Druhá pôstna nedeľa

Kto dokáže počúvať Ježiša v pôstnej dobe, je predpoklad, že sa dopracuje k zmene života.

Zaiste aj pre vás pôstny čas je časom intenzívnejšieho tréningu, aby sme svoj život viac prežívali ako kresťania. Jedna otázka: Aj vaším cieľom pôstneho obdobia je opravdivý návrat k Bohu?
Počul som o malom dievčatku, ktoré zažilo veľký zlom vo svojom živote, keď sa naučilo zaviazať si šnúrky na topánkach. Namiesto toho, aby bolo natešené, dievčatko zaliali slzy. Otec sa jej spýtal: „Prečo plačeš?“ „Musím si zaväzovať šnúrky na topánkach,“ odpovedalo dievčatko. „Veď si sa to práve naučila. Nie je to ťažké, však?“ „Ja viem,“ fňukalo dievčatko, „ale odteraz to budem musieť robiť celý život.“ (Vitamín C od Boha, vydavateľstvo Motýľ, Trnava 1997 s. 225)
My sa chceme podrobiť pôstnemu tréningu práve preto, aby sme celý ďalší život robili to, čo od nás žiada Boh.

Tak znie aj odkaz Boha Otca z hory premenenia: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35).

V dnešnom evanjeliu sa dozvedáme o rozhovore Pána Ježiša s Mojžišom a Eliášom. „Hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9,31). Dnes vieme, že odchod Krista bol ten najväčší okamih v histórii ľudstva. Udalosť na hore Tábor, hore premenenia v texte Lukášovho evanjelia je vsunutá medzi prvú a druhú predpoveď Pána Ježiša o jeho utrpení. Pán Ježiš vie, čo ho očakáva v Jeruzaleme. Pripravuje učeníkov na tento vrchol svojho pôsobenia ako Bohočloveka na zemi. Preto keď Peter odpovedá na otázku: „A vy ma za koho pokladáte“ (Lk 9,20)? Ježiš prvýkrát hovorí: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Lk 9,22). Text evanjelia po udalosti premenenia hovorí: „Keď sa všetci divili všetkému, čo robil, povedal svojim učeníkom: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“ Lenže oni nechápali toto slovo. Bolo im zahalené, aby nerozumeli“ (Lk 9,43-45).

Ježiš pozná svojich učeníkov. Ako vševediaci vie o Petrovom zapretí, o tom, že jedine Ján bude stáť pod krížom, keď bude zomierať za hriechy sveta, vie, že Jakub ho prvý oslávi svojou smrťou. Ježiš vie, že pre tento ťažký okamih jeho smrti musí pripraviť apoštolov. Tí po jeho zmŕtvychvstaní sa stanú posilou ostatným učeníkom. A slová Boha Otca: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35), učeníkom ešte viac uľahčia prijať učenie ich Majstra.
Je pravdou, že učeníkov na hore najprv premohol spánok, potom sa ich zmocnil strach, ale to všetko sa stalo z vôle Ježiša, aby sme až do konca čias si uvedomovali niečo podobné, keď sa s nami bude zbližovať Boh. Stretávame sa s týmto počínaním Boha už v knihe Genezis, kde Boh dáva prísľub Abrahámovi: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo!“ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,5-6). Ale tak ako na apoštolov, tak aj na Abraháma doľahol tvrdý spánok a prenikla ho veľká, príšerná hrôza. Hlboký spánok a pocit strachu – možno rozumieť ako znaky prítomnosti Boha. A my si dnes máme uvedomiť, že to platilo a bude platiť. Premenenie v pôstnej dobe máme pochopiť v tom, že tí, ktorí dávajú prednosť telesnosti, „žijú ako nepriatelia Kristovho kríža“ (Flp 3,18), pre nich je príznačné, že sa neboja Boha a im je všetko jasné. Pre tých, čo uverili v moc Krista, v bojoch a zápasoch, tmách a strachu v boji proti hriechu sú vzpruhou slová apoštola Pavla: „Veď naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20).

V pôstnom čase si viac uvedomujeme výzvu k “návratu“. Najčastejšie ju rozumieme ako vonkajšiu zmenu života, polepšenie sa v konaní dobra, zrieknutie sa chýb, omylov, pádov, hriechov. Dnešné evanjelium nás upozorňuje na “zmenu“ kvalitatívne vyššiu, na “metanoiu“, zmenu zmýšľania, spôsobu života, nazerania. Nemýľme sa, že k niečomu takému boli či sú pozvaní len vyvolení a svätci. K tejto premene sme pozvaní všetci. Dotýka sa to každého z nás. Aj nám sú adresované slová Boha Otca: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). I pre nás Ježiš je nádejou a aj pre nás platia slová: „Veď naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20). A v nebi, ako hovorí svedectvo Petra, Jakuba a Jána, budeme žiť v prítomnosti Boha; to bude najväčšia odmena, ktorej sa nič a nikto nevyrovná. Stáva sa, že tu v tomto živote na to zabúdame, odkladáme život v spojení s Bohom na posledné miesto. Pôstny čas máme využiť na “zmenu“, prehodnotenie svojich postojov, aby nám nič neprekážalo žiť v Božom kráľovstve, ako to vo chvíli premenenia Pána pocítil apoštol Peter, keď povedal: „Učiteľ, dobre je nám tu“ (Lk 9,33).

Ak človek zabudne na večnosť a vzďaľuje sa od Pána Boha, skôr-neskôr spozná slabosť svojej existencie na zemi. Rýchlo sa minie mladosť, opadne záujem o koníčky, spozná stratu zdravia, únavu z práce. Keď prekročí hranicu dôchodku, mnohí svojím “dovidenia“ pretrhnú s nami kontakty. Nepatríte medzi tých, na ktorých si v starobe už nespomenú dávni priatelia, spolupracovníci, zákazníci, tí, pre ktorých ste mnoho, veľmi mnoho urobili, pre ktorých ste takpovediac žili? To je beh života. A práve aj na to pamätajme pri realizovaní “premeny“ svojho života v tejto pôstnej dobe. Cesta späť k Bohu vedie k úžasnému cieľu. Vieme, že ak chceme niečo cenné získať na zemi, musíme niečo pre to obetovať: čas, sily, zdravie... a teší nás to prikrátko. To vyžaduje našu obetu, ale odmena bude trvať po celú večnosť.
Kiež by sme pri premene v tohtoročnom pôstnom čase viac mysleli na hodnotu svojej duše a duší nám zverených. Prehodnoťme svoj prístup k hodnotám, ako je šťastie, zdravie, rodinná pohoda, vernosť, čistota, pokoj, spravodlivosť... Objavme pravé svetlo vo svojom živote.
Henry Howard v knihe Vitamín C od Boha (Vydavateľstvo Motýľ, Trnava 1997, s. 128) rozpráva príbeh o lodi, ktorá stroskotala v južných moriach na korálovom útese.
Posádka sa horko-ťažko dostala na breh, niekto na plávajúcich kusoch dreva... Na brehu sa stretli. Báli sa zájsť hlbšie do vnútrozemia, lebo na ostrove mohli žiť ľudožrúti. Vôbec netúžili po tom, aby ich ubili palicami a jedli. Potom však jeden z nich, očividne odvážnejší ako ostatní, sa vyškriabal na vrch najbližšieho kopca. Len čo sa ocitol na samom vrchu, začal im vzrušene mávať a vyzývať ich, aby sa pobrali za ním. Počuli ako volá: „Poďte ďalej, chlapci, všetko je v poriadku! Je tu kostol.“ Nebolo medzi nimi jediného, kto by sa po tých slovách necítil bezpečnejšie. Dopočuli sa dobrú zvesť. Na takomto pozadí sa ešte jasnejšie črtá význam kostola. Je to svetlo v temnote a tí, čo sa ocitnú v nebezpečenstve, ďakujú Bohu za dar tohoto svetla.
Nepozeráme na ponúknutý čas ako na to, čo nás chce obrať o niečo, ale ako na čas, ktorý chceme využiť a ponúknuť viac zo seba. Chceme sa zriecť, aby sme viac získali. Chceme sa ovládať, aby sme spoznali väčšiu hodnotu svojho charakteru. Chceme viac dať zo seba, aby sme mnohonásobne viac získali.

Áno, premenenie Pána sa konalo pre nás. Prijímame, že hovorí nám o našom vykúpení a prijatí za Božie deti. Naša “premena“ života je založená na krste. Vernosť krstným záväzkom dáva nám nádej, že raz získame účasť na sláve v Božom kráľovstve. Už sv. Justín porovnával krst s oslnením apoštolov na hore Tábor a otcovia Cirkvi videli v žiare Ježišových šiat očistenie z našich hriechov. K premene patrí aj výzva k evanjelizácii prostredia, kde žijeme. Náš život má hovoriť o Bohu, duši, o večnom živote. Ani staroba či choroba nás od toho neoslobodzujú.
Johann Sebastian Bach, pravdepodobne najväčší skladateľ chrámovej hudby, nemohol nazvať svoj život krásnym. Bol plný tragédií. Keď mal desať rokov, umreli mu obaja rodičia. Len veľmi neochotne ho vychovával starší brat, ktorý s neľúbosťou prijímal skutočnosť, že má kŕmiť ďalšie hladné ústa. Mal ťažký život aj ako dospelý. Rýchlo mu zomrela manželka. Desať detí mu umrelo v útlom detstve a jedno mal retardované. Sám po mozgovej príhode oslepol a ohluchol. Napriek tomu skladal úžasnú hudbu plnú chvál, vďakyvzdania a bázne na chválu Božiu.

Poznal však, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Naša premena je naša láska k Bohu. Chápeme tomu?

Amen.