Svätého Štefana

Je aktuálne nasledovať sv. Štefana aj dnes.

AI
Zastavme sa a uvažujme, že dnes slávime smrť prvého mučeníka, svätého Štefana. Namiesto výkrikov radosti počujeme zlostné výkriky a preklínanie vrahov. Nesmieme vidieť v Štefanovej smrti len smútok, veď zomrieť mučeníckou smrťou, položiť život za Boha, je vlastne radosťou. Svätý Gregor Naziánsky hovorí: „Včera nám spôsobil radosť Pán sveta, dnes jeho sluha. Pán tým, že sa stal pre nás človekom a sluha tým, že obetoval svoj ľudský život za svojho Pána. Pán tým, že zostúpil z neba na zem, sluha tým, že sa dal ukameňovať, aby vystúpil do neba. Včera sme slávili narodenie Pána, dnes narodenie sluhu... .“

Istý výtvarník povedal, že na začiatku jeho umeleckej dráhy bola pochvala učiteľky na hodine výtvarnej výchovy. Novokňaz vyznal, že prvým impulzom k uvažovaniu o kňazstve bol pre neho príklad starého kňaza, ktorý pôsobil v jeho dedine. Väčšina detí zo siedmeho ročníka sa chcela stať hercami po besede so známym divadelným umelcom.

Ak by sme pátrali u seba, možno by sme sa podobne zastavili pri nejakom človekovi, od ktorého na nás „preskočila iskra“ záujmu o niečo, čomu sme sa potom venovali s úplnou vážnosťou.

KE
Takto každé stretnutie človeka s človekom je veľmi inšpirujúce a odvážim sa povedať, že je aj súčasťou Božieho plánu. Dnes nás Cirkev pozýva k stretnutiu s prvým mučeníkom Cirkvi – sv. Štefanom. Počína si veľmi múdro, keď po zvestovaní „veľkej radosti“ – teda narodenia nášho Spasiteľa, obracia našu pozornosť na mučenícku smrť mladého diakona. Predstavuje nám Štefana ako „muža plného viery a Svätého Ducha“ (Sk 6,5), muža, ktorý „plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6,8).

DI
Spomienka na sv. Štefana hovorí o tajomstve. Hovorí o tom, že tajomstvo Vianoc je možné vniesť do života. Že je možné žiť podľa náuky Pána Ježiša a že to nádherne formuje ľudský život. Stretnutie so sv. Štefanom sa môže pre nás stať inšpiráciou do života. Je len na nás, či sme pripravení na to „preskočenie iskry“, ktorá zapaľuje čosi nové v ľudskom živote.
Keď Židia videli, že počet učeníkov toho Ježiša, ktorého oni pribili na potupné drevo kríža, nielenže sa nezmenšuje, ale ustavične rastie, aby tomu zamedzili, začali s veľkou zlosťou šíriť, že Ježiš Kristus nie je ten očakávaný Vykupiteľ, že svojim učením klame ľudí, preto prísne zakázali kázať o Ježišovi.
V tejto víchrici prenasledovania, ktorá chcela zničiť pravdu o Ježišovi, sa vzchopil sv. Štefan, aby bránil Kristovu vieru. Nepozeral na veľkú moc Židov, nepozeral na veľkú moc zákonníkov a farizejov, nepozeral na nebezpečenstvá, ktorým sa vystavoval, ale smelo pozdvihol svoj hlas za Krista a za jeho učenie. Presvedčujúcimi dôkazmi dokazoval, že Ježiš Kristus je skutočne očakávaný Mesiáš, že jeho učenie je sväté. „Tu povstali niektorí zo synagógy hádať sa so Štefanom.“ Židia si azda mysleli, že Štefan popustí zo svojej smelosti, keď bude musieť predstúpiť pred veľký zástup ľudu, zákonníkov a kňazov. On sa však nezľakol, ale apoštolskou horlivosťou bránil pravdu. Na jeho slová nastáva vo vysokej rade rozruch. Ozývajú sa výkriky, počuť škrípanie zubov, všetci ho svojimi nenávistnými očami premeriavajú. Nakoniec ho vyvedú za mesto a skutočne ho tam kameňujú.

PAR
Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Je veľký rozdiel chodiť po takej ceste, po ktorej ešte nikto nechodil, ako po takej, po ktorej už mnoho ľudí prešlo.“ Keď v dnešnej dobe človek stojí na brehu mora a pozerá sa na loď, ktorá odchádza, veselo máva na rozlúčku tým, ktorí odchádzajú.

Ale či to bolo tak aj vtedy, keď odchádzala prvá loď na more? Zaiste nie. Veľkými obavami boli naplnení tí, ktorí zostávali na brehu. Báli sa, či sa ešte tí odchádzajúci vrátia, či sa s nimi ešte uvidia, či nezahynú na mori. Prečo takýto rozdiel? Či dnešné lode neplávajú po tom istom mori? Plávajú po tom istom. Keď sa však tí prví vrátili, prekonali cestu, nástrahy, tí ďalší už mali vzor – videli, že to dokázali.

A tak podobne môžeme povedať o všetkých, ktorí za Krista vyliali svoju krv. Všetci išli po ceste, po ktorej pred nimi prešiel sv. Štefan. On je tým sprievodcom, ktorý vedie celý zástup ostatných mučeníkov. Takúto veľkú silu má príklad jedného človeka – vie povzbudiť tisíce ďalších. Sv. Augustín k tomu dodáva: „Ak je nejaký rozdiel medzi mučeníkmi, potom ten prvý je z nich najvynikajúcejší.“ To neznamená, že chceme zmenšovať zásluhy ostatných. Práve naopak. Veď každý z nich musel zvládnuť svoj život v rôznych nebezpečenstvách: opustiť svoju vlasť, odísť do vyhnanstva, zápasiť s pohanstvom, s divokými zvieratami, zniesť mučenie a iné.

Sv. Štefan by azda mohol byť naplnený hnevom voči tým, ktorí mu siahajú na život. Nič také však nevidíme. S čistou a pokojnou dušou kráča po ceste, ktorá vedie na popravu. Nesťažuje sa, nerozčuľuje sa, nepreklína. A keď začnú padať na neho kamene, pokojne sa modlí: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“

MY
Starí Aténčania používali pri súdení zvláštny zvyk. Keď niekto z nich chcel vypovedať výrok smrti, zabili najprv nejaké zviera a krvou tohto zvieraťa natreli sedadlá všetkých sudcov. Toto ich napomínalo, aby si vec dobre premysleli, lebo ide o život a krv človeka a keby ho nespravodlivo odsúdili na smrť, krv nevinného zostúpi a uschne na nich tak, ako na tom sedadle.

Takto svedomito sa usilovali už aj pohania zamedziť takému výroku, ktorý by mal pôvod v zaslepenosti človeka. Čo na to títo Židia, ktorí nespravodlivo súdia Štefana?
Odpustiť a milovať svojich nepriateľov, to je jedna z najťažších úloh ľudského srdca. Bez nej nie je možné viesť čnostný život a kráčať po ceste blaženosti. Písmo hovorí: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ Nad koľkými nielen slnko zapadne, ale aj čierna zem. Koľko je všade nepriateľstva - medzi manželmi, deťmi a rodičmi, súrodencami, príbuznými, susedmi, známymi... .
Zmierňujme zlo. Trpezlivo znášajme prenasledovanie, osočovanie a očierňovanie. Zlo premáhajme dobrom. Len tak dosiahneme korunu blaženosti, ako ju dosiahol sv. Štefan. Každý z nás má svoje možnosti, príležitosti... .

Ted Turner, úspešný majiteľ masmediálneho impéria, položil provokatívnu otázku svojmu priateľovi Vartanovi Gregorianovi, prezidentovi Carnegie Corporation: „Spravuješ veľkú nadáciu. Môžeš mi povedať, aký najväčší dar si pre ňu získal?“
Gregorian odpovedal, že najväčší dar bol od Waltera Annenberga, ktorý podporil vzdelávacie programy vo výške 500 miliónov dolárov.
Turner na to povedal: „A čo by si povedal na jednu miliardu dolárov? Som pripravený touto sumou podporiť tvoju nadáciu.“
Ako prisľúbil, tak aj urobil. V priebehu desiatich rokoch daroval rovnú miliardu dolárov.

Za túto veľkodušnosť a filantropiu dostal Ted Turner veľké uznanie a aplauz sveta. Veď išlo o najväčší dar, o akom kedy svet počul.
Alebo nie? Nie! Sväté písmo zaznamenáva zmienku o inom veľkom dare. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Miliarda dolárov je veľký dar a väčšina z nás si také množstvo peňazí ani nevie predstaviť. Predsa však stráca hodnotu, keď sa pozrieme na jasle v Betleheme a na kríž na Golgote. Hodnota Božieho daru je pre človeka nevyčísliteľná. Svätý apoštol Pavol vníma jeho hodnotu a ďakuje Bohu „za jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9,15). „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Sme vďační za tento veľký dar? Sv. Štefan bol vďačný a dokázal to svojím životom.
Ako dokazujeme svoju vernosť Kristovi my?

ADE
Druhý sviatok Vianočný právom patrí sv. Štefanovi, ktorý má byť mementom a oslovením každému z nás. Byť verný Bohu nielen v čase pohody, radosti, Vianoc, ale aj potom, keď sa veci a udalosti zmenia... . Sv. Štefan nezomrel počas pohody... . A predsa vyznal a nezaprel.
Je čas modliť sa za svoju osobnú vernosť Bohu, vernosť svojej rodiny i vernosť národa.

Amen.