Pohreb ženy

Upevniť vieru vo večné spoločenstvo s Bohom v Božom kráľovstve.

AI
Keď sa povie slovo dom, vynorí sa nám v mysli mnoho vecí. Čo je však podstatou domu? Že v ňom niekto býva. A tí, čo v ňom bývajú sú si blízki. Navzájom medzi sebou vytvárajú vzťahy.
Všetci túžime mať dom podľa našich predstáv. Predpokladám, že aj vy túžite, aby ste sa doma cítili čo najlepšie. Je to miesto, kde sme prežili naše detstvo, mladosť a kde niektorí ešte stále žijeme. Je to miesto, ktoré je prítomné v celom našom živote ale zároveň je miestom, ktorému my vtláčame osobitnú pečať, lebo v ňom žijeme. Stvárňujeme ho.

KE
Aj Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o dome, o Božom dome v nebi. „Nech sa vám srdce nevzrušuje!... V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto“ (Jn 14,1-2) ?!

DI
Ježiš teraz obrazne povedané, vyložil na stôl všetky karty. Zdá sa, že pre apoštolov to boli silné slová. Petrovi povedal: „Nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš“ (Jn 13,38). Hovorí o svojej smrti, že „bude zavrhnutý a zabitý, ale tretieho dňa vstane zmŕtvych“ (Mt 16,21). Zdá sa, že v učeníkoch to vyvolalo zmätok, nepokoj. Zľakli sa, čo s nimi bude. Ježiš ich ale upokojuje. Vysvetľuje im, že aj on zomrie, ale potom vstane zmŕtvych. Pokračuje, že ide im pripraviť miesto, aby boli už večne spolu. A nik ich už nebude môcť oddeliť. Apoštoli sa pýtajú ako sa tam dostaneme, veď nepoznajú cestu (porov. Jn 14,5). Ježiš im odpovedá, že ju poznajú a veľmi dobre. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). Ježiš hovorí, že vtedy sa on stane ich cestou. A keď budú po nej kráčať, prídu až do domu, kde prebýva môj a váš Otec.

PAR
Ježiš aj nám dnes hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje“ (Jn 14,1a). Avšak vo chvíľach, kedy končí život človeka na zemi, sme vždy vo zvláštnom vzrušení. Vaša milovaná odišla, ale nás provokuje otázka – kde je teraz? Ježiš už odpovedal za nás všetkých: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ (Jn 14,2a). On ráta s každým. A preto máme právo dúfať, že Ježiš jej z lásky daroval miesto pri sebe. Ona už spoznala, že Boží dom, tento kostol (chrám) nie je len budova z chladných a hrubých múrov. Ale že celý chrám preniká Kristus, ktorý je tu prítomný v Eucharistii. Pre našu sestru, s ktorou sa dnes lúčime, sa Boží chrám stal domovom (stavom), kde človek spočinie v Božej prítomnosti.
Ona prijala Boha, keď klopal na bránu jej domu, na bránu jej srdca. Ponúkla svoj dom, svoju dušu, aby mohol Pán vojsť, aby ju naplnil svojou prítomnosťou. Nastala akoby tajomná výmena medzi Bohom a človekom.
Aké je to fascinujúce, keď Boh dáva celého seba a človek mu dáva odpoveď – tiež celého seba. Tvorí sa taká úchvatná jednota človeka s Bohom. Čo sa vtedy vlastne deje? Čo to v praxi znamená.? Boh z nás robí chrám, kde môže prebývať. Sv. Pavol hovorí: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch“ (1 Kor 3,16)?
To všetko sa však deje v úplnej slobode človeka. Boh sa necháva rozhodnúť každému človeku pre neho. Písmo nám ukazuje, že keď sa nezľakneme a dáme Bohu svoj život, prijíma nás za svojich synov a dcéry. Dokonca tento dar sme dostali od Pána už v krste. Teraz je čas naplno ho rozvíjať.


MY
Obsah slova dom, v ktorom prebýva Otec zachytáva už podobenstvo o márnotratnom synovi (porov. Lk 15,11-32). V tom dome žijú spolu otec, jeho dvaja synovia a služobníctvo. Keď sa raz mladší syn rozhodol, že nebude na nikoho drieť, požiadal otca o časť svojho dedičstva a odišiel. Hovorí sa, že žil hýrivým spôsobom života. Peniaze premárnil, ale čo je horšie, ostal ubitý na duchu. Hriech urobí svoje. Syn si to uvedomí a ľutuje. Vidí, že doma u otca sa má lepšie ktokoľvek ako on a zároveň ho bolí, že urazil otcovu lásku. V pokore sa vracia domov. A otec? Stále ho vyčkáva. A jedného dňa vidí pred domom postavu v diaľke. Vracia sa jeho syn. Padli si do náručia. Vtedy syn poznal, že otcova láska k nemu vôbec nevychladla, naopak, zostala úplne nezmenená. A na druhej strane aj otec poznal, že syn ho opäť miluje. Obnovilo sa, na čas prerušené, puto lásky zo strany syna. Vrátil sa syn domov. Otcov dom bol zas aj jeho.
Ktosi raz pekne poznamenal aby sme si všimli akú veľkú lásku má otec k synom. V nich sa môžeme nájsť aj my sami. Akú veľkú lásku má Boh Otec k nám? Každý deň nás vyčkáva, hľadí do diaľky či sa náhodou neobjavíme. Objaviť sa znamená, nanovo prísť k nemu, obrátiť sa k nemu. To je možné v modlitbe, v službe našim blížnym, úprimným konaním pokánia. Vtedy mu kráčame v ústrety. Naopak každým odmietnutím jeho lásky odchádzame z jeho domu. Áno, sme krehkí, niekedy padneme a on aj napriek tomu neprestáva čakať. Každým obrátením k nemu sa mu vrháme do náručia. Nič nám nevyčíta. Ak sme si vedomý jeho lásky, odpúšťa nám. On z nás predsa nechce mať otrokov. Takýto postoj sa skrýval u druhého syna. Vyčíta otcovi: „Celý život ti slúžim a nikdy si mi nedal ani len kozliatko, aby som sa zabavil s priateľmi“ (porov. Lk 15,29).

ADE
Dnešná doba je náročná na život. Je náročná aj na vzťahy medzi ľuďmi. Keď sa teraz lúčime s našou zosnulou sestrou M., sme v Božom dome. Tu sa stretávame s Bohom. To nás ale núti dať si odpoveď na otázku: aké miesto má Boží dom v mojom živote? Lepšie povedané: v akom vzťahu som ja a Pán domu? Otcovi tak veľmi ide o to, aby sme si neboli cudzí, keď vstúpime do jeho domu. On chce z nás mať synov a dcéry. Ale taký vzťah sa môže vytvoriť jedine vtedy, ak žijeme v Božom dome. To neznamená len vtedy, keď chodíme do kostola, hoci on je Božím domom, ale vždy, keď otvárame klopajúcemu Pánovi.
Po smrti uvidíme Boha z tváre do tváre. Prijme nás do svojho náručia a spolu sním vojdeme do domu v Nebeskom kráľovstve. Do tohto domu sa však vchádza už tu na zemi. Vtedy, keď Pán klope a my mu otvárame dvere nášho domu, dvere nášho srdca.

Amen.

*Porov.: SOPKO, M.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002