Tretia nedeľa "cez rok"

Boh cez Cirkev chráni ľudí.

AI
Čo pre nás znamená nedeľa? Áno, oddych. Nejde sa do práce či do školy. Rodina je pospolu. Aspoň raz v týždni zasadneme k spoločnému obedu. Môžeme vykonať návštevy, či ich prijať.
A čo tak vykonať v nedeľu nákupy v obchodných domoch? Či na záhradke spraviť to, čo treba?
Muž hovorí o svojej žene: „U nás sa v nedeľu dopoludnia perie, žehli, vysáva a deti dospávajú. Odpoludnia sa rozbehneme každý svojou stranou...“.
Iný hlas zaznel. „My sa snažíme všetko v dome i na záhrade spraviť v sobotu. Nedeľa je požehnaním našej rodiny. Aj dospelé deti sú takouto nedeľou nadšené“.

Pouvažujme nad významom nedele. Nielen preto, že nám to ukladá aj prví cirkevný príkaz, ale aj preto, že aj Ježiš osobne zaujal postoj ku sviatočnému dňu, medzi ktoré patrí aj nedeľa.

KE
Pán Ježiš, ktorý neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale ho naplniť, učí správne pochopiť určitú časť Božieho zákona. Konkrétne, význam židovskej soboty, teda našej dnešnej nedele. Evanjelista Lukáš poznamenáva: „Prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy“ (Lk 4,16).

DI
Boh túži po stretnutí s ľuďmi. Stretnutie s Bohom je reálne. Stačí tak málo. Boh stvoril svet za šesť dní a na siedmy deň odpočíval (porov. Gn 2,2). Nekonečný, mocný, všadeprítomný... Boh nám predstavuje svoju vôľu. Zasvätiť nedeľu. Ježiš, ktorý o svojom Otcovi hovorí, že „môj otec pracuje...“ (Jn 5,17), nám prikazuje zasvätiť sobotu. Pre kresťanov je nedeľa dňom zmŕtvychvstania Pána Ježiša, tým, čo pre Židov sobota - je dňom slobody z egyptského zajatia.
Aj za čias Pána Ježiša, niektorí učitelia Zákona nesprávne vykladali a žili Zákon.
Vo svojej zaslepenosti a ctižiadostivosti, že jedine oni sú strážcovia Božieho zákona, zašli farizeji tak ďaleko, že robili viac, ako Boh vo svojich Desiatich prikázaniach vôbec určil. Okolo zákona Desatora vznikol ešte celý múr príkazov, zákazov a nariadení, ktoré bolo treba prísne dodržiavať, pričom zabúdali na vážnosť okolností, lásku, zhovievavosť. Farizeji boli v židovstve zvláštnou skupinou. Dodržiavanie zákonov považovali za to najhlavnejšie. O zákaze pracovať v sobotu sa viedli rôzne diskusie. Dokonca aj vajce, ktoré zniesla sliepka v sobotu, spadá pod zákaz pripravovania jedál, ktorý odvodzovali od zákazu pracovať. A navyše rozhodli, že také vajce sa nielenže nesmie jesť, no neslobodno sa ho ani dotknúť, ba ani sa len naň pozrieť.
Ako vlastne znelo starozákonné prikázanie o sobote? „Zachovávajte moju sobotu, nech je vám svätou! Kto by v nej konal prácu, nech je taký človek spomedzi svojho ľudu vyhubený“ (Ex 31,15;35,2). Za znesvätenie soboty bol teda trest smrti.

Keď učeníci prechádzali cez obilné pole, boli hladní, a tak si odtrhli niekoľko klasov a podrviac ich v rukách jedli zrno. Súkromné vlastníctvo sa v židovstve chápalo trochu ináč, ako je tomu dnes. Celá zem patrila Bohu a človek, ktorý mal vyhradený kus poľa, bol iba jeho správcom, užívateľom. Preto smel hladný človek skromne užiť jeho plody. Najmä okraj obilného poľa bol vyhradený chudobným. Starozákonný predpis teda dovoľoval, aby človek, čo šiel okolo, užil trocha z obilného poľa alebo vinohradu. Len sa nesmelo nič odniesť domov v nádobe alebo vreci. To by už bola krádež. Boží zákon neustanovil pojem vlastníctva tak pevne a nepovzniesol ho tak vysoko, že by už neostalo miesto pre lásku. Počínanie učeníkov samo osebe bolo teda zákonom dovolené a nebolo to nič zavrhnutiahodného. No, že sa to stalo v sobotu, to bol zločin. Odtŕhať klasy, drviť ich, veď to podľa mienky farizejov znamená žať, mlieť, pracovať. No bol tento výklad farizejov oprávnený? Odpoveď je nie. Pretože v knihe Exodus výslovne stojí: „V prvý a posledný deň týždňa zadržíte slávnostné zhromaždenie. V nich neslobodno pracovať, okrem toho, čo bude treba urobiť na pripravenie jedla pre jednotlivé osoby“ (Ex 12,16)! Veď tu sa výslovne hovorí, že pripravovanie jedla v sobotu nie je práca. Kdeže na svete sa utíšenie hladu stotožňuje s pracovaním? Prostý triezvy rozum to jednoducho odmieta. Príklad o Dávidovi, ktorý Ježiš použil, je veľmi vhodný. Podľa tradície sa aj to stalo v sobotu. Dávidovo správanie spočívalo na myšlienke, že vo výnimočných prípadoch, keď mravná povinnosť (v tomto prípade zachovanie Dávidovho života), sa dostáva do sporu s liturgickým zákonom, musí liturgický zákon ustúpiť. Zákon zasvätenia soboty, ktorý mal byť ukazovateľom cesty ku spáse, sa takto nesprávnym vysvetľovaním stal len slepým dodržiavaním Zákona len kvôli Zákonu.

PAR
Kým farizeji išli tvrdo za zachovávaním soboty až nezmyselnými nariadeniami, nesprávame sa aj my podobne, lež v opačnom extréme? Má pre nás kresťanov nedeľa ešte stále náboženský význam? Nezvykli sme si v tento deň len na akési pohodlie a na žiadne povinnosti jeho zasvätenia Pánovi?
Iste sa asi v duchu pýtate, milí bratia a sestry, že prečo Židia slávia sobotu a my kresťania nedeľu? Zasväcovať určitý deň Bohu sa začal odvtedy, ako dal Boh Mojžišovi Desatoro. Kresťania si za tento deň zvolili nedeľu, keď Ježiš slávne vstal z mŕtvych. Keďže židovstvo ešte stále očakáva Mesiáša a neverí, že ním bol Ježiš a že vstal z mŕtvych, ostalo stále pri sobote.
„Spomni, aby si sviatočný deň zasvätil Pánovi.“ Tu sa nemyslí len nedeľa, ale aj všetky ostatné prikázané sviatky. Ale vieme, akým spôsobom ich máme zasvätiť? Vo všeobecnosti môžeme povedať, že náboženský význam nedele a sviatkov spočíva teda v tom, aby človek zo svojho času, ktorý dostal od Boha ako dar, venoval nejakú čiastku na Boží kult, a aby sám rástol po duchovnej stránke. To si vyžaduje, aby sme v niektorý deň prestali pracovať a náboženským kultom, v ktorom je na prvom mieste svätá omša, si uctili Boha a počúvaním Božieho slova sami rástli v poznaní Boha. Okrem povinného počúvania Božieho slova vo svätej omši, mali by sme si aj doma čítať Sväté písmo a inú duchovnú literatúru. Zvlášť je to krásne a vrelo vám to aj odporúčam, keď si nájdeme chvíľku času na spoločné čítanie v rodine. Nemusí to byť dlhé. Stačí jedna kapitolka z Písma. Ale význam to má mnohokrát ďalekosiahlejší. Takto sa dokážu všetci členovia spoločne stretnúť a porozprávať.
Keďže potrebujeme z niečoho žiť, celý týždeň pracujeme. Telesná či duševná práca nás vyčerpáva, výsledkom čoho je únava. No Boh nechcel, aby nás práca gniavila. Preto je tento svätý deň odpočinku dôkazom Božej dobroty. Boli doby, zvlášť v otrokárskych spoločnostiach, kde sa na človeka dívali iba ako na jednotku pracovnej sily. Vtedy zvlášť vynikal význam nedele a sviatku, ktorým Cirkev chránila pracujúceho človeka. Z tejto prestávky od práce vyplýva aj sociálny význam nedele. Tu sa stretávajú členovia rodiny, často na celý týždeň od seba odlúčení, stretávajú sa priatelia, príbuzní sa navzájom navštevujú... .
Keďže v súčasnosti psychická práca nadobúda čoraz širšie uplatnenie, netreba pod pojmom práca chápať len fyzickú námahu. Na prácu sa treba teda pozerať z dvoch rovín. Napríklad človek, ktorý celý týždeň presedí v zamestnaní za počítačom a nad papiermi a v nedeľu bude robiť to isté, jeho telo si neodpočinie. Keby išiel v nedeľu poobede s celou rodinou do záhradky a tam aj niečo urobil, keďže cez týždeň na to nemá moc času, zrekreoval by sa aj on, aj rodina by mala pekný spoločný zážitok. Podobne sa nezrekreuje ťažko pracujúci človek, ktorý v nedeľu podnikne ťažkú turistickú cestu alebo pestuje vysiľujúci šport. Keďže dnes pribúda duševne pracujúcich a telesná práca býva častokrát jednotvárna, napríklad pri páse alebo za volantom, naozaj sa žiada iné chápanie dovolených a nedovolených prác. Všeobecne môžeme povedať, že treba konať odlišnú prácu, ako je tá cez týždeň. Ak je táto práca naším každodenným zamestnaním, vtedy je nedovolená. Avšak jestvujú aj ospravedlňujúce príčiny, ktoré dovoľujú pracovať. Ide o nevyhnutné verejné služby, dopravu, pekárne a továrne s nepretržitou prevádzkou, rôzne služby lásky v nemocniciach a iných orgánoch, pri katastrofách, zachraňovaní úrody a podobne.
Najdôležitejším úkonom zasvätenia sviatku je svätá omša. Ona je stredobodom a vrcholom celého kresťanského náboženstva a prameňom všetkých milostí. Patrí k nevyhnutným prostriedkom spásy. Druhý cirkevný príkaz hovorí, že sa máme v nedele a prikázané sviatky zúčastniť na celej svätej omši a byť na nej aspoň fyzicky prítomní. Teda tí, ktorí sú vonku pred chrámom a nábožne sledujú to, čo sa deje, majú splnenú povinnosť, no tí, ktorí sa rozprávajú a zaoberajú sa vlastnými záležitosťami, by si mali spytovať svedomie, keďže ide o ťažký hriech, lebo túto povinnosť zúčastnenia sa na svätej omši splnenú nemajú. Podobne ako pri práci, aj tu existujú ospravedlňujúce príčiny. Povinnosť zúčastniť sa na svätej omši ospravedlňuje deti do sedem rokov, starých a nemocných ľudí. Pravda, deti by si mali privykať už od malička. Taktiež ospravedlňuje tých, ktorí sú zamestnaní v službách spoločnosti, ako sú napr. lekári, vojaci, strážcovia a podobne. Ale tu je vhodné zúčastniť sa svätej omše v sobotu večer. Na Slovensku je možné splniť nedeľnú povinnosť svätej omše na každej svätej omši, ktorá je slúžená v predchádzajúci deň po 15.00. Tak v tom nevidím veľký problém pre tých, ktorí vedia už dopredu, že v nedeľu alebo v prikázaný sviatok budú cestovať alebo vykonávať inú dovolenú činnosť a nebudú sa tak môcť zúčastniť svätej omše. Áno, je tu takáto možnosť, ale nech je fakt využívaná s dobrým úmyslom. Aby sa nám nestávalo pravidlom, že túto povinnosť svätej omše si splníme už v sobotu večer s myšlienkou, že chceme mať voľnú nedeľu. Lebo nedeľa je deň Pánov a nie deň leňošenia. Áno, oddýchnuť si treba, ale treba si splniť aj povinnosti, ktoré vyplývajú z titulu kresťana. Veď po prieskume je nás na Slovensku vyše osemdesiat percent, ale koľko z týchto si poriadne plní svoje povinnosti?

MY
Pri istej príležitosti Max Kašparů – stály diakon, ktorý pôsobí v Čechách, vyrozprával svoju skúsenosť.

Mali sme stretávku po niekoľkých rokoch po maturite. Ako tak sedíme a rozprávame o rôznych veciach, prišla za mnou jedna spolužiačka s otázkou: „Dopočula som sa, že vraj máš niečo spoločné s kostolom.“ A dodala: „Aj ja som kresťanka.“ „Hm, to je pekné,“ odpovedal som. „A čo to pre teba znamená?“ „No, chodím do kostola na polnočnú omšu.“ Ja som sa len tak zadivene pozrel na ňu a ona dodala: „Vari ty chodíš častejšie?“ „Áno,“ odpovedal som. „Každú nedeľu a ak mi to okolnosti dovolia, aj každý deň v týždni.“ „Tak to ty musíš byť nejaký fanatik,“ povedala s úsmevom. Ja jej na to: „Máš muža?“ „Mám,“ odpovedala a ukázala na ruku s obrúčkou. „A keď ideš do práce alebo niekde inde preč, ako často sa k nemu vraciaš?“ „No, každý deň.“ „Tak to ty musíš byť nejaká fanatička. Nestačí ti prísť len na Vianoce? Pozdraviť ho, spýtať sa, ako sa má, hodinku – dve s ním porozprávať a ísť preč?“ Vtedy sklonila hlavu a povedala: „Viem, čo mi tým chceš povedať.“

Áno, milí bratia a sestry, treba si uvedomiť, že volať sa kresťanmi nie je všetko, treba podľa toho aj žiť. Aby sme tak mohli učiniť, daroval nám Pán tieto sviatočné dni. Tu máme možnosť sa na chvíľu zastaviť, zamyslieť sa nad svojím životom, prehodnotiť si svoj vzťah s Bohom i s ľuďmi a uvedomiť si, čo je naším životným cieľom. Či je to zháňanie sa len po časných dobrách a či spása našej duše. My, ľudia, sme slabí, náchylní na hriech a častokrát mu aj podľahneme. Stáva sa nám, že aj zasvätenie nedele berieme na ľahkú váhu. Zvykli sme si na „moderný“ spôsob života. Nehanbíme sa ísť aj v nedeľu nakupovať. Možno si poviete, že to nie je žiadna robota – nakúpim a nedeľu zasvätím. Ale pri tom zabúdame na tú druhú stránku. V tom obchode musí niekto byť, kto nám tie veci predá. Pozeráme len na vlastné potreby, ale pri tom zabúdame, že tej predavačke napríklad mohol prísť manžel po týždňovke domov, večer odchádza opäť na týždeň preč, no ona musí sedieť v obchode, lebo keby sa ozvala, príde o prácu. Ako by sa nám to páčilo, keby išlo o nás? Kým sa to nás osobne netýka, vôbec si neuvedomujeme, že takto podporujeme znesväcovanie nedele. Čo ak chcela aj táto rodinka zasvätiť nedeľu, ísť s deťmi do prírody, no kvôli našej pohode, že sa nám nechce ísť nakúpiť v sobotu, si to nemohla dovoliť. Neviem, či sa môžeme volať pravými kresťanmi, keď takýmto spôsobom podporujeme možný rozvrat rodiny.

ADE
Preto sa usilujme, drahí bratia a sestry, aby aj v tejto, tak uponáhľanej dobe, sme sa dokázali na chvíľu zastaviť. Aby sme aspoň v tieto sviatočné dni dokázali vypnúť od každodenného kolotoča, našli si čas na Boha i na blízkych, prispievali k budovaniu nebeského kráľovstva už tu na zemi, a tak sa mohli spokojne nazvať pravými kresťanmi.

Amen.