Svätého Štefana

Aby ste vydali svedectvo.

AI
Dnešný deň celá Cirkev slávi sviatok sv. Štefana. Je to prvý svedok Krista, ktorý za neho položil svoj život. Nezdá sa vám, že sa Cirkev s dátumom sviatku pomýlila? Prečo ho predkladá hneď na druhý deň po narodení Krista Pána a nie až po sviatkoch? Slávime predsa najkrajšie sviatky v roku. Sú to sviatky radosti a pokoja. Sviatky života a nádeje. A tu zrazu počúvame o utrpení a smrti. Vari nám chce Cirkev pokaziť každú radosť a pokoj? Máme chodiť stále len smutní a zachmúrení? Ako to ide dokopy?
Tento sviatok ešte viac umocňujú slová evanjelia, ktoré sme pred chvíľou počuli. Všetci mi dáte za pravdu, že neznejú veľmi príjemne, akoby nás chcel Pán strašiť: budú vás bičovať, vláčiť pred vladárov, brat vydá na smrť brata, detí povstanú proti rodičom a najmä veta, ktorá to zaklincuje: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Mt 10,22).

KE
Nie tieto slová sú najpodstatnejšie z dnešného evanjelia, ale skôr slová: „aby ste vydali svedectvo“ (Mt 10,18).

DI
Slová adresoval Pán apoštolom, keď ich posiela na svoju prvú misijnú cestu. Nič im nezatajuje, nezaobaľuje ani neprikrášľuje. Je to jasná pravda o tom, čo ich bude čakať. A vieme, že ich to naozaj aj čakalo. Majú ísť do boja a pritom budú takí bezbranní.
Zvlášť dojímavo znejú Pánove slová, keď posiela apoštolov medzi ľudí a súčasne ich pred nimi varuje: „Chráňte sa ľudí“ (Mt 10,17). Sú preto poslaní na osamelú cestu. Dôverovať už nemôžu ľuďom, ani sebe ale len Slovu Boha, ktoré ich posiela. Ich jedinou silou a istotou má byť iba Boh.
To je odvaha a tajomstvo. Apoštoli majú ísť vlastne na svoje popravisko. Veď čo ich bude čakať? Súd, bič, utrpenie a smrť. A to preto, aby vydali svedectvo. A to je dôvod. To je najhlbší zmysel tejto misie, utrpenia a boja. A to je aj zmysel dnešného sviatku.

Sv. Štefan je prvým mučeníkom, a tým aj prvým svedkom Ježiša Krista, ktorý svoje svedectvo potvrdil vlastnou krvou. Stal sa tak opravdivým nasledovníkom ukrižovaného Vykupiteľa. Dal svoj život, lebo pochopil, čo znamená uveriť v Ježiša Krista. To je znak opravdivej lásky, o ktorej Pán povedal, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15 13).
Pán vie, že takéto svedectvo si vyžaduje nadľudskú silu. Vie, že sám by to žiadny človek nedokázal. Preto posiela advokáta, ktorý bude apoštolov obhajovať pred ľuďmi a súdmi. On bude stáť po ich boku. On im vnukne, čo majú v tej chvíli povedať. Tým advokátom bude Boží duch - Duch Svätý. On posilní každého vo vydávaní svedectva tak, ako posilnil aj sv. Štefana pri jeho hrdinskej smrti.

Ak pokračujeme ďalej v tomto evanjeliu, zistíme, že sa na inú pomoc apoštoli ani nemôžu spoliehať. Slovami: „Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život“ (Mt 10,21-22), spoznávame, že prenasledovanie graduje. Už nielen súd, vladári, králi, ale aj najbližší príbuzní, rodičia, súrodenci a deti sa postavia proti Kristovým svedkom. Toto je najhoršie utrpenie, lebo je od najmilších. Tu majú apoštoli spoznať, že sa nemôžu oprieť o žiadneho človeka. Ich istotou má byť naozaj jedine Boh.

PAR
Myslíme si, že sa nás tieto slová netýkajú? Načasovanie sviatku sv. Štefana hovorí pravý opak. Po Kristovom narodení nasleduje svedectvo tejto skutočnosti. Aj dnes ako aj v minulosti platí, že kresťan má byť predovšetkým svedok. Svojím životom má dokazovať, že Kristus žil a zomrel za nás. Nebolo by inak daromné samotné Narodenie Pána? Aký zmysel by mal potom príchod Spasiteľa na túto zem? Aby sme mali „Vianoce“?
Radosť z narodenia Božieho Syna preto nemá byť jalová. Nie malý Ježiško sa narodil, ale Mesiáš, Spasiteľ, ktorý nás chce vytrhnúť z našej biedy. Napriek tomu, že dnes spolu s pastiermi spievame: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14), nedajme sa oklamať. Pokoj, ktorý priniesol Kristus na zem, nie je akési ničnerobenie, či príjemné pohodlíčko. To by nás uspokojilo iba nakrátko.
Cirkev chce vrátiť skutočný zmysel Vianoc. A tým je narodenie a nasledovanie nášho Pána Ježiša Krista. A keď nasledovanie, tak potom aj svedectvo. Ak berieme vážne slová dnešného evanjelia, možno niekoho by to mohlo aj naľakať. To však nie je cieľom Kristových slov. On nás len nechce vodiť za nos alebo strašiť. Vieme predsa, že apoštoli sa nezľakli a vydali sa na misiu. Veď vďaka nim nosíme meno kresťan. Nebojme sa, ak chce od nás Boh svedectvo. On dá aj potrebné sily na jeho uskutočnenie. On od nikoho nechce viac, ako dokáže uniesť. Tým pomocníkom, ktorého nám pošle je Duch Svätý. On bude aj za nás hovoriť a vnukať nám, čo máme povedať a urobiť. Preto nebojme sa. Skôr sa zamyslíme nad tým, či mu my sami nejako nezabraňujeme, aby sa mohol prejaviť.
Mali by sme si priznať, že sme si navykli na naše pohodlné kresťanstvo. Veríme a nič pre to nemusíme vykonať. Stará overená skúsenosť ale hovorí: Čo nič nestojí, za nič nestojí. Spomínam si ako mi moja stará mama rozprávala, že človek si váži len tie peniaze a potom len tie hodnoty, ktoré si sám s námahou zaslúži. Tie, ku ktorým lacno príde, rýchlo minie, lebo pre neho veľa neznamenajú. Nie sú totiž podložené jeho námahou.
Moderná technika, ktorá zvládne urobiť mnoho vecí za človeka, je veľmi užitočná vec. Stalo sa však, že sme si príliš navykli všetko prijímať akosi samozrejme, zadarmo, bez námahy a pohodlne. Stačí stlačiť gombík a zapne sa televízor, vytočiť číslo a môžem rozprávať s niekým na druhom konci sveta, zájsť do obchodu a mať ovocie z Austrálie či morské potvory z mora. A to všetko bez väčšej námahy. Priznajme si, že sme spohodlneli a chceme tento trend prenášať aj tam, kde sa to nedá. Radi by sme navliekli naše zaužívané spôsoby aj na Boha. Radi by sme chceli túto techniku použiť vo vzťahu k Pánu Bohu.

MY
Myslíme si, že dnešný svet nepotrebuje takých svedkov viery, ktorí v prvotnej Cirkvi prelievali vlastnú krv? A čo ten moslim, ktorý prestúpil na katolícku vieru a hrozí mu trest smrti?! Preto sa radšej pýtajme, aké máme vydávať svedectvo dnešnému svetu? Ako stáť na strane Boha, ktorý za nás zomrel na kríži? Áno, je pravda, že dnes sa možno od nás nežiada obeta vlastného života. Ale či neraz nie je ťažšie, keď mám zápasiť s ohľadmi pred ľuďmi či sa prežehnať pred krížom, zastaviť sa cez deň na chvíľu v kostole, udržiavať pracovisko čisté od nemravných obrazov, slobodne hovoriť svojim kolegom o svojich postojoch...

„Na ulici sa stretli traja ľudia: kňaz, študent a vojak. Kňaz niesol ku chorému sviatostného Spasiteľa. Študent Dominik Savio vedel, že v malej hostii je Ten, pred ktorým je málo cítiť sa ako prach, a preto bez rozmýšľania kľaká na obe kolená. Aj vojak cíti to isté, ale držia ho ešte na nohách ľudské ohľady. Čo povedia ľudia? Vtom sa pred ním na zemi zabelie čistá vreckovka a do tváre mu hľadia nevinné Saviove oči. Je hotový, je na kolenách.“

Tak sa prakticky miluje. Skutočná láska sa nezaprie ani na ulici, v práci, v škole. Veď ani rodič sa nebude ostýchať objať a pobozkať svoje dieťa pred druhými. Skutočná láska nepozerá na ohľady. Takto môžeme spokojne zameniť slovo svedectvo za slovo láska.

ADE
Skúsme niečím konkrétnym dokázať, že Boha milujeme, nech nás to stojí čokoľvek. Ak nás bude hnať Kristova láska (porov. 2 Kor 5,14), potom ani súdy, ani ohľady, ani smrť nám nezabránia vydávať o Kristovi svedectvo. Veď sv. Ján nás vo svojom liste poúča: „dokonalá láska vyháňa strach“ (1 Jn 4,18).
Skúsme teraz každý sám za seba poprosiť: Bože Duchu Svätý, chcem byť Kristovým svedkom aj vtedy, keď si slovo „svedok“ bude treba preložiť do gréčtiny slovom „martýr“ a potom späť do slovenčiny slovom „mučeník“. Posilňuj ma, aby som mal potrebnú silu odporovať proti mojim pohodlnostiam.

Amen.