Druhá pôstna nedeľa

Pán Boh nezabúda na nás v našich ťažkostiach.

AI
Máme za sebou prvý týždeň pôstneho obdobia. Ešte si azda pamätáme, aké sme si dali predsavzatie. Možno sme naň už zabudli alebo sa nám zdá neznesiteľné. Už nevládzeme, sme sklamaní z neúspechov, z ťarchy. Potrebujeme nejaké povzbudenie a nanovo uveriť, že sa to dá zvládnuť, a preto sme prišli aj dnes do chrámu.

KE
Sám Boh dáva apoštolom veľké povzbudenie, keď sa im Pán Ježiš ukázal vo svojej sláve a Nebeský Otec potvrdzuje: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ (Lk 9,35)

DI
Pri počúvaní evanjelia môžu v nás skrsnúť niektoré otázky. Kvôli čomu sa Pán vlastne zjavuje? Prečo bolo potrebné také povzbudenie? A prečo sa ukazuje len niektorým, len Petrovi, Jakubovi a Jánovi?
Aby sme si mohli dať odpoveď na tieto a podobné otázky, je potrebné, aby sme si prečítali pár riadkov predtým. Na tých miestach čítame, že Učiteľ vysvetľuje svojim žiakom o svojom odchode zo zeme, o svojej krutej smrti a o radikálnom nasledovaní. „Syn človeka musí mnoho trpieť,..., zabijú ho“ (Lk 9,22). „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,23-24). Nečudo, ak sa im pritom zakrútila hlava od veľkej náročnosti. Začali chodiť okolo seba, akýsi sklamaní a zahĺbení. Mali predsa dovtedy skúsenosť s Kristom ako s mimoriadnym človekom, ktorý koná zázraky skoro ako na bežiacom páse a život vedľa Neho začína byť akýsi bezproblémový.
Potrebovali preto nejaké povzbudenie. Hádam by ich bol Ježiš stratil ešte skôr, ako by šiel na kríž, keby im ho nedal. Tu sa dostávame k zmyslu a k dôvodu Kristovho premenenia na hore.
Dôležité si je však uvedomiť, že toto nebolo hlavným cieľom cesty na vrch. Hneď na začiatku sme čítali, že „Pán Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9,28). Cieľom teda bola modlitba. Nie obyčajná, ale modlitba na vrchu, čo pre Židov vždy znamenalo bližšie stretnutie sa s Bohom. Tak to robili Abrahám, Mojžiš, ale aj iné významné postavy Starého zákona.
Stále platí, že koho má Pán povolať za svojho nasledovníka a do svojej služby, toho sa vždy usiloval odviesť z plnosti zážitkov a návalu v službe do ticha, aby mohol byť sám so svojím učeníkom. On vie, že na nazbieranie nových síl, na vyriešenie neriešených otázok, na získanie nových perspektív potrebujeme také hodiny. Preto nám ich zaobstará, aby mohol s nami pobudnúť v Otcovej blízkosti.
Vybraní apoštoli šli v poslušnosti za Ježišom. Dostali nakoniec viac ako čakali. Opäť sa ukázalo, že Boh sa nedá nikdy zahanbiť vo svojej veľkodušnosti. Na vrchu zažili nadprirodzené videnie Božieho Syna vo svojej sláve, stretli sa s veľkými postavami Mojžišom a Eliášom a počuli Otcov hlas. Jedno ma na tom prekvapuje, ako mohli v takej veľkej chvíli apoštoli zaspať. Nanovo sa presviedčam, že aj apoštoli boli len ľudia. Presne ako my, keď ide o dôležité veci, rýchlo im zovšedneli. Často platí, čo povedal Pán: „Nemáte zmysel pre veci Božie, len pre ľudské!“ (Mk 8,33) Po zobudení boli apoštoli z toho takí vyplašení, že Peter len zakoktal: „Postavme tri stánky,“ lebo nevedel, čo hovorí (porov.: Lk 9,33).

PAR
Nestáva sa aj nám, že bývame v našich ťažkostiach často až príliš znechutení podobne ako apoštoli? Nie sme až príliš smutní z neúspechov? Nič nás neteší? Nechodíme do kostolov len zo zvyku, hľadáme v nich miesto stretnutia sa s Bohom?
Nechcem v tejto chvíli zľahčovať naše životné kríže. Sám neviem, či by som v nich obstál. Život ma presviedča, že mám čo robiť s tými svojimi a nie vždy sa s nimi viem vyrovnať. K životu nevyhnutne patria i ťažkosti a prekážky, ale nielen o tom je život. Keby to tak nebolo boli by sme asi v nebi.
Dnešné evanjelium nás presviedča, o jednej životnej pravde – neexistujú ťažkosti, ktoré by nám posielal Boh a nedokázali by sme ich uniesť. Boh nikoho neskúša nad jeho sily. Ak niekto má väčšie ťažkosti ako druhý, je to preto, lebo ho Boh uznal za dosť silného ich zniesť. On dokáže s Božou pomocou zniesť ten kríž, ale ja to nemusím dokázať.
Matka pri posteli chorého dieťaťa dokáže prebdieť aj celú noc, otec kvôli starostlivosti o materiálne zabezpečenie rodiny dokáže tvrdo pracovať celé dni, študent pre vysokoškolský titul dokáže prečítať niekoľko kníh v rekordne krátkom čase, kňaz zas dokáže sedieť pri spovedaní dlhé hodiny. Tajomstvo úspechu spočíva v tom, že Boh nikoho neopúšťa, ale sprevádza neustále svojou milosťou a pomocou, a tak sú nám naše kríže znesiteľné. Ale každý podľa svojho stavu a svojich schopností. Prečo je to tak? Je to pre nás isté tajomstvo, ktoré má základ v tom, že každý je od Boha obdarovaný inými darmi.
Predsa však v čase krížov a problémov nás máločo povzbudí. Aj my potrebujeme niekedy také okamihy ako mali apoštoli. To čo sa stalo im, je naozaj mimoriadne a závisí výlučne od Božej vôle. Veď i Pán si vyvolil z Dvanástich len troch. Napriek tomu nám chce dnes týmto evanjeliom Kristus povedať, že On na nás pamätá, nezabúda a nenechá sa zahanbiť vo veľkodušnosti. Často sa to stane vtedy, keď to budeme najmenej čakať.

MY
„V jednom mestečku vo výške striech domov povrazolezec predvádzal svoje krkolomné kúsky. Artista tlačil fúrik po lane z jednej strany ulice na druhú. Diváci, plní obdivu, ocenili číslo hlasným potleskom. Vtedy sa povrazolezec opýtal prítomných, či mu veria, že sa s týmto fúrikom otočí na lane a vráti na druhý koniec ulice. Rečnícka otázka bola odmenená búrlivým smiechom. Umelec sa však neuspokojil s takouto odpoveďou, našiel si očami jedného pána v zástupe a jeho sa spýtal:
„Veríte tomu skutočne?“
„Ale samozrejme,“ odpovedal rýchlo opýtaný.
„Tak poďte sem hore a sadnite si do fúrika,“ povedal artista.
Medzi divákmi zavládlo všeobecné zahanbenie a ťaživé ticho.“

Keby sa nás teraz povrazolezec spýtal to isté, čo by sme mu povedali. Mali by sme odvahu nastúpiť do fúrika? A nie je život s Kristom tiež ako jedno dobrodružstvo? Potrebujeme odvahu postaviť sa svojim každodenným krížom s vedomím, že máme vedľa seba Pána Boha, ktorý nám nedovolí urobiť chybu. S našej strany stačí urobiť len jedno: poprosiť ho v modlitbe a počúvať ho v jeho Slove. Zaumieňme si cez tento týždeň, že si dáme záležať na našich každodenných modlitbách, aby boli úprimné a nie roztržité.

ADE
V tichosti teraz skúsme každý jeden z nás vlastnými slovami povedať Bohu ako svojmu priateľovi zo srdca to, čo nás trápi a poprosiť ho o pomoc a povzbudenie pre seba.

Amen.