Tretia veľkonočná nedeľa

Nestačí mať zdravé uši, aby som veril. Aj telesne hluchý môže mať pevnú vieru.

Zaiste všetci máme skúsenosť, že hoci máme zdravý sluch, nepočuli sme. Už u detí sledujeme, že keď sú zaujaté hrou, nereagujú na oslovenie. Nepočujú. Zamilovaní nielen že nevidia, ani nepočujú, povieme, že majú svoj svet. U ľudí v strednom veku možno sledovať, že žijú v zhone, ktorý si sami vytvorili a nepočujú nielen hlasy svojich drahých zo svojho okolia, ich prosby, priania, ale rovnako nepočujú hlas svojho svedomia. Taktiež u starších možno sledovať, že hoci uši im ešte dobre slúžia, dobre počujú, predsa nepočujú. Boh sa ku nim prihovára cez veci, udalosti, ľudí a oni sa správajú akoby tu mali žiť ešte sto rokov.
Veľkonočná doba je výzvou zmŕtvychvstalého Krista, aby sme si viac uvedomili a v živote zrealizovali jeho výzvy potrebné k našej spáse.

Posledné slová zmŕtvychvstalého Krista z dnešného evanjelia nie sú adresované len Petrovi, ale každému z nás. Ježiš nás vyzýva: „Poď za mnou“ (Jn 21,19)!

O počúvaní, o význame a potrebe vedieť, chcieť počuť Krista, evanjeliá hovoria: „Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou“ (Lk 2,47). „Ľud na ňom visel a počúval ho“ (Lk 19,48). „Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha“ (Jn 8,47).
Tri roky učeníci a zástup počúvali Ježiša. Hovoril tak, ako nikto pred ním. Po zmŕtvychvstaní Pán Ježiš znova oslovuje učeníkov. Zjavil sa im pri Tiberiadskom mori, dnes nazývanom Tabga neďaleko Kafarnauma, keď siedmi učeníci na čele s Petrom lovili ryby. Boli rybári a museli ako ľudia z niečoho žiť. Tak ako pred troma rokmi, keď si ich Ježiš vyvolil za učeníkov, tak aj teraz celú noc sa namáhali, a nechytili nič. V rannom tichu ich z brehu Ježiš oslovil: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete. Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť“ (Jn 21,5-6). Apoštol Ján o sebe píše: „Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán“ (Jn 21,7). Ján počul Ježišove slová, ale až nad plnou sieťou si uvedomil, že je to Ježiš, ktorý ich z brehu oslovil. Apoštol Peter taktiež počul Ježiša a tiež videl plnú sieť rýb, ale až pri slovách Jána si uvedomuje, že na brehu stojí Ježiš. A jeho správanie? Čo nasleduje? „Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty - bol totiž nahý - a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi...“ (Jn 21,7-8). V reakcii oboch apoštolov je možné sledovať správu viery a lásky, ktorú možno vyjadriť slovami: “Miluj, aby si uveril a uver, aby si miloval.“ Ján je plný lásky ku Kristovi. Ani vtedy, keď stál pod krížom Krista, neprestal milovať. Láska Jánovi otvorila oči srdca. Nemal pochybnosti, že hlas z brehu patrí Ježišovi. Slová Jána, svedectvo Jána, prebudilo vieru Petra. Obaja si spomenuli na zázračný rybolov. Vtedy sa Peter snažil namietať: „...celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili“ (Lk 5,5). Odvtedy prešli len tri roky a veľa sa zmenilo v živote Petra. Jeho srdca sa dotkla Božia milosť. A preto teraz koná tak, ako koná. Nečaká, pokiaľ prídu s lodičkou ku brehu. Ponáhľa sa. Uveril, aby miloval... Obaja učeníci počuli Ježišov hlas a reagujú. To nie je všetko, čo im vtedy chce Ježiš povedať. Peter nevie, že Ježiš mu položí pri tomto treťom stretnutí tri otázky, na ktoré Ježiš chce jasnú odpoveď. Ježiš sa pýta Šimona: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ „Šimon, syn Jánov, máš ma rád“ (Jn 21,15.16.17)? Tri razy Peter zaprel Ježiša na nádvorí u Piláta. Tri razy odpovedá: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,15.16.17). Ježiš nevyčíta Petrovi jeho zapretie, naopak, Ježiš nehovorí Jánovi, svojmu najmilšiemu apoštolovi, ale Petrovi: „Pas moje baránky.“ „Pas moje ovce!“ „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš“ (Jn 21,15.16.17-18). Ježiš ustanovuje Petra za skalu viery. Veriť znamená tiež milovať. Nie je možné plniť si správne svoje povinnosti bez lásky. Každý človek patrí Bohu. Petrovi Ježiš zveruje starosť o každého človeka. Apoštol sv. Jakub, ktorý bol prítomný pri tejto udalosti, napíše: „... aj diabli veria a trasú sa“ (Jak 2,19). To chápeme, že nemožno veriť Kristovi a báť sa ho. Spravodlivý žije z viery. Boh je láska.

Ježiš čaká na našu odpoveď. Nemožno si pred Božím slovom zapchať uši, nedať odpoveď svojím životom. Boh hovorí ku nám cez hlas nášho svedomia, cez Cirkev, cez ľudí, veci, udalosti. Peter neskoršie, keď je vyšetrovaný, keď mu je prísne zakázané učiť v Ježišovom mene, vyznáva: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29). Peter počul Krista a odpovedá, ako Kristus od neho očakáva.
Veľkonočná doba od každého z nás vyžaduje to isté. „Miluj, aby si uveril a uver, aby si miloval!“
Počúvať Boha a odpovedať, ako Boh žiada. Ježiš zomrel za naše hriechy. Dnes si uvedomujeme význam a potrebu učiť sa počúvať Boha vo svojom živote a správne odpovedať nielen slovami, ale aj myšlienkami a skutkami. Dieťa nepočúva na slová rodičov, snáď reaguje na tretie, štvrté oslovenie. Ako miluje rodičov? Študent nepočúva učiteľa. Môže získať pochvalu? Keď šofér auta nepočúva chod motora auta, môže si auto pokaziť. Ak športovec, bežec sa neriadi výstrelom štartéra, môže sa postaviť na stupne víťazov? A keď nám na počúvaní v bežnom spoločenskom, športovom, kultúrnom živote záleží, a v duchovnom živote by nemalo? Počúvať, aby som si spasil dušu. Počúvať a správne reagovať na kladené požiadavky. Počúvať to znamená pre nás robiť všetko, aby sme vo svojom živote splnili, čo Boh od nás žiada. „Poď za mnou“ (Jn 21,19)! Výzva Ježiša ku každému z nás. Výzva, ktorá nie je ohraničená časom, priestorom, miestom, ľuďmi.

V revue L Éncyclopedie de la vie pratique (Encyklopédia praktického života) sa uvádza, že priemerný človek za 70 rokov svojho života venuje: 8 rokov štúdiu a vzdelávaniu, 9 rokov zábave, 3 roky hygiene tela, 6 rokov jedeniu, 5 rokov chôdzi, 11 rokov práci, 4 roky čítaniu, 24 rokov spánku a odpočinku.
Uvedomujeme si, že nech robíme čokoľvek, má to slúžiť k našej spáse. Všetka naša činnosť má byť odpoveďou na Božie oslovenie. Slávnosť zmŕtvychvstania Pána Ježiša nám má každoročne pripomínať zmenu života smerom k Bohu. Má to byť obrat z tmy do svetla, od strachu, márnosti a nerozumnosti noci života k novej nádeji, novej budúcnosti. Nech kedykoľvek Ježiš vstúpi na breh nášho života, tam začína nové ráno. Tam získava život zmysel a stred. Je preto správne, že si kladieme nielen otázky, kde hľadať vzkrieseného Krista, ako ho poznať, čo odo mňa chce, čo robiť, aby som sa s ním neminul, ale všímajme si, že zmŕtvychvstalý Ježiš prichádza za nami, k nám; Ježiš nás oslovuje, dáva radu...

Veľkonočná doba od nás vyžaduje aj odpoveď na otázky: Počúvam Krista? Uskutočňujem jeho slová? Verím tomu, že Ježiš vie, čo je mi potrebné? Patrím k tým, ktorí veria, že Ježiš poradí lepšie? Ježiš má záujem aj o hmotné veci svojich verných. Pre učeníkov pripravil na brehu chlieb a rybu. Teda veriť a milovať Boha neznamená len starosť o duchovné veci, ale aj pri plnení hmotných záležitostí žiť s Kristom. Dokonca aj v takej oblasti, ako je smrť a choroba.
Nemocnica. Oddelenie pre ženy. Umierajúca žena. Všetci okolo ženy vedia, že zomiera. I ona o tom vie. Prítomný kňaz chce ju pripraviť na stretnutie s Bohom Sudcom. Len ona je neoblomná. Zomiera nezmierená s Bohom. Boh ku nej hovorí, ale ona ho nechce, už nemôže počuť, hoci má zdravé uši. Boh bol pri nej tak blízo, a zároveň tak ďaleko.
Iný príklad. Mala len trinásť rokov. Počas rozhovoru poznamenala: „Musím sa vzdialiť. Idem si pichnúť injekciu.“ Je chorá? Niečo vážne? Má cukrovku. Keď sa vrátila, rozhovorila sa o svojom otcovi: „Veľmi mám rada svojho otca. Ako dievčatko som mu sedávala na kolenách. Mala som ho rada i napriek tomu, že prichádzal domom opitý. Často som sa za neho modlila. Raz som povedala Bohu: Bože, prosím ťa za môjho otca, aby už nepil. Náprava neprišla. Pred rokom som sa modlila takto: Bože, ty vieš, ako ho mám rada. Ak je to tvoja vôľa, nech som ja chorá, ale aby sa môj otec uzdravil, aby prestal piť alkohol. Otec sa v tom roku zmenil. Už nepije. Chodí na stretnutie bývalých alkoholikov. Modlím sa za neho, aby vytrval.“ Povedala to s takým pokojom na tvári, šťastná, že otec je znova s mamou a s ňou, že u nich doma je pokoj. Uvedomil som si, že Boh ju vypočul. Prečo tak doslovne? V tom roku totiž dievča ochorelo na cukrovku. Má len trinásť rokov.
Boh počúva. Počúvame aj my Boha?
Známe sú slová amerického dôstojníka Klaude Katherly, ktorý 6. 8. 1945 zhodil atómovú bombu na Hirošimu, ktorý upadol do stavu neurasténie psychickej a v dôsledku permanentného konfliktu svedomia sa pokúsil dva razy o samovraždu: „Ustavične sa mi zdá, že ma stíhajú tisícky zabitých, kriky zmrzačených rušia ma po celé dni a tiene povraždených maria sa mi pred očami.“ Zabil 78 000 ľudí. Lekári snažili pacienta vyliečiť, ale bez úspechu.

Ježiš zvíťazil nad smrťou. Túto skutočnosť prijímame a stáva sa pre nás vzpruhou do ďalšieho života. Nielen počúvame o zmŕtvychvstaní, ale ho aj žijeme.

Amen.