Pohreb ženy

Posílniť smútiacich pohľadom na Krista a priviesť k zamysleniu nad zmyslom života.

AI
Počuli ste konštatovanie: „Všetky cesty vedú do Ríma“. Vzniklo za čias panovania slávnej Rímskej ríše. Keď Rimania dobili nejakú krajinu alebo územie, vždy urobili z tejto krajiny cestu, ktorá viedla do Ríma. A keďže jej patril takmer celý vtedy známi svet, všetky cesty sveta viedli do Ríma.
Keby sme prirovnali túto vetu na dnešný svet, musíme konštatovať, že iba jedno miesto všade na svete spĺňa toto kritérium a to cintorín. Cesty každého človeka na tejto zemi skôr alebo neskôr skončia na cintoríne. Čaká to každého z nás a nikto sa tomu nevyhne. Aj naša zosnulá sestra končí pozemský život a preto sa tu schádzame, aby sme jej svojou účasťou preukázali úctu.
Každá smrť blízkej a milovanej osoby bolí. Pochopiť to môže len ten, kto milovanú osobu už stratil. Ježiš ako pravý Boh a pravý človek počas života zažil veľa krát podobnú bolesť. Veď napríklad pri smrti Lazára zaplakal (porov. Jn 11,35).

KE
Preto nás v dnešnom evanjeliu pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt11,28).

DI
Možno si položíte otázku: „Ako ma môže Ježiš Kristus posilniť v tejto bolesti?“ Je to vôbec možné? Áno je. Ježiš je jediný, kto vás môže posilniť a pomôcť vám prekonať stratu manželky, matky, sestry, príbuznej. Účinne utešiť môže zrejme len ten, kto sám prežil bolesť. Plnú útechu však môže dať len Kristus, pretože trpel najviac. Pretože Kristus sám zakúsil bolesť, utrpenie, podobne ako vy, stojí dnes pri každom z vás a chce vám dať posilu do ďalších dní. Nový deň sa predsa rodí uprostred noci. Skúste nájsť svetlo, ktoré premáha smrť. Veriacim srdcom objavte Krista a zistíte, že medzi časnosťou a večnosťou je len veľmi tenká stena a že puto lásky medzi ľuďmi smrť nepretrhne. Smrť predsa nezabíja lásku. Na jej smrť sa všetci pozrime vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána.
Ježiš vás teda chce posilniť pri vašej bolesti svojou prítomnosťou, svojim slovom, ale hlavne svoji veľkonočným zmŕtvychvstaním, ktorým dvíha našu nádej, že ako On zomrel a vstal z mŕtvych, tak aj my síce zomierame, ale raz vstaneme z mŕtvych. Bez Kristovho zmŕtvychvstania niet kresťanstva. Preto aj konáme pohreb za našu zosnulú sestru modlitbami a spevom vyprosujeme u milosrdného Boha očistenie jej duše, lebo veríme vo večný život. Inak by to nemalo zmysel. Zároveň telu preukazujeme úctu, lebo bolo chrámom Ducha Svätého a má nádej na zmŕtvychvstanie.

PAR
Človek pôvodne a podľa úmyslu Stvoriteľa nemal zomrieť. Niekomu sa zdá toto tvrdenie jednoducho nezmyselné. Skúsenosť ich naučila, aby pozerali na smrť ako na prirodzenú nevyhnutnosť. Tak vnímame umieranie ako niečo, čo patrí k podstate života. Proti tomu treba protestovať, lebo Boh cez sv. Písmo oznamuje: Smrť prichádza na svet skrze hriech prvých ľudí. Cez hriech vchádza do nášho života a stáva sa jeho súčasťou.
Každá smrť človeka je mementom pre nás žijúcich, že aj my zomrieme. A predsa na ňu tak neradi myslíme. Tomáš Kempenský nás vyzýva: „Veľmi krátky je tvoj život na zemi, nuž uvažuj, ako je to vlastne s tebou. Dnes človek je, a zajtra sa pominie. Aké tvrdé je ľudské srdce, že len o prítomných veciach rozmýšľa a nastará sa radšej o budúce! Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Ráno si pomysli, že nedožiješ večera a večer sa neopováž sľubovať si ráno.“ Zdá sa nám to prehnané? Veď mnohí umierajú náhle a nečakane. Ježiš nás vyzýva: „Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24,44). Ľudia majú strach pred smrťou, veď aj cintoríny umiestňujeme na konci dedín, len aby sme si čím najmenej pripomínali smrť. A myslieť dnes na poslednú hodinu v živote, keď som v rozkvete života? Keď nadíde posledná hodina, začneme celkom inak zmýšľať o celom svojom predošlom živote, a veľmi budeme ľutovať, že sme boli taký nedbanliví a ľahostajní. Aký šťastný a múdry je , kto sa teraz usiluje byť takým, akým by chcel byť v hodinu smrti. Áno, smrť bude tým bolestnejšia, čím lepšie a definitívnejšie sa budeme chcieť na zemi zabývať a zaistiť. Ak potláčame nerozumne fakt smrti, ktorá je nezvrátiteľnou životnou skutočnosťou, tak by sme sa mali pokúsiť vytušiť, čo a kto nám môže v poslednej hodine poskytnúť dôveru a silu. Bude to moc, sláva, majetok, peniaze, jedlo? Alebo snáď zľutovanie, porozumenie, súcit, láska, s ktorými môžeme budovať kráľovstvo Božie už tu na zemi?

MY
„Nijaký kňaz pri smrteľnej posteli!“ Tak znel nový zákon slobodomurárov. Tento tajný spolok bol v minulom storočí veľmi zaujatý voči Cirkvi. Ten nový zákon prefíkane vymyslel Verhaegen, majster belgických slobodomurárov. Aby v budúcnosti žiaden chorý slobodomurár nemohol prijať kňazskú návštevu, mali traja iní slobodomurári držať stráž pri jeho lôžku. Potom chcel Verhaegen presadiť nový zákon aj vo Francúzsku a v Taliansku. Preto cestoval z mesta do mesta a s veľkým úspechom prednášal.
Keď sa r. 1862 vracal z Talianska, musel prejsť v tuhej zime cez alpské priesmyky. Na voze, saniach a muloch prišiel konečne do priesmyku Mont-Cenis. Napoly zmrznutý vstúpil do nocľahárne a objednal si horúci nápoj.
Dievča mu donieslo pohár grogu. Verhaegen sa nevedel dočkať. Náhlivo prevrátil grog do seba. Zrazu bolo počuť výkrik a Verhaegen vyskočil na rovné nohy. Nápoj bol horúci, to si neuvedomil. Spálil si hrdlo, hltan i žalúdok.
Cesta do Bruselu pokračovala v najväčšej náhlivosti. Ihneď zvolali najlepších lekárov v meste. Ale tí len povážlivo krútili hlavou. Pomôcť sa už nedalo.
Na druhý deň po svojom príchode do Bruselu stratil Verhaegen všetku nádej na uzdravenie. V ten deň totiž do jeho izby nevolane vstúpili traja slobodomurári. S plechovými tvárami držali stráž, nepovedali ani slovo. Vtedy Verhaegena zachvátil hnus z tohto temného náboženstva a vzápetí nesmierne zatúžil po náboženstve svojho detstva: po Kristovej cirkvi.
Dal zavolať kňaza, ale tí traja strážcovia už zatvorili dvere a kňaz sa k nemu nedostal. Tak zomrel Verhaegen bez rozhrešenia a bez duševnej posily pomazania chorých.
V deň jeho pohrebu sa našli stopy jeho osamelého zápasu so smrťou. Do tapety nechtami vyryl: „Ľutujem a odvolávam. Verhaegen.“

ADE
Cesty každého človeka raz skončia na cintoríne. Táto pravda nech nás privedie k hľadaniu zmyslu nášho života v Ježišovi Kristovi. Silu na prekonanie bolesti nad stratou blízkej osoby čerpajte u neho, lebo On je jediný zdroj. Taktiež aj z nádeje, že to, v čo my veríme, naša zosnulá sestra už prežíva. Nezabudnite na ňu vo svojich modlitbách a pri svätej omši, aby jej Pán odpustil hriechy, ak ju ešte ťažia nedokonalosti.
Vyprosme si, aby sme videli a posudzovali všetko tak, ako teraz posudzuje ona. Prosme o tú milosť.

Amen.

*Porov.: MARKO, S.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2002