Pohreb ženy

Povzbudiť k pravidelnému prijímaniu Eucharistie.

AI
Odprevádzame na poslednej ceste, našu zosnulú sestru, ktorú Pán života a smrti povolal z tohto sveta. Sú chvíle v živote, keď prežívame radosť z novonarodeného človeka, ale sú aj chvíle, kedy prichádza jeseň života a vtedy sa musíme rozlúčiť s našimi blízkymi.

KE
Evanjelium hovorí o význame prijímania Ježišovho Tela a Krvi. „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Veru, veru hovorím vám, ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť jeho Krv, nebudete mať v sebe život. A ja ho vzkriesim v posledný deň” (Jn 6,51-58).

DI
Sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, keď spolu s apoštolmi slúžil svoju prijmičnú svätú omšu, kázal jesť svoje Telo a piť svoju Krv. Tu vidíme ako je potrebné prijímať pravidelne sviatosti. Je to veľká výsada pre kresťana katolíka, ale zároveň aj veľká zodpovednosť, a preto je potrebné pristupovať k nej s úctou a bázňou. Veď sám Pán života a smrti sa znížil, zostúpil a túto zem a dáva sa nám ako pokrm na ceste do večnosti. On ako väzeň lásky zostáva v bohostánku, čaká na nás a vo svätej omši sa nám dáva. Niekedy sa zháňame za rôznymi maškrtami, vyberáme rôzne druhy chleba, ale ani jeden nespĺňa naše predstavy. Ale predsa Cirkev nám ponúka jedinú záruke v chlebe života. Je to veľká a stála pomoc, pretože Pán Ježiš je v nás, ak ho pravidelne prijímame. Aj naša zosnulá sestra, pokiaľ jej zdravie slúžilo, snažila sa navštevovať chrám a pristupovať k sviatostiam. Pravidelne si konala prvé piatky, snažila sa viesť svoje deti zodpovedne, nielen so svetskej oblasti, ale aj v duchovnej. Verím, že slová dnešného evanjelia si brávala k srdcu a snažila sa plniť Božiu vôľu.

PAR
Kto z nás by nechcel po skončení tohto života, byť naveky s Pánom v nebeskej sláve. Človek niekedy v ľudskej slabosti sa snaží zariadiť si život podľa svojich predstáv. Zháňa sa za všelijakými zbytočnosťami, len aby uspokojil svoje telesné chúťky. Je to iba na krátku chvíľu. Sväté prijímanie nám dodáva sily proti hriechom a náruživostiam. Kristus je s nami, Boh je v nám a keď je Boh s nami, kto je proti nám.

Priateľ kardinála Newmana po jeho obrátení na katolícku vieru mu hovorí: „Keď ostaneš katolíkom, stratíš ročne stotisíc frankov.” Newman odpovedal: „A čo je to stotisíc frankov v porovnaní s jedným svätým prijímaním?”

Možno niekto sa v tejto chvíli zamyslí nad tým, ako sa tešil keď prvýkrát prijal Ježiša do svojho života. Ako deti sme príliš nerozmýšľali o smrti a vzkriesení, ako dospelí by sme sa mali zamyslieť aj nad touto skutočnosťou. Aká je naša životná cesta od prvého prijatia až po dnešný deň? Istý autor poznamenal, že v našej duši je “malé nebo”, ktoré by sa malo spojiť po smrti s “veľkým nebom” v Božej prítomnosti. Nemôže sa s ním spojiť duša prázdna, bez Ježiša, lebo nebo je pre ňu cudzie, vzdialené a nie je príťažlivé. Tu si vlastne môžeme uvedomiť, že nikdy nie je neskoro vrátiť sa k Ježišovi, prijímať ho do srdca, vzkriesiť srdce k “životu”, aby nás raz mohol Ježiš vzkriesiť pre večný život.

MY
Píše sa rok 1865 Wiseman prežíva posledné hodiny svojho života. Lekári mu oznamujú, že ich ľudské možnosti sú na konci. Onedlho sa k nemu vráti ošetrovateľka a kardinál sa jej pýta: -„Počuli ste čo povedali lekári?”, -„Nie otče, nepočula som, ale tuším to.” -„Povedali, že sa vrátim domov. Nie je to krásne.-„ Pre vás otče áno, ale pre nás?” –„Poznáte túžbu po domove. Odídem, aby som mohol byť pri svojom otcovi. Som rád ako dieťa, ktoré odíde domov, aby bolo v náručí svojho otca.”

Bratia a sestry, kto si nespomenie na slová Spasiteľovho lúčenia: „Vyšiel som od otca a prišiel som na svet. Znovu opustím svet a idem k otcovi” (Jn 16,28). A kto si nepamätá slová žalmistu: „Šťastný ten, komu Boh Jakubov pomáha, ktorý má nádej u Pána, svojho Boha” (Ž 145,5). A kto nezavolá Všemohúci Bože Stvoriteľu Pane nad životom i smrťou, daj nám všetkým také pokojné umieranie (porov. Tihamer Toth, Veľký Boh, str. 79-80) .

Rok 397 v noci z Veľkého piatku na Bielu sobotu, v najväčšej tichosti odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi veľký muž cirkevných dejín a zároveň jeden z najpracovitejších apoštolov Cirkvi, sv. Ambróz milánsky biskup. Tých niekoľko viet, ktorými sa lúčil so svojimi drahými, hlboko zachvieva dušu, pre nás sú tieto slová útechou. Posledné kázanie tohto biskupa bolo: „Žil som medzi vami, aby som sa nemusel hanbiť, keby som musel medzi vami ešte nejaký čas zostať. Nebojím sa však smrti, veď náš Pán je dobrý.”

ADE
Aj naša zosnulá sestra sa snažila podľa svojich možností, podľa svojho svedomia a vedomia viesť príkladný život. Či už ako matka alebo manželka. Ako matka zanechala na tejto zemi najväčšie dielo, čo môže človek zanechať, dielo lásky, preto je smrť matky vždy ťažká a bolestivá, najmä pre jej deti. Skúsme si zobrať z nej príklad a nasledovať toto diel lásky. Zároveň sa chcem touto cestu poďakovať, vám drahí pozostalí – synovia a dcéry, ktorí ste sa do poslednej chvíle obetavo starali o svoju mamu. Nech milosrdný Boh sprevádza vaše cesty pokojom a láskou a jej dušu odmení večnou spásou v nebeskom kráľovstve.

Amen.

*Porov.: PETROVČÍK, J.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2002