Pohreb ženy

Poukázať na prítomnosť Boha v našom živote najmä v ťažkých chvíľach.

AI
Určite sa každý z nás sa niekedy cítili osamelí, akoby sme boli na tomto svete sami. Akoby nás nikto nechápal. Osamelosť patrí k podstate ľudského života, hoci sa hovorí, že človek je tvor spoločenský. Azda najhoršiu samotu prežíva človek v hodine svoje smrti, keď musí opustiť všetko. Je to rozhodujúca chvíľa v živote človeka, kedy sa musí človek sám zodpovedať za svoj život. Je to chvíľa kde nás nezastúpi nik s ľudí, ktorú musíme prežiť samy.

KE
V evanjeliu sme počuli opis Kristovej agónie na kríži: Najplnšie jeho bolesť a samotu vyjadrujú slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 16,34; Ž 22,2)

DI
Je to výkrik bolesti, ktorý nachádzame už v starozákonnom žalme. Ježiš je pribití na kríži, prežíva hrozné muky. Tí, ktorý ho pred pár dňami vítali ako kráľa sa stratili. Dokonca sa stratili aj jeho učeníci, ktorý ho neustále sprevádzali a boli hrdí na svojho učiteľa, teraz zostal iba Ján. Preto je pochopiteľné, že Ježiš prežíva samotu a úzkosť počas svojich posledných chvíľ života. Života. Je celkom sám všetci sa mu posmievajú, zdá sa , že jeho poslanie, kvôli ktorému prišiel, celkom stroskotalo. Ale to nie je pravda. Ježiš prežíva svoju smrť vo veľkej dôvere v Boha. Len pred pár hodinami v Getsemnaskej záhrade povedal: „Otče nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Jeho smrť tak pohla rímskeho stotníka , že o ňom povedal, že je Synom Božím. Aký paradox! Vyvolení národ ho neprijal. No prijali ho tí, ktorí boli pohania a neveriaci. Toto vyznanie je vrchol celého evanjelia, celej Kristovej blahozvesti. Ježiš prišiel ako Boží syn, ktorý nás prišiel zmieriť s nebeským otcom. Uznať ho za Božieho syna, znamená pre človeka spásu a večný život. Preto dnešné evanjelium nekončí smrťou Ježiša, ale jeho zmŕtvychvstaním. Ježiš neostal v hrobe, ale vstal z mŕtvych a zvíťazil tak nad smrťou. Tak naplnil vôľu otca, keď dal svoj život, ako výkupné za mnohých.

PAR
Kristova smrť a zmŕtvychvstanie sa stali aj pre nás. Preto aj my môžeme čerpať t ovocia Kristovho, vykúpenia. Svätý apoštol Pavol píše: „Ak sme s Kristom zomreli, s ním budeme aj žiť.“
Každý človek, ktorý sa Kristovi pripodobní v tomto živote ako aj vo svojej smrti, má nádej, že s ním dosiahne aj osobné zmŕtvychvstanie. To robí nás kresťanov odlišných od ostatných ľudí, ktorý nemajú nádej a pri smrti si zúfajú. My však smrť chápeme ako prechod od života tu na zemi do života večného. Preto aj v prefácii pri omšiach za zosnulých spievame: „Veď tým čo veria v teba Bože, život sa neodníma iba mení...“
Aj naša sestra žila vo viere vo večný život. Celý svoj život sa snažila pripodobniť Kristovi. Milovala Boha, často sa modlila a navštevovala bohoslužby. Vynikala láskou a snažila sa konať dobré skutky. Dokonca aj v svojej chorobe stala sa podobnou svojmu Majstrovi, keď trpezlivo znášala bolesti v odovzdanosti do vôle Boha stala sa podobnou Kristovi, ktorý trpel na kríži a tak svojím utrpením dopĺňala, čo chýba Kristovmu utrpenie pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev. Nebola opustená od Boha, ako sa to mohlo zdať. Pri je utrpení bol prítomný Boh, ktorý ju posilňoval a cez bolesť očistil ju ako zlato, ktoré sa taví v ohni. Sestra Magdaléna obstála v skúške života, hoci tu na zemi bola slabá, veľmi milovala svojho Pána a veríme, že teraz dostala odmenu od neho.
Aj my sme na ceste do vlasti, ktorú nám sľúbil Boh. Zatiaľ však cítime len slabosť a utrpenia, ktoré na nás doliehajú zo všetkých strán. Príkladom nech je pre nás s Kristus visiaci na dreve kríža. On splnil vôľu Boha, tým že sa pokoril a zomrel za nás na kríži, tým dal nám príklad, aby sme vždy dôverovali v Boha, aby sme ho nasledovali v pohrdnutí týmto svetom a hľadeli na večnú vlasť, ktorá je v nebesiach.

MY
Večný život a spoločenstvo s Bohom je náš cieľ, ku ktorému všetci kresťania smerujeme.

Keď bol Ján Pavol II. na smrteľnej posteli, boli pred Svätopeterskou bazilikou zhromaždení mnohí veriaci, ktorý sa modlili za jeho uzdravenie. Vtedy im tento veľký pápež odkázal: „Nechajte ma odísť do domu môjho Otca!“

Ján Pavol II. si naozaj veľa vytrpel. Bol akoby obrazom trpiaceho Krista pre našu dobu. Často hovoril: „Z kríža sa nezostupuje.“ On nezostúpil , trpel až do konca, pretože miloval Krista a túžil po večnom živote, ktorý pre svoju vytrvalosť dosiahol.
Prosme si aj my vytrvalosť na započatej ceste do domu Otca.

ADE
Nebeský Otče, ty si tak veľmi miloval ľudí, že si im poslal svojho Jednorodeného Syna, aby za nás zomrel a tak nám otvoril brány neba, prosíme ťa za dušu našej sestry Magdalény, ktorá verila v teba a milovala ťa, aby dosiahla odmenu za svoju námahu a nám dožič, aby sme verne a bez strachu kráčali v ústrety tebe našej jedinej radosti.

Amen.

*Porov.: SUROVČEK, J.: Cvičná. Spišská Kapitula, 2008