Tretia veľkonočná nedeľa

Ježiš po svojom vzkriesení prejavuje nový záujem o potreby ľudí.

Čo a koľko sa dá povedať jedným slovom, jednou vetou, jedným dychom, pri jednom stretnutí? Mnoho? Málo? Dôležité je často jedno slovo, keď je v pravý čas, správnym spôsobom, primerane a vhodne povedané. Niekedy stačí veta a ostatné prichádza samé od seba. Inokedy nestačí ani jedno dlhé stretnutie, nie tak iba slovo či jedna veta. Tak je to aj s našou vierou, vzťahom, postojom ku Kristovi, svojej životnej činnosti, spáse. Nielen v živote, ale i v evanjeliu sa o tom môžeme presvedčiť.
Udalosť z brehu Tiberiadskeho mora sa končí výzvou Ježiša na adresu Petra: „Poď za mnou“ (Jn 21,19)!

Jedna veta. A predsa táto veta má svoje opodstatnenie. To čo chceme povedať, nie je možné vyjadriť jednou vetou. Môžeme niekomu povedať: „Mám ťa rád.“ Alebo: „Chcem byť celý život s tebou.“ Alebo: „Môj život bez teba nemá zmysel.“ Vieme, že nestačia len slová. Nebudeme len tak ľahko tvrdiť, že milujeme Boha a Ježiša Krista, o ktorom veríme, že je v Otcovej sláve. Slová podporujú skutky. Ak sa k Bohu priznáme, už to niečo znamená. Kto sa prizná k niekomu, už niečo vyznáva. Priznám sa ku Kristovi? Už vyznávam udalosti jeho života. Rozum a vôľa zaujímajú postoj k tomu, o čom hovorím a z toho plynú dôsledky.
Ježiš viackrát hovoril o svojej smrti i zmŕtvychvstaní. Apoštoli nechápali, nerozumeli. Peter a Ján od prázdneho hrobu sa vrátia do večeradla k apoštolom. O čom rozprávali? Čo prežívali? Až keď Ježiš zastal uprostred nich a jedol, čo mali so sebou, začína sa v ich živote niečo nové. O týždeň, keď je prítomný i apoštol Tomáš, znova niečo nové. Udalosť pri Tiberiadskom mori, kde siedmi z dvanástich lovia ryby, vrátili sa k pôvodnému životu, udalosť prináša znova niečo nové. Začína sa to neúspešným rybolovom ako pred troma rokmi. Keď už sú pri brehu, niekto z brehu prikazuje: „Spuste sieť z pravej strany a nájdete“ (Jn 21,6). Nasleduje napätá sieť, Jánovo zvolanie: „To je Pán!“ (Jn 21,7) i Petrove ponáhľanie sa k brehu, plná sieť rýb, bolo ich stopäťdesiattri, prichystaný chlieb a pozvanie: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si“?, lebo videli, že je to Pán“ (Jn 21,12). Jednou vetou povedané: množstvo udalostí a ešte nie je to všetko. Nasleduje odmena Petra za jeho horlivosť. Ježiš udeľuje Petrovi prvenstvo medzi apoštolmi. Peter dostáva moc «kľúčov».

Všetko vo svete podlieha zmenám a raz i zániku. Vo veľkonočnej dobe si zvlášť uvedomujeme, že kto a čo nepodlieha zmenám a čo nikdy nezanikne – je Boh a jeho učenie. Jednou vetou: nesmieme na to zabúdať. Pri rôznych zmenách života je správne mať vzťah k zdroju, ktorým je Ježiš a čerpať od neho vždy to, čo je pre nás potrebné na udržanie a rast Božieho života v nás, aby sme raz mali účasť na večnej sláve v Božom kráľovstve.
Mať vzťah k Cirkvi, ktorá je a bude prenasledovaná. K Cirkvi, ktorej štruktúry by chceli mnohí ovládať, aby sa riadila ich predstavami. Cirkev nikdy nebude súhlasiť s potratom, rozvodom, eutanáziou, vraždou, sociálnou krivdou, odstránením Desatora.

Na pomníku je tento nápis: Otto Schimek, narodený 5. 5. 1922, popravený v 1944 Vermachtom, pretože odmietol strieľať do nevinných ľudí.
K nápisu je potrebné uviesť: Otto bol rakúsky študent, ktorý musel narukovať na začiatku roku 1944. Pri jednej akcii, kde partizáni spôsobili jednotke smrť vojaka, nariadilo vedenie na zastrašenie zastreliť niekoľko obyvateľov Machovej, odkiaľ pravdepodobne pochádzali partizáni. Otto bol vybraný do popravnej čaty. Keď vyhlásil: „Do nevinných ľudí nebudem strieľať,“ na základe okamžitého vojenského súdu bol prvý popravený. V liste matke ešte napísal: „Viem, že v každej chvíli som v rukách Božích. On sám moje správanie primerane odmení. Chcem byť vždy verný Bohu. S ním nič nemôžem stratiť. Iba svoj pozemský život. Preto neplačte, odchádzam šťastný.“

Nie iba on. Každý, kto plní vôľu Boha, nachádza odmenu, ktorú môže dať len on. Tak ako apoštoli (z prvého čítania Sk 5,27-32.40-41), keď im zakázali prísne učiť v Ježišovom mene, odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“

Aj od nás zmŕtvychvstalý Ježiš čaká vernosť. Počúvať Boha je naša povinnosť. Za vernosť Bohu hoci i preliatím vlastnej krvi, či roky trvajúcim nekrvavým mučeníctvom, spravodlivý Boh dá primeranú odmenu. Počúvať vždy Boha a plniť jeho príkazy, tak ako apoštoli pri rybolove, aj keď urobili všetko, čo rybár urobiť môže, a nič nechytili, na Ježišove slovo ich sieť je plná rýb. „Boha treba viac počúvať ako ľudí“ (Sk 5,29). Táto veta nepodlieha móde, rozmarom, náladám, mienkam ľudí. A rovnako našim osobným rozmarom, náladám, postojom, žiadostivosti nemôžeme podľahnúť. Pôstny čas vystriedala veľkonočná doba. Naše zomretie s Kristom má nádej, že vstaneme k radostnému životu s Kristom. Aj keď nás naša vernosť Kristovi mnoho stojí, veríme predsa slovám Pána Ježiša: „Budú vás nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 10,22). Keď za vernosť musíme mnoho znášať, veta sv. Petra nech je nám vzpruhou: „Boha treba viac počúvať ako ľudí“ (Sk 5,29). Častá modlitba, pristupovanie k sviatostiam, účasť na svätej omši sú posilou, prevenciou, že sa nesklátime. Vernosť Bohu nikdy nebola ľahká a nie je ani dnes. Kto však vyzná Boha pred ľuďmi, aj Ježiš vyzná toho človeka pred svojím Otcom, ktorý je v nebi (porov. Mt 10,32).
Giovanni Papini (1881 – 1956), keď dospel k presvedčeniu, že Ježiš Kristus – učiteľ morálky, ktorá je taká protichodná ľudskej prirodzenosti, nemohol byť obyčajným človekom, ale Bohom, od tej chvíle koná pre Boha a večné šťastie ľudí. V láske k Bohu a spáse ľudí sa rozhodol napísať Život Krista, aby ľuďom tápajúcim v tmách pomohol. Kniha vzbudila protichodné reakcie. V úvode knihy napísal: „Chcel som vytvoriť knihu, ktorá by v očiach živých urobila Krista živším, večne žijúcim, so živou láskou“. Podarilo sa mu zobraziť Krista tak, aby aj iní mohli nájsť si cestu k Bohu.“ Druhú polovicu svojho života, od roku 1921, ďalších 35 rokov od obrátenia píše o jednom cieli: vyžarovať Krista.

Tak ako spisovateľ Papini píše o jednom cieli, aj náš život nech je pre nás i okolie jednou vetou o Kristovi: Milovať Boha z celého srdca, z celej mysle, z celej vôle svojej a svojho blížneho ako seba samého. Nemať strach odpovedať ako Peter apoštol na tri Ježišove otázky: „Miluješ ma väčšmi ako títo?“, „miluješ ma?“, „máš ma rád“? Povedzme jednou vetou ako Peter: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,17).

Ježiš od nás nechce počuť komentáre, citové výlevy, filozofické názory, ale jednu vetu, kde vložíme svoju lásku k Zmŕtvychvstalému, nádej na večný život a vieru vytrvať na zemi až do konca.

Amen.