Pohreb ženy

Povzbudiť rodičov k tomu, že modlitba je základný kameň na ceste do Božieho kráľovstva.

AI
Istý indický kráľ dal zhromaždiť všetkých slepcov a keď sa tak stalo, kázal, aby im ukázali jeho slony. Jeden zo slepcov ohmatal sloniu nohu, iný chvost, tretí koreň chvosta, štvrtý brucho, piaty chrbát, šiesty uši, siedmy kly a ôsmy chobot.
Potom si dal kráľ predvolať slepcov a pýtal sa: „Čomu sa podobajú moje slony?“ Prvý slepec odpovedal: „Tvoje slony sa podobajú stĺpom.“ To bol ten, čo ohmatal nohy. Druhý povedal: „Podobajú sa metle:“ To bol ten, čo ohmatal chvost. Tretí povedal: „Podobajú sa konáru:“ To bol ten, čo ohmatal koreň chvosta. Ten, čo ohmatal brucho, povedal: „Tvoje slony sa podobajú hŕbe hliny.“ Ten, čo sa dotkol bokov povedal: „Podobajú sa stene:“ Ten, čo ohmatal chrbát povedal: Podobajú sa vrchu.“ Ten, čo ohmatal uši povedal: „Podobajú sa baranovi:“ Ten, čo ohmatal kly, povedal: „Podobajú sa rohom:“ Ten, čo ohmatal chobot, povedal: „Podobajú sa hrubému povrazu.“ A všetci slepci sa začali medzi sebou prieť a hádať.

Na obraze slepcov možno poukázať na naše poznávanie Boha tu na zemi, keď ho poznávame ešte iba neúplne, obrazne. Skutočný obraz o ňom nám priniesol Ježiš, aby sme neboli v živote nevidomí, ale mali stále oči otvorené.

KE
On nám totiž v tomto Evanjeliu hovorí: „Majte sa na pozore, lebo neviete kedy príde ten čas“ (Mk 13,33).

DI
A my by sme mohli povedať: Nám je zbytočné zdôrazňovať, aby sme nespali. Nás veru nik nenájde spať. Nemáme čas na spanie. Sme v ustavičnej činnosti. A predsa je dnešné Evanjelium aktuálne aj pre nás. Človek tu na zemi nemôže výpočtom určiť čas Pánovho príchodu, preto je bdelosť dvojnásobne potrebná. To sa záverom zrejme ukazuje na podobenstve o pánovi domu ktorý odcestoval. Tento „odchod“, je podobenstvom Ježišovej smrti a vzkriesenia. Jeho príchod je istý! Zostáva však neisté, kedy sa uskutoční. Toto podobenstvo nám hovorí, na čom v kresťanskom živote záleží. Keďže nik okrem Boha nepozná čas Pánovho druhého príchodu a nik ho ani nemôže vypočítať, musí vrátnik, ktorý v tomto podobenstve predstavuje kresťana, „bdieť“.

PAR
Dnes sme sa tu stretli v Božom chráme, aby sme našu zosnulú sestru S., matku troch detí odprevadili k Pánovi do Božieho kráľovstva. Vo všetkých svetových kultúrach, či už v minulosti alebo prítomnosti, existuje jedinečné nemo pre ženu – matka. Slovo matka skrýva v sebe lásku, obetavosť, slzy, modlitby a prácu. Ak zomrie spisovateľ zanechá po sebe svoje knihy. Ak zomrie maliar, zanechá po sebe svoje obrazy. Ak zomrie veľký športovec, zanechá po sebe medaily. Čo zanecháva po sebe matka? Zanecháva najväčšie dielo, ktoré je človek schopný na tejto zemi urobiť – dielo lásky. Preto je smrť matky vždy ťažká a bolestná najmä pre deti. Ako prejav vďaky Bohu za dobrú matku by deti mali pokračovať v jej diele lásky. S veľkou láskou sa starala o vás, ale čím to bolo, že sa nenudila, že ju život nemrzel. To bolo buchiet, čo vám znova a znova piekla, to bolo špinavého prádla, čo vám vyprala. Prečo by ju bavilo žiť? Vy to viete, prečo! Možno by ste to povedali jej slovami, ale dá sa to zhrnúť takto; pretože verila a mala rada. Verila vám, ľuďom okolo seba, mala vás rada. Verila v Boha nad sebou, verila slovám Pána Ježiša, ktoré som nad jej truhlou pred chvíľou čítal: „Už sme Božími deťmi!“ A dieťa, to je tvor, ktorý je milovaný, ktorý má rád. A kto má rád a je milovaný, ten sa nenudí, ten má stále čo robiť.

Na náhrobnom kríži jedného kňaza som čítal nápis: „Šesťdesiattri rokov sa rozdával bez oddychu.“

Myslím si, že takýto nápis by mohol byť aj na kríži zosnulej sestry. Mohol by byť aj nad tvojím hrobom? Rozdávaš sa viac než berieš? Myslíš viac na iných než na seba? Len tak ujdeš prázdnote okolo seba. Aj naša zosnulá sestra nám bola príkladom, veď pravidelne chodila do kostola, pravidelne pristupovala k sviatostiam, rozdávala lásku okolo seba, ale to najpodstatnejšie: vždy bola pripravená na svoju smrť, ona bdela, ale aj bdela za druhých.

MY
Bolo to veľmi dávno, keď Kristus Pán chodil po zemi,- hovorí stará legenda. Ľudia videli do budúcnosti, ba aj to, ako dlho budú žiť a kedy zomrú. Raz prechádzal Kristus Pán popri osamelom domčeku. Strecha deravá, múry popraskané, plot spadnutý. Pred domom smutne sedel starček a pozeral sa pred seba. Ježiš ho pozdravil a pýtal sa na príčinu jeho smútku. Prečo sedí, veď za ten čas by si mohol opraviť strechu, postaviť nový plot. Starček ale odpovedal: „A na čo by som to robil, keď zajtra popoludní zomriem.“ Veru zarmútil sa Ježiš nad takou odpoveďou. Povedal si. Že nie je dobré, keď ľudia vedia, kedy príde ich posledná hodina. A tak od toho času sa zastrela ľuďom budúcnosť. Prestali vidieť do budúcnosti a tak nevedia čas svojej smrti.

Je to legenda, ale poučná. Nabáda nás, že máme žiť a pracovať tak, ako keby náš život nemal konca. Bdejme lebo nevieme kedy príde Pán Boh.

ADE
Nesmieme sa dať uniesť tým, že máme čas..., nič sa nedeje..., veď všeličo máme pod palcom.... Mnohé také a podobné ľahostajné postoje môžu tvrdo vstúpiť do nášho života a času rôznych búrok; neprístojností nás postavia do roviny, že nedovoľujeme mu vstúpiť na palubu života. Evanjelium hovorí, že On príde nečakane, že nebudeme vedieť ani dňa, ani hodiny. A bez neho nijako nebudeme sa môcť dostať do večnej blaženosti. Len skrze Neho, len s Ním a v Ňom, je istá naša cesta k Otcovi.
Každý z nás sa musí denne usilovať lepšie ho spoznať, aby sme ho mohli plnšie milovať. Veď teraz ho spoznávame iba z čiastky, ale potom takého, aký je, z tváre do tváre, na celé veky. Našej zosnulej sestre vyprosujeme milosť, aby tak ako v živote sa usilovala o poznanie Pána, aby po celé veky mohla hľadieť na jeho velebu.

Amen.

*Porov.: MATEJKA, Ľ.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2002