Veľkonočná nedeľa

Zmŕtvychvstaním Ježiš premohol smrť. Radujme sa!

Stalo sa zvykom, že osobnosti po výkone zvykneme niečím odmeniť. Najčastejšie potleskom, srdečným skandovaním, ale aj kytičkou kvetov, slovom uznania a chvály, podaním ruky a úprimným blahoželaním, objatím či bozkom, keď nás s nimi spája užší citový či rodinný vzťah. Listom či telegramom, keď sme fyzicky od seba vzdialení. Okrem toho si na pamiatku urobíme fotografiu, zvukový záznam a dnes aj neodmysliteľný videozáznam.
Cirkev dnes slávi zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Veríme, že toto bol najväčší zázrak Ježiša Krista. Udalosť zmŕtvychvstania si pripomíname každú nedeľu najmä účasťou na svätej omši. Okrem adventu a pôstu zmŕtvychvstanie Pána Ježiša vyjadrujeme slovom «aleluja». Je to hebrejské slovo a vyjadruje radostný cirkevný chválospev. Znamená to pre veriaceho výzvu radovať sa a primerane to dať sebe i okoliu najavo. Cirkev toto slovo prevzala zo židovskej bohoslužby a neprekladá sa, ale využívame ho ako zvolanie na oslavu Boha. Podľa tradície Boží ľud pri starozákonnej liturgii spieval «hallelu ja - aleluja». Po vybudovaní chrámu a zorganizovaní chrámovej hudby a spevu spievali sa slávnostné alelujové žalmy v dňoch radosti a na veľké sviatky. Neskoršie v spojení s Ježišom prichádza zvolanie «hossanna -v hebrejčine ši'anna» - spasíš, Bože.

V žalme pred evanjeliom sme spievali: „Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný. Preto slávme sviatky v Pánovi“ (porov. 1 Kor 5,7b-8a) a pred týmito slovami a po nich znova aleluja.

Narodenie Pána Ježiša anjel Pánov oznamuje slovami: „Zvestujeme vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2,10). Pri zmŕtvychvstaní Pána Ježiša dvaja muži v žiarivom odeve prihovárajú sa Márii Magdaléne, Jane a Márii Jakubovej: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6).
Rovnako v oboch prípadoch ľudí prenikne najprv strach. Keď sa pominie, nasledujú rôzne reakcie. K jasliam v Betleheme sa ponáhľajú pastieri. A v nedeľné ráno, keď ženy oznámia apoštolom čo počuli a videli, Ján sa sám v evanjeliu nazýva iným učeníkom, „ktorého mal Ježiš tak rád“ (Jn 20,2) a spolu s Petrom sa ponáhľajú k hrobu, kde bol v piatok pochovaný Nikodémom a Jozefom z Arimatey mŕtvy Ježiš. Čo cítili v srdci? Ján bol mladší, predbehol Petra, „nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu“ (Jn 20,5-6). Nedá sa hovoriť, že sa radovali. Nespievajú od radosti ani po návrate späť k apoštolom a rozprávajú o tom, čo videli: „položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste“ (Jn 20,6-7). U apoštolov je živá túžba dozvedieť sa, čo sa stalo s Majstrom. Nevideli Zmŕtvychvstalého a ani mŕtve telo, len poskladané plachty. Ján o sebe píše: „videl i uveril“ (Jn 20,9). Plachty v hrobe sú Jánovi znamením, nie dôkazom. Toto znamenie stačí Petrovi i Jánovi, že prijmú milosť viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Mohlo by sa zdať, že počas roka «aleluja» stráca na akosti. Pre nás to nie je iba slovo, a preto neplatí, že to spievame iba ústami. «Aleluja» je realita našej viery vo zmŕtvychvstalého Krista a pri každom vyslovení tohto slova si znova a znova uvedomujeme, pripomíname vďačnosť Bohu za dar vykúpenia, upevňujeme sa v láske a raste milostí, rovnako sa upevňujeme v nádeji na svoje zmŕtvychvstanie. Je pravdou, že mnohí kresťania slovu «aleluja» nerozumejú, prípadne mu nevenovali ešte pozornosť. Nebolo by správne sa nazdávať, že tomu, čo slovo «aleluja» vyjadruje, stačí venovať pozornosť len v čase veľkonočnom. Sv. Pavol nielen Kolosanom, ale i nám radí a povzbudzuje: „Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslíte na to, čo je hore“ (Kol 3,1-2). Zvlášť pri slávení svätej omše, kde najčastejšie zaznieva «aleluja», môžeme svoj duchovný zrak viac upriamovať na to, čo sme získali Kristovým zmŕtvychvstaním. Aj my mnohokrát počujeme i všímame si radosť bratov a sestier, ako prežívajú svätú omšu. Radosť zo stretnutia pri svätej omši si vyžaduje prácu, prípravu na sebe. Už samotný fakt, že je nedeľa, nejde sa do práce, školy zasvätenie nedele duši má radostný nádych, oblažuje človeka, často vracia silu, chuť a odvahu plniť si svoje povinnosti. Mnohí cítia, že keby sa v nedeľu nezúčastnili na celej svätej omši, pre nich by nedeľa nebola nedeľou. Koľko starých a chorých ľudí je smutných, že nemôžu ísť v nedeľu na omšu!

Muž niekoľko rokov pripútaný na lôžko napísal synovi, ktorý si založil rodinu a býval v neďalekom mestečku:
„Syn môj, som ti vďačný za každú tvoju návštevu. Všímam si, že si smutný. Nebýval si taký. Syn môj, viem, že ti zarastá cesta do kostola. Objav ju znovu! Ver svojmu otcovi, že aj muž, ktorý má starosti, ťažkosti, potrebuje pravidelne sa s nimi podeliť s Bohom. Choď skôr a sústreď sa ešte pred omšou. Pripomínaj si, že Boh vie o tvojich ťažkostiach, ako som ja vedel o tvojich a ako vieš ty o ťažkostiach svojich detí. Mne a rovnako tebe robí dobre, keď dieťa to čo cíti a potrebuje, samé povie otcovi. Hovor s Bohom reálne. Pros za seba, svoju rodinu, okolie, ale i rovnako ďakuj, odprosuj a nechaj počas omše svoju dušu unášať k Bohu slovami, gestami i tichým počúvaním kňaza, aby si si odniesol z omše radosť. Myslí aj na mňa, pripútaného na posteľ. Aj ja pocítim radosť z tvojej radosti, ktorá ti dnes chýba, hoci ma máš rád.“

«Aleluja» prežité v kostole prináša radostnú ozvenu do všedných dní ku všetkému, čo prežívame. Na viere musíme primerane pracovať. Pravú radosť a pokoj nenadobudneme čakajúc so založenými rukami. Ženy v nedeľné ráno sa ponáhľajú k apoštolom. Peter a Ján sa rovnako ponáhľajú k hrobu. Žiť pre Boha, žiť s Bohom, žiť v Bohu – jediné, čo napĺňa človeka nefalšovanou radosťou. Pravú radosť neprežívame len v pohode, bezstarostnosti, ale v spojení s Bohom i vo svojich ťažkostiach, krížoch, chorobách..

Kto pochopil veľkonočné «aleluja», prežíva radosť počas celého roka i vtedy, keď sa v liturgii slovo nepoužíva. Zmŕtvychvstanie Krista nasýti dušu a uhasí smäd aspoň tak ako chlieb a voda telo. O čo viac radosti cíti duša, keď si žijeme tak, aby sme si raz zaslúžili večný život so zmŕtvychvstalým Ježišom. Čo nás môže viac tešiť ako myšlienka, že všetko, čo môže potešiť na zemi, poteší aj v nebi. Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu. Kto túži žiť so Zmŕtvychvstalým, tomu on dá poznať pravú vnútornú radosť už na zemi. Taký sa dokáže tešiť v pravej radosti, ktorá môže niesť aj pečať následkov dedičného hriechu. To preto, že nesmieme na zemi zabudnúť, že utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista tvorí jeden celok. Jedno bez druhého nemôže jestvovať. Keď chceme raz s Kristom byť vzkriesení k sláve, už na zemi máme prijímať kríž života. Na strome až po odkvitnutí kvetu možno hľadať plod. Kvetom je utrpenie a smrť, zmŕtvychvstanie je ovocie. Niet ovocia bez kvetov. My kresťania dnes oslavujeme zmŕtvychvstanie Krista a nezabúdame na Kristovo utrpenie a smrť. Pre nás každá svätá omša je nekrvavá obeta Golgoty. Pri svätej omši na pozdvihovanie vyznávame: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Alebo: „Spasiteľ sveta, zachráň nás, veď ty si nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním.“ Keď chceme mať účasť na večnej radosti, už na zemi sa spájame v radostnom «aleluja».
Sv. Ignác Antiochijský, keď ide do rímskej arény, ide s myšlienkou byť čo najskôr s Tým, ktorý za neho položil život.
Sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov, keď mal zomrieť, chcel ešte raz vidieť hviezdnaté nebo, ako to robieval večer pred spánkom. Nemal už síl prísť k oknu. Najprv je treba zomrieť, aby sme potom uvideli pravé nebo. A so slovami „môj Bože“ zomrel.
Je správne, že dnes sa posiľňujeme veľkonočným «aleluja», aby sme v tomto duchu slova mohli žiť po celú večnosť. Viera Petra a Jána je obrazom našej situácie. Ani naša viera nie je položená na zázrakoch, ani na dôkazoch rozumového uvažovania, ale na ochotnom súhlase so znameniami, ktoré nám Pán Boh tak často v živote posiela, najčastejšie prostredníctvom ľudí.

Spomeňme si pri dnešnej svätej omši na tých, ktorým sme poslali veľkonočný pozdrav, i na tých, čo poslali pozdrav nám a pripojme slovo «aleluja» so všetkým, čo v spojení so Zmŕtvychvstalým znamená. Modlime sa za nich i za seba, aby raz, keď budeme zomierať, mohli sme po sebe zanechať víťazstvo života a za náš príklad, vzor života nám mohli radostne popriať svetlo večné, prípadne povedať vďaka za všetko...

Amen.