Tretia veľkonočná nedeľa

Veľkonočná doba nám na Petrovi pripomína pravú lásku.

AI
Každý človek túži po láske. Niekto viac, nástojčivejšie, častejšie, iný ticho bez slov s prosbou milovať, byť milovaný. Láska je najväčším požehnaním pre človeka. Preto ľudia veľmi túžia po láske. Nie iba človek túži po láske. Boh, ktorý je láska, túži, aby bol svojím stvorením, človekom, milovaný. Všetko čo Boh robí, je prejav Jeho lásky. Všetko, čo Boh očakáva je láska. Či o tom nehovorí celé Písmo? Prečo Ježiš sa stal človekom, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych? Odpoveď je v slove láska. Boh ani po hriechu človeka, neprestal milovať človeka.

KE
Pri treťom zjavení sa apoštolom, pýta sa Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo“ (Jn 21,15)? A druhý raz sa ho pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma“ (Jn 21,16)? A po tretí raz sa Petra pýta: „Šimon, syn Jánov máš ma rád“ (Jn 21,17)?

DI
Zdajú sa nám tieto slová bezduché? Nepotrebné? Zbytočné? Prečo tieto slová sú adresované Petrovi? Čo nám a ľuďom až do konca čias majú pripomínať?
Po tretej odpovedi apoštola Petra v prítomnosti ostatných apoštolov, v ktorej Peter vyznáva: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,17), Petrovi Ježiš hovorí: „Pas moje ovce“ (Jn 21,17)! Peter dostáva poverenie pastiera, ktorý pre spásu ľudí, ktorých má loviť, nie ako ryby, ale privádzať ku Kristovi. Ježiš týmito slovami Petrovi i prítomným apoštolom pripomína, že k poslaniu pastiera, ktorý robí všetko z lásky k bratom a sestrám neodmysliteľne patrí služba. Najväčšie prikázanie je príkaz lásky: milovať Boha z celého srdca, z celej duše, zo všetkých síl, a blížneho ako seba samého. To je veľká úloha i základná povinnosť človeka, ktorá sa musí niesť v duchu lásky, čiže opätovania lásky Boha k človekovi. Petra sa na to pýtal nie v nejakej mimoriadnej chvíli, udalosti, ale vo všedný deň, keď si plnil svoje povinnosti rybára s ostatnými rybármi – apoštolmi. To znamená, že láska nie je len na slávnostné dni. Láska k Bohu, blížnemu i k nám samým, má byť každodenná nie iba povinnosť ale aj úloha.
Cirkev musí a má a chce učiť láske. Tak plní vôľu Krista. Láska je základ pre nasledovanie Krista a raz získanie večného života. Petrovi, ktorý zaprel, ale oplakal svoje zapretie, Ježiš nielen nikdy nevyčíta jeho zaváhanie, ale poveruje ho prvou úlohou medzi apoštolmi, čo nazývame „primátom“. V tradícii Cirkvi primát prechádza na každého biskupa Ríma, ktorý je rovný medzi apoštolmi – biskupmi, ale zastáva prvú úlohu, hlavu medzi nimi. Je pravdou, že dnes odlúčení bratia od Ríma, tak na východe i západe neuznávajú pápeža, biskupa v Ríme za hlavu svojej Cirkvi, vykladajú si dnes primát pápeža po svojom, ale veríme, že sa naplnia slová Pána Ježiša o jednom pastierovi a jednej Cirkvi.

PAR
Mohli by sme teraz urobiť prierez dejinami života apoštola Petra, aký krásny príklad napĺňania či uskutočňovania svojho vyznania lásky ukázal, keď sa naozaj staral o celú Cirkev a nakoniec vydal svedectvo lásky ku Kristovi tým, že sa nechal pribiť na kríž dolu hlavou z úcty voči svojmu Majstrovi. Mohli by sme prechádzať celými dejinami Cirkvi a sledovať krásne príklady vernosti pápežov tomuto poslaniu, o ktorom dnes uvažujeme. Mohli by sme si tiež spomenúť aspoň niektoré prvky, ktoré používa Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojej otcovskej starostlivosti o Cirkev a o celý svet.

Na pobreží Genezaretského jazera, v Tabghe, kde sa nachádza kostol primátu svätého Petra, je v blízkosti tohto kostola postavená socha odovzdávania primátu Petrovi. Apoštol kľačí pred Ježišom, jednou rukou nesmelo siaha po palici, ktorú mu Ježiš podáva a druhú ruku dvíha smerom ku Kristovi. Celá pozícia Petra je veľmi dynamická, Peter na jednej strane preberá prvenstvo, na druhej však sa celý chveje a prosebne dvíha druhú ruku ku Kristovi, akoby ňou chcel naznačiť svoju prosbu o pomoc.

Táto socha nám pripomína poslanie, ktoré má aj v dnešnej dobe pápež ako nástupca apoštola Petra a zástupca Ježiša Krista. Je to príležitosť k tomu, aby sme si obnovili svoje puto jednoty s hlavou Cirkvi, Svätým otcom. Je to aj vyjadrenie poslania, ktoré máme v istom zmysle aj my, všetci veriaci, pretože sme povolaní vydávať svedectvo o tom, čo aj nám bolo dané Božou milosťou, keď sme uverili. Pán chce dnes naším prostredníctvom povolať ďalších ľudí k spáse. Je však potrebné nasledovať Ježiša tak, ako sme to videli na apoštoloch, ktorí s radosťou vydávali svedectvo a v ťažkostiach sa radovali, že boli hodní trpieť pre Krista.

Ak sa filozof Freud pýtal, prečo dnešný človek nie je šťastný pri Kristovi a s Kristom, odpoveď môže byť jednoduchá. Preto, že zničil v sebe pravdu o láske. Taký človek zabudol, že je milovaný Bohom a že jedine v láske sa môže realizovať skrze Boha a blížneho. Človek nie je šťastný, pretože zničil bratské putá a zavrhol perspektívu večnosti a nesmrteľnosti. Taký človek vidí iba utrpenie a zlobu, a nevidí dobro a radosti, ktoré Ježiš prisľúbil každému vo večnosti. Zoberme do rúk časopisy, noviny, čo vidíme pri sledovaní filmov, diskús na tému láska, zisťujeme, že láska je dnes sterilná, očistená od služby. Dotýkame sa drámy súčasného sveta. Láska, ktorá neslúži, nie je láska. Táto choroba sa netýka len rodiny, ale aj farnosti, obce, národa a sveta. Ľudia skôr ako si prejavia lásku sa pýtajú, či sa im to vyplatí, čo za to a prečo by mali milovať. Prečo sa rozpadá manželstvo uzatvárané z lásky? Prečo sme niekedy na seba nie ako bratia a sestry ale ako psy? Prečo sa tak rýchlo siaha na dobré meno, česť a dokonca na život?

MY
Láska k Bohu to je prvý krok k šťastiu človeka. Peter z evanjelia je príkladom. Zradil, ale vrátil sa späť. Pravá ľútosť za osobné i spoločné hriechy, slzy pokánia pomáhajú, aby nám bolo odpustené Bohom i ľuďmi.
Modlitba navzájom za seba pomáha upevniť lásku medzi nami. Tu je výzva, aby sa manželia spolu modlili, modlili navzájom za seba. Potrebné je, aby sa v rodinách spoločne modlilo. Malo by byť samozrejmé, že deti sa modlia za rodičov a rodičia za deti. Modlitba za susedov, spolupracovníkov, súrodencov... pomáha budovať priateľstvo, lásku medzi ľuďmi.

Rozpráva dcéra o svojom ťažko chorom otcovi. Vždy mal rád ľudí. Vedel sa tešiť z návštevy, z rozhovorov. Aj keď bol chorý, mal vždy vedľa postele stoličku. Keď mu ju chceli dať stranou, nedovolil. Zvykol povedať: „Kde sa posadí Ježiš?!“ Často som ho našla modliť sa a pozerať na stoličku. Modlil sa za nás, rodinu, ale aj iných. Našla som ho zomrelého s hlavou položenou na stoličke a s úsmevom na tvári.

V čom bude spočívať šťastie v Božom kráľovstve? Hovoríme, že oko nevidelo, ucho nepočulo, srdce nepocítilo, čo Boh pripravil pre svojich vo svojom kráľovstve. Budeme navždy v spojení s Pánom.
Preto je krásne, že už na zemi sa stretávame a spájame s Bohom. Láska je najistejšie spojivo s Bohom a blížnymi. Láska je to najčistejšie ovzdušie po ktorom vieme túžiť. Láska je čistá voda, ktorá dokáže uhasiť smäd. Láska je teplo dlane milujúceho človeka. Láska je úsmev, ktorý napovie viac ako mnohovravnosť. Láska je požehnanie, ktoré dáva silu, chuť, odvahu žiť. Ježiš aj nás sa pýta ako Petra: „Miluješ ma väčšmi ako títo“ (Jn 21,15)? „Máš ma rád“ (Jn 21,17)? Aké je to krásne, keď vieme a môžeme povedať s pokojom v srdci a čistom svedomí: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,17).

ADE
Veľkonočná doba, radostná doba, svojím „aleluja“ nám pripomína právo, povinnosť opätovať Bohu svoju lásku. Vyprosujme si tento dar, milosť, verne milovať Boha, Cirkev, pápeža ale aj svojich blížnych.

Amen.