Tretia nedeľa "cez rok"

Poznať Sväté písmo znamená poznať Boha.

V spoločnosti prišla reč po aktuálnych politických a hospodárskych veciach aj na Cirkev a Boha. Všetci boli veriaci. Po viacerých kritických pohľadoch, niekto položil otázku, či je Sväté písmo ešte aktuálne. Nik neprotirečil. Hanbil sa niekto protirečiť? Z dialógov i monológov v rozhovore sa prezentovalo nasledovné: Starší chápu Písmo, najmä príbehy z evanjelií, ako návod na napomínanie a karhanie. Mladší pozerajú na Písmo ako na bohatú encyklopédiu. Niektorí sa priznali, že Písmo ešte neprečítali. Iní len niektoré časti, obrázkovú či detskú publikáciu Písma. Niektorí sa uspokoja s tým, čo im Cirkev ponúka v kostole či na katechéze. Len dvaja či traja sa vyznali, že Písmo čítajú aspoň raz v týždni. To, čo počujú v kostole, im poslúži na meditáciu a premýšľajú nad tým. A iný, mladý vysokoškolák, nie študent teológie, snaží sa pravidelne čítať, študovať a zamýšľať nad Svätým písmom. Zopakujme poznámku, že všetci boli veriaci.

Lukáš evanjelista o tých, čo počúvali Ježiša v nazaretskej synagóge, píše: „Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21).

Text evanjelia môže poslúžiť na pochopenie významu Božieho slova v Cirkvi a v živote veriacich. Dnešné evanjelium sa skladá z dvoch úryvkov, ktoré sú od seba v Lukášovom evanjeliu vzdialené. Najprv evanjelista podáva správu o okolnostiach vzniku tohto evanjelia. Spomína “vznešeného Teofila“, ktorému chce všetko po dôkladnom preskúmaní verne opísať, aby aj on poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého spomínaného Teofila zasvätili. Teofila spomína Lukáš aj v Skutkoch apoštolských (1,1) a bol to popredný muž. Je aj názor, že Teofil je Cirkev, niektorá z prvých cirkevných obcí. Predhovor do Lukášovho evanjelia jasne hovorí, že sa nejedná o nejaké ľudové rozprávanie, ale je to dielo doložené vierohodnými svedectvami. Ide o tradíciu, ústne podanie, prvý spôsob odovzdávania radostnej zvesti evanjelia.
Druhá čas dnešného úryvku evanjelia podáva charakteristiku začiatku činnosti, jeho proroctvá, a odohráva sa v Nazarete, kde Ježiš prežil svoj život. Poznámka „podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal“ (Lk 4,16), hovorí nielen o činnosti a angažovanosti Ježiša, ale aj o začiatku, o ktorom rodáci nemajú tušenia, že tu ide o život a smrť.
Text proroka Izaiáša „Duch Pána je nado mnou...“ (Iz 61,1-2), si Ježiš zaiste nevybral náhodou, ale úmyselne. Stať hovorí o budúcom Mesiášovi ako o osloboditeľovi. Atmosféra v synagóge musela byť napätá. O Ježišovi už rodáci počuli ako o zázračnom divotvorcovi, o človeku, ktorý sa prejavil slovom i mocou. Keď Ježiš vyhlási: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21), Nazaretčania porozumeli, že ich rodák, syn tesára Jozefa, sa vyhlásil za Mesiáša. Uniklo im, že Ježišove posolstvo obsahuje dve podstatné veci: Je “radostnou zvesťou“, lebo je posolstvom oslobodenia a to oslobodenie sa koná už dnes.
Boh Otec chcel, aby tu, v Nazarete, kde sa počal jeho Syn v lone ženy, sa odohrala jedna z dôležitých udalostí (epifánií), kde sa Boh zjavuje ľuďom, tak ako tomu už bolo v Betleheme, pri Jordáne i v Káne Galilejskej a ako to bude na iných miestach, kde bude Ježiš dokazovať svoju moc slovom a skutkom. Nazaret si to zaslúžil, veď tam žila ešte Ježišova matka a príbuzní.
Správanie rodákov je odmietavé k božstvu Ježiša. Prijali by ho, keby nežil medzi nimi, keby ho od detstva nepoznali, keby prišiel ako neznámy. Bol im všedný? Pozerali naň len prirodzenými očami.

Nespráva sa aj dnes mnoho kresťanov podobne ako rodáci k Ježišovi? Spýtajme sa starších, či čítajú Sväté písmo a odpovedia: nie! Uspokoja sa s tým, čo kedysi sa naučili z katechizmu, kde boli otázky a hneď odpovede a biblické príbehy. Bibliu často chápu ako súhrn príbehov, ktoré poskytovali historické informácie a podávali morálne ponaučenia. Tento postoj nemožno nazvať zlým.
Dnes najmä mladí zastávajú názor, že Sväté písmo – Bibliu treba čítať. Historické informácie, najmä vzťah vyvoleného národa k Bohu a informácie o Ježišovi Kristovi a prvotnej Cirkvi by mali poznať i neveriaci. Pre kresťana zvlášť platí, čo povedal sv. Hieronym: „Neznalosť Písma, je neznalosť Krista.“ Sväté písmo podáva morálne ponaučenie v Starom i Novom zákone. Nestačí si Bibliu len prečítať. Pretože pre veriaceho je to kniha, ktorej obsah až do konca čias nielen informuje, učí, ale Písmo aj v konkrétnom čase uisťuje, že sa napĺňajú slová Písma v živote jednotlivca i spoločnosti. Sú v každej dobe nielen pre veriaceho slovami uistenia o Božej prítomnosti, Bohu, ktorý sa o človeka stará, miluje ho a človek môže spoznávať Boha slovami samého Ježiša, ktoré povedal rodákom: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21). Písmo bolo napísané v čase. Boh, prvý autor, použil ľudí na pretlmočenie svojich slov a slová Svätého písma nepatria len jednému národu, ale všetkým ľuďom až do konca čias. Preto aj udalosti zo Starého i Nového zákona, hoci sa udiali v konkrétnom čase, mieste, s ľuďmi na to povolanými Bohom, boli napísané, aby vždy keď sa čítajú, uskutočnilo sa to, čo je Bohom zvestované. Sväté písmo – Biblia dostalo názov Kniha kníh. Nie je to však magická kniha. Biblia otvára nový pohľad, ukazuje novú dimenziu bytia človeka i existencie sveta, dimenziu, ktorá existuje, ale ktorá je skrytá pred skúmaním toho, kto má len vedomosti a schopnosti tohto sveta. Sväté písmo skrze túto novú dimenziu vedie a napĺňa človeka, ukazuje mu, kde je skutočný život, život Boží a na tento život nás skrze vieru a sviatosti napája. V človekovi sa potom majú Božie plány, dary a požiadavky realizovať. Toto “plnenie sa“ prebieha už teraz a bude zavŕšené až na konci sveta.

Veriaci kresťan si uvedomuje, že Sväté písmo nestačí len čítať, poznať jeho obsah, citovať, ale ešte oveľa viac. To, čo obsahuje Písmo – Biblia, treba žiť a znova žiť. Písmo obsahuje všetko, čo je potrebné k viere a mravom, čo a ako máme žiť, aby sme vo svojej dobe, pretože žijeme len raz, si zaslúžili žiť večne v Božom kráľovstve. Nestačí byť odborníkom, poznať naspamäť Písmo, nestačí len o tom premýšľať, rozumieť tomu, ale aj podľa toho žiť. O Panne Márii vieme, „že zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19).
Dejiny, ktoré podáva Biblia, stoja na Božom zasľúbení (Abrahám), na Božej zmluve (Mojžiš), ukazujú, že k tomuto naplneniu (Ježiš) je dlhá cesta, často nejasná, ale istá, pretože sám Boh bdie, ako dosvedčuje Písmo. (Porov. OPATRNÝ, A.: Stůl Slova. Kostelní Vydři, 1997, s. 134).

Cestovateľ spomína prechod cez americké pohorie Andy. Nosiči boli Indiáni. Po niekoľkodňovom rýchlom pochode začali Indiáni štrajkovať. Sedeli a nedali sa kúpiť, že im viac zaplatia, nepomáhali ani nadávky, všetko bolo zbytočné. Keď sa ich pýtali, prečo sa nechcú pohnúť z miesta, tvrdili, že ich duše nestačili rýchlemu tempu pochodu, a preto musia počkať, až ich duše dohonia.

Zmýšľanie Indiánov môže v niekom vyvolať úsmev. Musíme ich však obdivovať. Indiáni viac rozumeli duchovnému životu človeka, aj keď nemali ani semester psychológie. Tempo života, v ktorého sieti sme sa ocitli i my, chceme všetkému rozumieť, všetko stihnúť, zariadiť, poznať, zažiť a zabúdame na podstatné. Zabúdame rozumieť svoje duši. Nie je dnešný človek prázdny? Prestáva sa tešiť zo života, hoci všetko má a ešte viac má, ale sa cíti sám, opustený, chýba mu pokoj. Už dnes mnohí si uvedomujú potrebu nájsť svoju dušu, aby ich dohonila, lebo len život rešpektujúci dušu vie človeka urobiť skutočne človekom, človekom stvoreným na obraz Boží.
Biblia pomáha človeku Boha nielen poznať, ale i s Bohom žiť. Vtedy sa napĺňajú slova Písma o vzťahu človeka k Bohu. To, čo prišiel Ježiš povedať ľuďom a pred čím sa jeho rodáci v nazaretskej synagóge uzatvorili.

V novom storočí sa nevyhneme rozhovorom o Svätom písme. Je na každom z nás, aký vzťah si k nemu nadobudne. Najvýhodnejšie bude, keď sa s Písmom nestretneme len na poličke v knižnici, na pracovnom stole, ale v konkrétnych udalostiach života. Keď budeme žiť tak, že sa Písmo v nás bude napĺňať.

Amen.