Tretia veľkonočná nedeľa

Objaviť podmienky evanjelizácie

AI
Predstavte si, že putujete púšťou. Po niekoľkých dňoch stretnete človeka. ,,Kam idete, odkiaľ prichádzate a prečo vlastne kráčate?“ Opýta sa vás so záujmom. ,,Neviem...“, znela by vaša skeptická odpoveď. Čo by si o vás pomyslel? Možno by vás vysmial a nechal vás tak. Možno však by pochopil, že je to niečo absurdné, že potrebujete pomoc. Je veľa ľudí, ktorí roky kráčajú cestou života a nevedia kam idú, odkiaľ a prečo idú. Bolo by kruté smiať sa z nich. Potrebujú pomoc. Ako im však pomôcť, ako ich osloviť? Návod sa nám ponúka pri meditácii nad dnešným evanjeliom.

KE
Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: ,,Spustite sieť z pravej strany a nájdete, oni spustili a pre množstvo rýb ju nevládali vytiahnuť“ (Jn 21,6-7).

DI
Apoštoli unavení a sklamaní po celonočnom rybolove dostávajú od Pána významnú lekciu. Na Ježišovo slovo spúšťajú sieť a spúšťajú ju presne podľa jeho slov z pravej strany. Poslúchajú a to do detailu. Nevyhovárajú sa, že celú noc márne chytali, že to nemá zmysel. A stáva sa čosi neslýchané, nevšedné. Množstvo chytených rýb je také veľké, že ho nemôžu vytiahnuť. Tento evidentný zázrak je ešte viac vystupňovaný ďalšou zarážajúcou skutočnosťou. Hoci bola sieť preťažená rybami, nepretrhla sa. Toto všetko dýcha tajomstvom - mystériom. Situáciu objasňuje apoštol Ján, keď zvolá: ,,To je Pán“! (Jn 21,7) Apoštoli dostali lekciu. Pán ich povolal stať sa rybármi ľudí. Ak sa im teraz stáva niečo výnimočné. Celú noc márne chytajú a až v Pánovej prítomnosti sa sieť napĺňa. Tak pri plnení poslania byť rybármi ľudí, bude bez Pánovej prítomnosti sieť vždy prázdna. Sieť, symbolizujúca Cirkev, sa začne napĺňať, až keď Kristus zasiahne svojou milosťou. Pretože jedine on opravdivo mení ľudské srdcia. Apoštoli sa musia stať nástrojmi božej milosti, ak chcú, aby ich ,,lov“ bol úspešný. Celá Cirkev je misijná, zaznelo na druhom vatikánskom koncile. Povolanie byť rybármi ľudí neprešlo teda iba na priamych nástupcov apoštolov a na biskupov, ba ani na ich pomocníkov, kňazov, ale na každého kresťana. Každý z nás má právo a povinnosť sprístupňovať poklad Cirkvi aj ostatným. Apoštoli dostali lekciu. No nielen oni, ale aj každý kresťan dostáva lekciu. Kto chce svojím neveriacim bratom dobre, musí mu záležať, aby objavili poklad viery. No ohlasovanie, čo ako premyslené a pôsobivé bude neúčinné, ak sa nebude realizovať spolu s Kristom.

PAR
Na svete je mnoho ľudí, ktorí blúdia. Ich život zíva prázdnotou, a preto zúfalo hľadajú cieľ. Životné nevyhnutnosti, ako sú choroba, bolesť a smrť, spôsobujú, že na život sa pozerajú často ako na absurdný. Títo ľudia potrebujú našu vieru tak, ako polievka potrebuje soľ, cesto kvas, tma svetlo. Predpokladám, že aj vy cítite s nimi súcit. Že aj vy chcete zvolať: ,,Nebojte sa! Utrpenie má zmysel a smrťou sa všetko nekončí! Sme zachránení Kristom, a preto máme právo sa radovať.“ Ak je to tak, ak skutočne toto prežívate, dovoľte mi aby som vás pochválil a povedal vám, že aj Pán Boh sa takémuto postoju teší. Áno, ja, ty, vy, my všetci máme byť malými misionármi, hlásateľmi Krista. Doma v rodine, v škole, na pracovisku, na ulici.... Možno by ste teraz radi povedali: ,,Aj sa snažíme, rozprávame o nádeji, o Kristovi, povzbudzujeme a upozorňujeme, ale ovocie žiadne“. A tu je namieste položiť si otázku: Nezabúdame na odkaz, ktorý sme dnes znova počuli v evanjeliu? Nelovíme na vlastnú päsť bez Krista? Modlíme sa za tie duše, stvrdli nám už kolená od toho, čo sme ich pred bohostánkom odporúčali Bohu? Nezabudnime! Keď si Peter povedal: ,,Idem loviť ryby“ (Jn 21,3), výsledok bol žalostný. Sieť zostala prázdna. Ak si my povieme: ,,Ideme apoštolovať, ideme hlásať Krista, obracať zatvrdlivých hriešnikov, my, my sami, ... vlastnými schopnosťami, podľa našich plánov...,“ ak zabudneme pozvať ku tomu Krista, nedopadneme o nič lepšie. Do siete Cirkvi nikto nepribudne. ,,Činnosť pre Krista bez Krista, je hlboký paradox a protirečenie“, pripomínal nám neraz Ján Pavol II. V dokumente Novo millenio ineunte hovorí: ,,Je tu dôležitá zásada, prvenstvo milosti. Existuje totiž pokušenie, ktoré odjakživa ohrozuje každú duchovnú cestu a aj pastoračnú prácu. Je ním domnienka, že naše úspechy závisia od našej schopnosti plánovať a robiť... Beda, ak by sme zabudli, že bez Krista nemôžeme nič urobiť“ (NMI 38). Sprav si ma Pane nástrojom, nech žiarim... Tak sa spieva v jednej piesni. A to je naša úloha, stať sa Kristovým nástrojom. Nebáť sa ,,vycediť“ aj nejaké kvapky potu pri šírení viery, ale nikdy to nerobiť na vlastnú päsť. Vždy pod Kristovým vedením. Staňme sa ceruzkou v rukách Božích. Nechajme sa ním viesť a nakreslíme nádherný obraz. Len tak pomôžeme našim bratom a sestrám nájsť Pravdu, Lásku, zmysel, nádej...

MY
Keď prišiel prvýkrát do Arsu svätý Ján Mária Vianney, našiel dedinku v žalostnom stave. Zatuchnutý kostol s hrubou vrstvou prachu a špiny, poukazoval na ešte väčšie spustošenie v srdciach dedinčanov. Po niekoľkých rokov pôsobenia kňaza vo farnosti, kostol znovu na niečo poukazuje. Tento raz čistý obnovený a vyzdobený kostol, akoby chcel hovoriť, ba kričať o kráse a čistote ľudských sŕdc v Arse. Všetci navštevujú bohoslužby, už sa v dedine nepije, nepreklína, neznesväcujú nedele. Pýtame sa: Ako sa podarilo, kňazovi, jednoduchému, nevzdelanému, často neobratnému v reči, tak dokonale obrátiť Ars? Započúvajme sa, čo píše o svätcovi Wilhem Hunerman: ,,Ako to vlastne ten farár dokázal zmeniť túto dedinu?“ Krútil hlavou prekvapený Ján Pickard. ,,Na to je viac odpovedí, ktoré sa viac - menej zhodujú“, odpovedal starý Kováč, ,,ukážem ti najsprávnejšiu odpoveď na tvoju otázku. Samozrejme, musíš sa na hodinu zriecť spánku.“ ,,To stojí za to,“ vyhlásil Ján, ,,rád by som vedel, čo za tým väzí.“ ,,Poď k oknu“, povedal starý Pickard bez toho, že by zažal svetlo. Ján videl ako sa otvorili dvere fary a Ján Vianey s lampou v ruke šiel do kostola. Mlčky ho nasledovali až do kostola. Vianey kľačal na schodoch oltára, zložené ruky mal zdvihnuté k bohostánku a modlil sa: ,,Bože môj prosím ťa, nedopusť aby sa niekto z mojich farníkov zatratil! Vtlač do ich sŕdc vieru a lásku a ochraňuj ich pred hriechom. Som ochotný pretrpieť tie najhroznejšie bolesti, len nech sa ani jedna moja ovečka nestratí.“ Tak sa farár ešte dlho modlil, kým sa obidvaja nepozorovaní návštevníci nevytratili z kostola. ,,Teraz už chápeš Arský zázrak,“ pýtal sa starý kováč. ,,Áno teraz rozumiem,“ odpovedal zamyslený Ján, ,,teraz chápem, prečo Ars už viac nie je Arsom.“

Arský farár pochopil, že bez Krista nemôže nič urobiť. Je pre nás vzorom. ,,Robte tak, ako keby všetko záviselo od vás a modlite sa tak, ako keby všetko záviselo od Boha,“ pripomína sv. Ignác z Loyoly. Vianney tak robil. Aj nám, ak chceme aby náš apoštolát bol úspešný, neostáva iná cesta.

ADE
Snáď už lepšie chápeme, ako môžeme pomôcť našim známym, ktorí nepoznajú ešte zmysel života. Modlitba a práca sú jediné a neoddeliteľné prostriedky každého apoštolátu. Áno, prostriedky už poznáme, nestrácajme preto čas a začnime už dnes zápas o záchranu sveta.

Amen.