Veľkonočná nedeľa

Oživme si vieru pri prázdnom hrobe za pomoci svedkov minulých i dnešných.

Uvedomujete si, koľko dôležitých a slávnych udalostí sa udeje vo svete? A my na nich nemáme účasť. Udeľujú sa vyznamenania, rozdeľujú sa medaily, povyšuje sa, dochádza k stretnutiam, a my nie sme pri tom. Povieme, že nás sa to netýka? Je to pravda. A predsa pri jednom stretnutí sme neboli, nikto z ľudí tam nebol, nikto z ľudí to nevidel, nezažil priamo, a predsa sa to dotýka ľudí pred udalosťou, súčasníkov udalosti a dotýkať sa bude ľudí až do konca čias, teda i nás dnes a je to: zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ježiš trpel a zomrel za naše hriechy, za hriechy všetkých ľudí a dnes si pripomíname Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré je našou istotou a nádejou, že tak ako on vstal z mŕtvych, raz všetci budeme vzkriesení. Je pravdou, že na udalosť zmŕtvychvstania Krista si spomíname každú nedeľu, ale zvlášť dnes na veľkonočnú nedeľu a celé veľkonočné obdobie. Dnešný deň chceme využiť na vzrast svojej viery v Krista.

Povzbudením pre nás sú slová apoštola Jána, ktorý o sebe napísal: „Vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20,9).

Akú radosť cítil apoštol Ján po Kristovom zmŕtvychvstaní! Môžeme ju cítiť z jeho slov, ktoré napísal v evanjeliu v troch listoch a v Knihe Zjavenia. Zmŕtvychvstalý Kristus je srdcom celého jeho života. Ján prišiel až k prázdnemu hrobu. Písmo nám nehovorí, ako vstal Ježiš z hrobu. Prečo? Pretože zmŕtvychvstanie Krista nie je historickou udalosťou v bežnom zmysle slova, to znamená, že nebolo udalosťou, ktorú by bolo možné pozorovať ľudskými zmyslami, nedá sa všeobecne skúmať. I keby – povedané praxou dnešnej vedy – by sme umiestnili kameru do Kristovho hrobu, nebola by schopná nám zachytiť túto udalosť, pretože sa Ježiš nevrátil do tohoto života a do tohoto sveta, ale vstúpil do sveta nedostupného ľudským zmyslom, do sveta Boha. Evanjelium nám opisuje prázdny hrob. Takýto hrob bol prekvapením nielen pre ženy, ktoré zavčasu ráno prišli s tým najlepším úmyslom, ale pre všetkých, ktorý sa s Ježišom stretli a najmä pre apoštolov, ktorí na Veľký piatok sa všetci sklamali. Ich život prestal mať zmysel. Predsa pre Ježiša opustili všetko (porov. Mk 20,28). Tri roky strávené v jeho škole ich s ním úzko spojili, že si nevedeli predstaviť svoj ďalší život bez neho (porov. Jn 6,68n.). Boli ochotní zomrieť naraz s Ježišom a nie iba trpieť za neho. Za najlepšie v tejto situácii považovali vrátiť sa k svojim a svojej práci a nejako vydržať do smrti. Anjeli pri prázdnom hrobe plnia úlohu komentovať tajomstvo, ktoré sa stalo. A predsa ich slová sú svedectvom o Kristovom zmŕtvychvstaní. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní už vedie iný život; je iný, porovnávajúc ho so životom Lazára po jeho vzkriesení, či mládenca z mestečka Naim. Ich život sa vrátil do starých koľají. Pred nimi bola znova smrť. Museli ešte raz zomrieť. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní už žije iný život; život, ktorý nepozná smrť... Pán Ježiš sa zjavuje vopred určeným svedkom, aby v ňom mohli rozpoznať toho istého Ježiša, s ktorým sa pred jeho smrťou stretávali, rukami dotýkali, ich oči videli, uši počuli. S Ježišom sa skutočne stretávajú, ale on už žije v inom oslávenom svete.

Je potrebné si dnes uvedomiť, aby sme pravdu o Ježišom zmŕtvychvstaní sami viac a viac prežívali. Teológ Karl Ráhner hovorí, že viera je stále sa stávajúca. Viera nie je ako keď si kúpime hodinky a nosíme ich, a nemusíme sa o ne starať, ani ich naťahovať. Viera nie je taká skutočnosť, že prijmem vieru, a už sa nemusím o ňu starať, už ju mám, už ju nosím. Nenosím ju, pretože ona nie je ako hodinky. Vieru musíme ustavične oživovať. Keď ju človek neoživuje, hynie. A práve každoročné slávenie Veľkej noci nám sprostredkúva Cirkev, aby sme si svoju vieru oživovali. Pozrite, prednedávnom tí, čo chceli vieru vymazať z ľudských sŕdc, nazvali veľkonočné sviatky sviatkami jari. Nielenže sa im to nemohlo podariť, ale aj tým, čo robili, vlastne poukazovali na vzrast viery. Jar je nový život. Kristovo zmŕtvychvstanie je nový život. To znamená, pozerajte sa na prírodu a v prírode pozorujte Božie dielo. Rozkrojte jablko a vypadnú vám z neho zrniečka. To zrniečko je dielo Božej lásky, Božej múdrosti, Božieho plánu. Nestvoril ho človek. A neexistuje na svete taký vedec, ktorý by stvoril jedno jablčné zrniečko tak, aby z neho vyrástla jabloň. V tom Božom zrniečku sú korene jablone, kmeň, konáre, listy, kvet a jablká. To jedno zrniečko má prebudiť našu myseľ: Boh existuje, Boh je. Aleluja, radujme sa! Aleluja!
Tomas David Parks, nositeľ nobelovej ceny, píše: „Vidím všade okolo seba poriadok v prírode. Nemôžem pripustiť, že to vzniklo náhodným, šťastným spojením atómov. U mňa tento poriadok predpokladá inteligenciu. A ja tú inteligenciu nazývam menom Boh.“
Iný vedec – Karl Linné, známy prírodovedec, hovorí: „Ja neverím v Boha. Neverím, lebo ja ho vidím, vidím Boha v prírode.“

A my dnes stojíme pri prázdnom Ježišovom hrobe. Chceme povedať, že Ježiš je mŕtvy? Nie! My veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Prečo? Pretože máme o tom správy hodnoverných svedkov: Petra, Jána, Tomáša, Jakuba, učeníkov z Emauz, svedectvo Márie Magdalény, Márie Jakubovej i Salome, svedectvo apoštola Pavla, svedectvo päťsto bratov a iných. A máme svedectvo dnešnej Cirkvi, Jána Pavla II., dvetisícročnej histórie Cirkvi, ktorú pekelné brány nepremohli a nepremôžu.

Memento dnešného dňa je víťazstvo Krista nad smrťou. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Ale dnešný deň je výzvou pre každého z nás, aby sme sa zriekli svojich hriechov. Kto pácha hriech, ten ničí, trhá, odkladá svoje priateľstvo so zmŕtvychvstalým Kristom, ten nemôže obsiahnuť pokoj, ktorý Kristus adresuje nielen apoštolom, ale i každému z nás po svojom zmŕtvychvstaní. Prijmime jeho slová: „Pokoj vám“ (Jn 20,26). K Veľkej noci patrí sviatostné vyznanie hriechov. A práve stav po sviatosti zmierenia umožňuje prežiť pokoj sám so sebou, ale aj s blížnymi a najmä s Bohom. Treba nám tento stav využiť a upevniť sa v priateľstve s Bohom, viac sa zamerať na neho. Po Veľkej noci prídu všedné dni. Nedovoľme, aby sme sa vrátili do stavu nepokoja. Veľkonočné udalosti nás učia načerpať síl pre dušu a viac sa zamerať na Boha, žiť s Bohom, budovať svoju vieru. U niekoho rázne rozhodnutie zriecť sa chyby, u iného prerušenie priateľstva, ktoré neosoží duši, u ďalšieho zintenzívnenie duchovného života modlitby či účasti na omši bude začiatkom nového života viery. Nik nemôže povedať, že viera tu nebola, lebo sme ju nežili, nerozvíjali, nesprávali sa tak, ako sa od kresťana právom očakávalo. Vzkriesenie Pána je príležitosťou objaviť pre seba túto úžasnú hodnotu. Pre posilnenie a dnešné oduševnenie nech nám poslúži aj táto udalosť.
V Čiernych Kľačanoch pri Zlatých Moravciach objavili pod zemou jednu krásnu pixidu. Táto malá nádoba zo zlata a slonovej kosti v zemi ležala tisíc rokov. Ľudia o nej nevedeli, že tam majú taký poklad. Zem obrábali, orali, siali, žali, až pri stavebných prácach na ňu prišli.
Tak je to aj s vierou v Boha. Čo cennejšie, osožnejšie môže vlastniť človek ako Boha? A stáva sa, a často, že tvrdo pracujeme, trpíme, a nič nezískavame. Konštatujeme, že náš život je plytký, prázdny, hluchý, bez radosti. A práve preto, pozrime na prázdny hrob. Kristus vstal z mŕtvych. Žije, aleluja! Prijmime ho ako svojho Vykupiteľa a Spasiteľa. Spoznáme, že s ním náš život bude mať zmysel tu na zemi a stane sa najväčšou nádejou pre náš večný život. Odstráňme všetko, čo nám bráni naplno žiť s Kristom. V dnešný deň, keď si pripomíname zmŕtvychvstanie Krista, zrieknime sa hriechu a obnovme priateľstvo s Kristom.

Je správne, že nám záleží na našom vzťahu k Bohu, že chceme dať duši to, čo jej patrí. Mnohí z vás ste si už preto kúpili nový Katechizmus Katolíckej cirkvi. Povedali ste si: Chcem svoju vieru ešte viac poznať, keď ju budem poznať, budem môcť naplno svoju vieru žiť. Vieme, že kto nepozná pravdy viery, ten nestojí o vieru. Latinské príslovie: „Ignoti nulla cupido“ – „Čo nepoznám, po tom netúžim, nemám rád“.
Pozrite, za mladým mužom prišiel jeden sektár. Mladý muž mal hlbokú vieru a len čo usadil sektára, povedal mu: „Skôr ako ma začnete presviedčať, dovoľte mi, aby som vám mohol položiť jednu otázku: Povedzte mi, bolo by múdre, keby šofér pri benzínovej pumpe čerpal benzín do plnej nádrže?“ „Nie, to by nebolo múdre,“ odpovedal sektár. „No vidíte. Moje srdce je plné katolíckej viery. Plné! Do môjho srdca tankovať vieru, to by bolo nerozumné. A preto vám radím, nájdite si iného človeka, neveriaceho, ktorý má prázdne srdce, ktorý nemá vieru v srdci, a tam ju tankujte. Ja sa budem za vás modliť, aby ste boli aj vy šťastný, aby ste mali pravú vieru.“ Sektár vstal, poďakoval a odišiel. O nejaký čas sa sektár vrátil a hneď vo dverách povedal: „Nebojte sa, nejdem tankovať vieru do vášho plného srdca. Ale prišiel som vám povedať, že cestou od vás som rozmýšľal, s akou láskou ste ma prijali, ako ste sa so mnou pekne rozprávali. A preto opúšťam sektu. Chcem sa stať aj ja kresťanom katolíkom. Ďakujem vám!“ A so slzami v očiach objal mladého muža.
Dnes pri prázdnom hrobe – keď Kristus vstal z mŕtvych – si uvedomujeme, aké je dôležité, aby sme poznali svoju vieru a aby sme podľa nej aj žili. Predstavme si, žeby sektár prišiel ku nám, kde sa nežije viera a dokázal by svojimi slovami naspamäť zarecitovanými vyvolať v nás obdiv. Prišiel by aj druhý raz, aj tretí a nakoniec by sme boli sektári. My však vieme to, čo hovorí sv. Alžbeta z Toline: „Kto hlboko pozná, ten vrúcne miluje.“

Amen.