých kníh budeme meditovať, čokoľvek z nich budeme ohlasovať, všetko má jeden cieľ: lásku. Lásku a iba lásku hľadajme v Písme svätom.“ Ján Chryzostom (344-407): „Tí všetci, ktorí nepozerajú na premenu sveta očami Písma, upadajú do bludov a mnohých hriechov. Počúvajte, svetsky zmýšľajúci, kúpte si Písmo, duchovnú medicínu.“ Písmo malo v prvotnej Cirkvi čestné a prvé miesto. Niet sa preto čo čudovať, že nepriatelia Cirkvi nenávideli Písmo. Keď v dnešnom evanjeliu vidíme Krista, ako vysvetľuje texty Písma, robí to preto, aby formoval nový Boží ľud, ktorý má pochopiť a poznať zmysel Božieho zjavenia, prijať Písmo a dať sa skrze Písmo formovať.

Je správne, že nad textom Písma meditujeme, vnikáme do textu a osvojujeme si Božie slovo. Uvedomujeme si, že potrebné je osvojiť si tri zásadné a základné veci pri práci s Písmom.
Prvá zásada je vnikať do ducha textu čítaním, a to tak, ako to Boh Duch Svätý dával svätopiscovi. Benediktíni denne nad textom meditujú niekoľko hodín.
Druhá zásada je, aby sme čítanie Písma uplatňovali vo svojom živote. Čo mi chce text povedať? Pápež Lev XIII., veľký propagátor Písma, nazval ho: „List Boha človeku“.
Tretia zásada je, že Písmo sa nedá prečítať, ale sa má stále čítať. Nedá sa a nesmie sa povedať, už som Písmo prečítal. Sväté písmo máme čítať často. Keď znova a znova čítame Písmo, vždy nachádzame aktuálne oslovenie. Mnohí robia tak, že čítajú len krátke úryvky, nad ktorými sa zamýšľajú a riadia sa ním vo svojom živote. Tak sa formuje srdce kresťana. Písmo môže správne pochopiť a prijať len človek, ktorý je pokorný a čistého srdca. Nestačí len múdrosť. Mnohí študujú Písmo, poznajú ho, ale bez úžitku pre dušu. Spomeňme si na bludárov, sektárov, ktorí Písmo ohlasujú, ale prekrútené, sfalšované. Aby niekto mal úžitok z Písma, nezaobíde sa to bez milosti zhora.
Príbeh rozpráva o bohatom mužovi, ktorý predal svoj majetok, aby ho mal v podobe zlata stále pri sebe. Aby si zlato zaistil pred zlodejmi, vložil ho do pancierového trezoru. Ten sa dal otvoriť len vtedy, keď správne zvolil heslo. Najprv si zvolil heslo “sviatok“. To preto, lebo sa cítil zakaždým ako vo sviatok, keď otvoril trezor a kochal sa vo svojom zlate. Potom ho nahradil heslom “moje“ - moje zlato. Keď si však uvedomil, ako toto zlato veľmi miluje, zvolil si slovo “amor“. Nakoniec zamenil slovo amor za slovo “Boh“. Zlato bolo jeho bohom. Zbožňoval ho. Jedného dňa sa ho zmocnila obava, že by mohol heslo zabudnúť. Toho sa tak veľmi naľakal, že nakoniec slovo aj skutočne zabudol. Všetko úsilie znova sa naň rozpamätať bolo márne. „Ach, Bože môj!“ - zvolal a trhal si vlasy. „Ach, Bože môj, ach, Bože môj!“ - stonal neprestajne. Bolo to zvláštne. Hoci to slovo vyslovoval, už ho nepoznal. Vyslovoval ho vždy znova, ale slovo už preňho stratilo pôvodný význam a účinok. Boháč skončil veľmi biedne.
Aj my môžeme vyslovovať slovo Sväté písmo, môžeme ho mať doma na poličke, môžeme počúvať z neho, čítať v kostole, a nemusí nám pomôcť. Môžeme hovoriť Sväté písmo, a môže to znieť naprázdno. Trezor ostáva zamknutý. Vtedy je iste niečo v našom živote v neporiadku, čo prekáža Božiemu Duchu. Uvedomujeme si, že nesmieme voči Svätému písmu zľahostajnieť. Naopak. Potrebujeme ho pre svoj každodenný život, všedné povinnosti dňa...

Ako sú potrebné smernice, normy pre život, tak neodmysliteľnou súčasťou pre človeka musí byť Písmo sväté. Na príhovor sv. Lukáša chceme v začínajúcom sa Cezročnom období započúvať sa a rozjímať nad jeho evanjeliom.

Amen.