Svätého Štefana

Poznať sv. Štefana.

AI
V Ríme na letisku sa odohrala dojímavá udalosť. Istý cestujúci odletel na lete č. 411 a svojho psa, pekného vlčiaka, zabudol na letisku. Zaujímavé bolo, že kedykoľvek na letisku pristálo lietadlo letu č. 411, pes sa rozbehol k lietadlu a prezeral si pozorne všetkých, čo vystúpili z lietadla. Pes nechcel nič jesť, ani nespal a nedal sa ani z letiska odohnať. Po týždni tam vyčerpaný skonal.
Istý kňaz psychológ v novinách poznamenal: „Ako by svet inak vyzeral, keby si vážil tak verne svojho Stvoriteľa, ako si vážil ten pes svojho pozemského majiteľa.

Do vianočného času Cirkev vkladá sviatok sv. Štefana diakona. Jeho vernosť bola väčšia ako vernosť priateľa človeka, psa. Možno nám hlbší pohľad na život dnešného svätca pripomenie niečo, čo je aktuálne každému z nás.

KE
Skutky apoštolské opisujú jeho smrť. Čo predchádzalo posledným slovám, ktoré diakon Štefan povedal? Boli to slová: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,60).

DI
Keď po Zostúpení Svätého Ducha získal sv. apoštol Peter pre Krista svojou prvou kázňou 3000 a druhou 5000 ľudí, každým dňom sa počet veriacich zväčšoval. Všetci títo prví kresťania sa navzájom milovali ako bratia a zdalo sa, akoby všetci spoločne tvorili jednu rodinu. Bohatší z nich vkladali svoj majetok do rúk apoštolov, tí z neho nadeľovali chudobnejším. No keď sa časom kresťania ešte viac rozširovali, apoštoli nemohli sami súčasne aj ohlasovať Kristovu náuku a posluhovať chudobným. Preto apoštoli zvolali kresťanov a povedali im: Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova. Táto reč apoštolov sa páčila všetkým veriacim a oni skutočne spomedzi seba vybrali sedem mužov a priviedli ich pred apoštolov, tí sa pomodlili a vložili na nich svoje ruky, a tak ich vysvätili.

Tých sedem mužov nazvali diakonmi a táto hodnosť aj teraz existuje v našej cirkvi, kde každý, kto má byť kňazom, predtým nejaký čas býva diakonom, a ako taký pomáha a posluhuje biskupovi a kňazom pri Službe Božej a ďalších cirkevných obradoch. Medzi novovybranými siedmimi diakonmi bol prvým diakonom sv. Štefan.

Ešte mladý človek, ale zato plný viery a Svätého Ducha. Úprimne sa staral o chudobných, vdovy a siroty, a pritom smelo a odhodlane ohlasoval Božie slovo, a tak bol skutočným otcom chudobných a silným stĺpom pre Kristovu vieru. Nevieme, kde sa sv. Štefan narodil a kto boli jeho rodičia. Ale určite vieme, že bol židovského pôvodu a bol žiakom slávneho učiteľa zákona Gamaliela a už pred Kristovým vystúpením mal medzi ľuďmi, kvôli svojmu zbožnému životu a dôkladným vedomostiam Božieho zákona, veľké meno medzi židmi. Je taká všeobecná mienka, že sám Spasiteľ ho prijal medzi svojich učeníkov. Hneď po Zostúpení Svätého Ducha ho vidíme ako horlivého ohlasovateľa evanjelia, a ako diakon sa zaoberal potrebami chudobných a pomáhal apoštolom v ich dielach. Spolu s nimi ohlasoval Kristovu náuku v Jeruzaleme. Pán Boh mu k tomu dal osobitnú milosť, a pritom mu udelil aj dar konať zázraky: „Štefan plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom“ (Sk 6,8).

Židia, ktorí sa doteraz divili jeho znalosti Starého zákona, sa veľmi prestrašili, keď videli s akou horlivosťou teraz ohlasuje Kristovu náuku. Preto sa s ním židovskí zákonníci neraz sporili a navádzali ho na to, aby sa zriekol Krista Spasiteľa a jeho náuky, no nič nemohli dokázať, lebo z neho hovoril Svätý Duch a nadpozemská múdrosť. Židia sa hanbili za svoju slabosť a rozhodli sa sv. Štefana zahubiť, no nemohli na ňom nájsť nič skutočne zlé. Začali si vymýšľať. Zo svojej zlosti nahovorili ľudí, aby svedčili, že počuli ako sv. Štefan urážal Mojžiša i samotného Boha. Týmto spôsobom sa im podarilo pobúriť ľudí a židovských starších proti sv. Štefanovi, schytili ho a priviedli pred radu zloženú z najstarších židov. Dostavili sa tu aj tí falošní svedkovia a hovorili: „Tento človek neprestáva hovoriť proti svätému miestu a proti Zákonu. Počuli sme, ako hovoril, že Ježiš, ten Nazaretský, zborí toto miesto a zmení obyčaje, ktoré nám odovzdal Mojžiš“ (Sk 6,13-14). Oči všetkých sa obrátili na Štefana, on stál úplne pokojný a veselý, jeho tvár žiarila nadpozemským jasom, pretože bol nevinný a svätý. No zhromaždenie na to nebralo ohľad, nestiahlo svoje obvinenia a veľkňaz sa opýtal sv. Štefana, či je pravda, čo hovoria svedkovia.

Sv. Štefan, plný Ducha, teraz pozdvihol svoj hlas a začal hovoriť židom. Pred oči im postavil nevďačnosť, ktorú ešte od Abraháma neprestajne prejavovali voči Bohu a jeho prorokom, a svoju reč zakončil ráznymi slovami: Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia. Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi; Vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali zákon, no nezachovávali ste ho. Keď to počuli Židia, vo svojich srdciach zahoreli hnevom a od zlosti škrípali zubami. No sv. Štefan, hoci osamotený, predsa len stál uprostred nich pokojne, iba pozrel k nebu, ktoré sa pred jeho očami otvorilo. Potešený týmto pohľadom na plné hrdlo zvolal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7,56). Na tieto slová židia veľmi vykríkli a niektorí z nich si zapchávali uši. Najzaujatejší z nich sa vrhli na sv. Štefana a vyvliekli ho za mesto, aby ho ukameňovali. Svedkovia, ktorí podľa miestneho zvyku mali ako doňho prví hádzať kamene, aby to mohli robiť voľnejšie, sa vyzliekli a svoj odev odovzdali strážiť jednému mladému človeku, ktorý sa volal Šavol, ktorý potom po krste bol nazvaný Pavol a stal sa známym učiteľom národov. Začalo sa strašné zabíjanie, dospelí i malí, mladí i starí, všetci hádzali kamene do sv. Štefana, ktorý sa počas toho mučenia modlil a volal: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom padol na kolená a z celej sily zvolal: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7,59-60). Keď povedal, usnul v Pánovi pod kopou kamenia.

PAR
Prvým ovocím modlitby sv. Štefana bolo obrátenie sv. Pavla, lebo ako hovorí sv. Augustín: „Ak by sa nebol sv. Štefan modlil, cirkev by nemala sv. Pavla.“ Niektorí spisovatelia tvrdia, že táto smrť sv. Štefana nastala koncom toho istého roka, keď rozopätý na kríži zomrel Ježiš Kristus, no cirkevné knihy hovoria, že ukameňovaný židmi skonal v 7. roku po Kristovom nanebovstúpení.
Nech bude ako chce, on prvý položil svoj život za Kristovu vieru, preto sa nazýva "prvomučeník", a preto jeho pamiatka je prvou slávnosťou po Kristovom narodení.
A to si pripomíname dnes. Včera k nám zostúpil Boh a odel sa ľudským telom. Dnes sluha telo opúšťa. Včera sa Kráľ narodil a dnes jeho vojak umiera. Z lásky k Pánovi skonal prvý mučeník Štefan.
O pohrebe hovoria Skutky apoštolov: „Štefana pochovali bohabojní muži a veľmi nad ním plakali“ (Sk 8,2). V toku času sa na miesto, kde bolo pochované telo sv. Štefana, zabudlo. Ináč to ani nemohlo dopadnúť, pretože prví kresťania boli v Judey ťažko prenasledovaní a skoro všetci boli vyhnaní z kraja. Nakoniec najmilostivejší Boh dovolil objaviť hrob sv. prvomučeníka. Existovalo mestečko Kafargamala, tri míle od Jeruzalema. V tom mestečku bola cirkev a pri nej zbožný kňaz menom Lukián. Keď sa v noci modlil, Lukián tu zaspal a vo sne sa mu zjavil starec vysokého vzrastu a predivnej krásy. Mal dlhú sivú bradu, na sebe biely, zlatými krížikmi obsypaný odev, a v ruke zlatú palicu. Keď pristúpil k Lukiánovi, kázal mu odísť do Jeruzalema a tam povedať biskupovi Jánovi, aby prišiel tu a otvoril hrob, v ktorom ležia jeho pozostatky spolu s pozostatkami iných Božích služobníkov. Pokračoval: „Našim pozostatkom sa nedostáva patričnej úcty, preto ich treba odtiaľ zobrať, aby Pán Boh svoj trest, ktorým hrozí ľuďom za ich hriechy, pozdržal a po celom svete rozlial svoju milosť.“ Lukián sa nebojácne opýtal: „Kto si ty, Pane, a kto sú tí, čo spočívajú pri tebe v hrobe?“ Starec odpovedal: „Ja som Gamaliel, ktorý učil zákon svätých Štefana a Pavla. V hrobe, pri vchode, leží sv. Štefan, ktorého Židia ukameňovali pri západnej bráne mesta. Jeho telo tam ležalo nepochované celý deň a celú noc, a predsa sa ho ani vtáci, ani pozemské zvieratá nemohli dotknúť. Vtedy som kázal veriacim v nočnú hodinu zobrať jeho telo a priniesť do tohto mestečka, ktoré nesie moje meno. A tu ho zložiť v hrobe, pripravenom pre mňa. Nikodém, ktorý kedysi v noci prišiel k Ježišovi, tu tiež spočíva v druhej rakve. Keď ho za Kristovu vieru vyhnali z Jeruzalema, prijal som ho do svojho domu, a keď zomrel, pochoval som ho v tom istom hrobe ako sv. Štefana. Pochoval som tam aj môjho syna Avida, ktorý ako dvanásťročný zomrel prv ako ja. Jeho telo leží v tretej rakve, kde zložili po smrti i moje telo.“ Keď sa Lukián prebudil zo sna, sám nevedel, či to, čo sa mu snívalo, je pravda, alebo iba falošný sen a bál sa o tom niekomu niečo povedať, aby nebol vyhlásený za ľahkomyseľného, alebo klamára. Preto sa vrúcne modlil k Pánu Bohu o milosť, aby ak toto zjavenie skutočne pochádza od neho, aby mu to zjavil ešte druhý aj tretíkrát a s neprestajnou modlitbou spojil prísny pôst. Tak prežil osem dní v modlitbe a pôste.
Opäť sa mu zjavil Gamaliel a vyzval ho, aby urobil, čo mu bolo skrze neho prikázané. Pritom mu v podobe košov ukázal pozostatky, z ktorých tri boli zo zlata a jeden zo striebra. V jednom zlatom koši ležali červené ruže, v ďalších dvoch biele a v striebornom iné príjemne voňajúce kvety. Na otázku kňaza Lukiána, čo znamenajú tieto koše, Gamaliel odpovedal: „To sú naše pozostatky. Červené ruže predstavujú Štefana, ktorý leží pri vchode do hrobu, koše s bielymi ružami označujú Nikodéma, ktorý spočíva pri dverách a mňa a strieborný kôš je znamením môjho syna Avida, ktorý svoju neporušenú nevinnosť zobral do hrobu.“ Po týchto slovách sa Gamaliel stal neviditeľným. No Lukián chcel vidieť ešte aj tretie zjavenie, preto pokračoval vo svojej modlitbe a pôste. A v ten istý deň a v tú istú hodinu tretieho týždňa sa mu opäť zjavil Gamaliel, ale teraz už s nahnevanou tvárou. Hanil jeho neveru, a že sa tak dlho zdráha splniť prikázané, a nakoniec doložil, že po prenesení pozostatkov hneď skončí sucho, ktoré ťaží celý kraj. Teraz sa už zbožný kňaz presvedčil, že zjavenie pochádza od Boha a už dlhšie neváhal všetko oznámiť Jánovi, Jeruzalemskému biskupovi. Ten pri tejto zvesti prelieval radostné slzy a hneď kázal hľadať opísané miesto. Medzitým prišiel jeden pustovník menom Migetius a povedal, že aj jemu sa zjavil Gamaliel a prikázal mu na mieste zvanom Debatalia hľadať jeho hrob. Lukián potvrdil slová pustovníka a s robotníkmi sa ponáhľal na označené miesto. Keď sa pustili do roboty, odkopali hrob zavalený kamením, pod ktorým našli tri rakvy, z ktorých na jednej bolo vyrezané Štefan, na druhej Nikodém a na tretej Gamaliel a Avid. Lukián to oznámil biskupovi, ktorý bez akéhokoľvek otáľania prišiel so svojím duchovenstvom a s množstvom ľudu. Keď na biskupov príkaz otvorili rakvu sv. Štefana, zatriasla sa zem a rozliala sa rajská vôňa, pričom 73 chorých na rozličné nemoci na mieste vyzdravelo. Očitými svedkami toho boli Ján, biskup z Jeruzalema, Eutonius, biskup zo Sebasty, a Eleutérius, biskup z Jericha. Za spevu žalmov a iných zbožných piesní preniesli pozostatky sv. Štefana do mesta Jeruzalem, kde ich zložili v cerkvi na hore Sion. Ešte v ten istý deň, hneď po prenesení čestných pozostatkov, sa po dlhotrvajúcom suchu pustil plodonosný dážď. Pozostatky ostatných troch mužov boli uložené v meste Kafargamala. Čestné pozostatky sv. Štefana dlho v Jeruzaleme v Sionskej cirkvi neprebývali, lebo už v roku 312 ich kázal cisár Konštantín Veľký preniesť do Carihradu. Pamiatku nájdenia a prenesenia pozostatkov sv. Štefana sv. Cirkev oslavuje dňa 2. augusta.

ADE
Pane, ktorý si sv. Štefanovi ako odmenu za jeho vernosť otvoril nebo a oslávil ho mnohými zázrakmi, aj nám otvor to nebo, aby sme v ňom teba, sediaceho po pravice Boha Otca, videli, a s tebou i s tvojím služobníkom Štefanom sa mohli radovať na veky.

Amen.