Svätého Štefana

Obohaťme svet nefalšovanou vierou v Krista.

Dajme si odpoveď na otázku: Som skutočne veriaci kresťan katolík?

Mladý Číňan sa rozhodol, že sa stane chýrnym rytcom jaspisu. Vstúpil do školy najslávnejšieho majstra. Prvý deň mu majster vložil do ruky kúsok jaspisu a povedal: „Zovri pevne dlaň.“ Mladý muž so zovretou päsťou sa celý deň ani nepohol. Majster mu nedal nič robiť. Na druhý deň odvážne predstúpil pred majstra v presvedčení, že sa naučí niečo nové. Ale majster mu opäť vložil do ruky kúsok jaspisu a povedal: „Zovri dlaň.“ A mladý muž sa zasa celý deň nepohol a v pästi zvieral kúsok jaspisu. A tak to šlo deň čo deň po celý rok. Raz ráno, ako obyčajne, predstúpil pred majstra s otvorenou rukou. Majster mu znova do ruky vložil kameň. Len čo sa kameň dotkol dlane, mladík zvolal: „Toto nie je jaspis!“ Majster sa usmial: „Vidím, že už ho rozoznáš.“

Nepatrím aj ja medzi tých, čo chcú byť kresťanmi z rýchlokurzu? Sú takí, čo boli pokrstení a hovoria o sebe, že sú veriaci kresťania. Boli i na prvom svätom prijímaní, a iní, že boli i na birmovke, ďalší sa i v kostole sobášili, a tak že sú kresťania katolíci. Pri žiadosti o katolícky pohreb možno počuť, že zomrelý bol katolík, lenže do kostola nechodil, pretože si chcel v nedeľu odpočinúť. Nemodlil sa, pretože mal veľa povinností. Ale bol v detstve miništrantom.
Iný “kresťan katolík“ súdi a odsudzuje všetkých, aj pápeža, biskupov a už nehovoriac o kňazoch a praktizujúcich kresťanoch, pretože on má patent na výklad viery, Desatora, kresťanskej morálky a iní s ním nesúhlasia. Rád poúča, rozdáva rady, rozum, kritizuje a oháňa sa nepodstatnými argumentami, nepodloženými pravdami, polopravdami, nedoštudovanými lekciami či nedočítaným katechizmom.

Takíto dnes potrebujú, aby sa im smelo, bez strachu ohlasovala pravda. Je potrebné, aby dnešný kresťan katolík študoval svoju vieru a vedel vyvrátiť mylné názory. Odlíšiť pravdu od lži. Dnešný svet viac potrebuje svedkov viery ako učiteľov vo viere. Svet potrebuje svedkov viery podľa dnešného vzoru sv. Štefana diakona, prvomučeníka. Prečo?


Ježiš povedal svojim učeníkom: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, vo svojich synagógach vás budú bičovať a kvôli mne vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste svedčili o mne pred nimi i pred pohanmi“ (Mt 10,17-18).


Sú to slová adresované všetkým opravdivým veriacim v Krista až do konca čias, ktorých si Ježiš vyvolí, aby vydali svedectvo o jeho učení, ktoré pravda.
Na začiatku dlhého radu vyznávačov Krista stojí diakon, sv. Štefan. Bol mladý a dokázal horieť a zapaľovať za Krista. Sv. Lukáš ho predstavuje, že bol „plný milostí a sily, konal divy a veľké znamenia medzi ľuďmi“ (Sk 6,8). Keď do Jeruzalema prichádzali Židia z diaspóry, roztrúsení mimo Palestíny na istý čas, stretávali sa v synagógach podľa miest, z ktorých prichádzali. V tom čase sa kresťanstvo šírilo nielen kázaním apoštolov, ale aj ich pomocníkov, diakonov. Medzi nimi bol zvlášť horlivý Štefan. On navštevoval prichádzajúcich Židov z cudziny a ohlasoval učenie Ježiša Krista s takou horlivosťou, že „nemohli odporovať múdrosti a Duchu, ktorý z neho hovoril“ (Sk 6,10). Jeho jasné a presné argumenty a ich nevedomosť, keď mu nedokážu odporovať a vyvrátiť jeho argumenty, prerastá do hnevu. Štefanova reč (porov. Sk 7,1-53) postavená na ich učení, otcov Abraháma, Mojžiša a prorokov, vyvolá v ich srdciach nie lásku, aby prijali Krista za svojho Boha a Pána, ale rozhodnú sa tohto mladého muža zanieteného za Krista usmrtiť ukameňovaním, čo bola smrť za rúhanie sa Bohu v Izraeli. Skutky apoštolské podávajú opis prvého mučeníka za Krista. O kameňovaní Štefana za mestom dá sa povedať: „Ako horel za Ježiša, tak viac horel pri smrti.“ Štefanova viera rodí nádej a z nádeje sa rodí láska. Štefan veril, mal nádej a v nádeji miloval. Ježiš bol s ním v najťažšej životnej skúške. Sám Ježiš je mu vzpruhou. Štefan aj svojím vrahom v hodine smrti hovorí: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7,55). Reakcia odporcov je dôkazom nekontrolovania sa, keď hnev sa stáva pánom a človek koná proti svojej dôstojnosti. „Zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli“ (Sk 7,57). Kresťanská tradícia od čias sv. Štefana má skúsenosť, že krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Vrahovia Štefana si „odložili rúcha k nohám mládenca, ktorý sa volal Šavol“ (Sk 7,58). Je to neskorší najväčší apoštol národov, sv. Pavol, ktorému sám Ježiš pri bráne Damasku zmenil meno a po príprave poslal nielen do Malej Ázii, ale i Európy a do Ríma ohlasovať Krista.
Pri svojom mučení Štefan nasleduje Krista, ktorý keď zomieral na kríži, modlil sa za svojich vrahov. „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).


Kto spočíta nasledovníkov sv. Štefana? Martyrológium hovorí o šestnástich miliónoch. Boli to nielen Dvanásti apoštoli okrem Jána, ktorý tiež mnoho trpel, ale i Ignác Antiochijský roztrhaný divými zvieratami v Rímskom koloseu, Polykarp, Justín, diakon Vavrinec... v stredoveku Vojtech, Stanislav, Tomáš Becket, Ján Nepomucký, Ján Fischer a Tomáš Mórus, Maximilián Kolbe, ale i dievčatá Agnesa, Maria Goretti a iní zo všetkých stavov...
A zomierajú i dnes. Tlačová agentúra Vatikánu hovorí o dvesto mučeníkoch ročne. Zomierajú preto, že nechcú žiť? Stratili zmysel života? Nenachádzajú radosť na tomto svete? Nie! Nie! Nie! Zomierajú, pretože našli milosť v očiach Božích. Vo svojej dobe dozreli v zrelý klas, aby vydali svedectvo o pravde. Svoj prirodzený život si cenia menej ako smrť za Krista. Zomierajú ako svedkovia pravdy, nádeje a lásky. Zomierajú, aby získali večný život. Zomierajú vedome a slobodne.

Vieme, že pri smrti sa nežartuje. A predsa, o mnohých vieme, že zomierali s úsmevom, a nie s hnevom. Vrahom odpustili. Mária Goretti Alexanderovi odkázala, že bude prosiť Ježiša, aby aj on prišiel do neba.
Dnešný svet má nielen mučeníkov, ale i vyznávačov. Tak tomu bolo v každej dobe. Všetci sme vyzvaní vydať svedectvo viery. Každý vo svojej dobe, prostredí, primeraným spôsobom. Treba byť priateľom Božím, žiť v milosti. Svedectvo sa musí dotýkať pravdy, spravodlivosti, lásky a oslavy Boha. Konať sa musí slobodne a dobrovoľne.

Sv. Ignác rozlišuje tri triedy kresťanov podľa toho, ako sú ochotní nasledovať Pána. Ku ktorej z nich patrím?
Do prvej patria tí, ktorí by radi odovzdali celý život Bohu, ale nikdy nevyužijú prostriedky, ktoré sú im k dispozícii. Sú nerozhodní a bez disciplíny, a tak v skutočnosti ani nie sú učeníkmi. Ich obľúbenou vetou je: „Chcel by som... Želal by som si...“ Týchto ľudí môžeme nazvať ľuďmi bez vôle.

Druhú triedu tvoria ľudia, ktorí Bohu rozprávajú, čo všetko pre neho robia. Môže ísť o ľudí energických, veľkodušných i horlivých za Božie kráľovstvo, avšak v ich srdci sú stále ešte oblasti, ktoré potrebujú obrátenie. Naozaj robia veľa pre Pána, ale ich mottom je: „Ja sám ti, Pane, poviem, čo pre teba vykonám.“ Často tu ide o všetko možné, len nie o to, čo od nich žiada Boh. Rozhodnutia robia podľa vlastných predstáv. Sú to ľudia svojej vôle.
Do tretej skupiny patria tí, čo sa postavia pred Pána a povedia: „Povedz mi, Pane, čo si želáš. Tvoj služobník počúva. Medzitým budem prosiť o tvoju pomoc a silu v tom všetkom, čo má vystrašuje, alebo čo sa zdá silnejšie ako ja.“ Títo ľudia majú opravdivú vôľu.

Sme schopní dať si odpoveď na otázku z úvodu? Som skutočne veriaci kresťan katolík? Život každého z nás je jeden príbeh. O čo hovorí, vieme nielen my, ale i naše okolie a vie aj Boh. Je správne, že berieme do rúk denne a stále nie jaspis, ale svoje myšlienky, slová a skutky tak verne, že nielen u ľudí, ale najmä u Boha majú cenu a význam.

Amen.