Pohreb ženy

Žiť tak, aby sme nezabudli mať dostatok oleja - teda živej viery.

AI
Drahá smútiaca rodina, milí bratia a sestry a vy všetci, ktorí žijete nádej vo večný život. Dnes v domácnostiach zvykneme mať bežne elektrické osvetlenie. Je pomerne pohodlné. Netreba sa oň zvlášť starať. Keď chceme, vypínačom rozsvietime v izbe svetlo. Nie je tomu ale tak dávno, čo ľudia používali petrolejové lampy. Bolo to preto, že buď ešte nebola vynájdená elektrická energia, alebo ešte nie všade bol prívod elektriny. Keď sa stalo, že sa minul olej do lámp, človek ostal bez svetla.

KE
V podobnej situácii sa ocitli aj panny, družičky z podobenstva, ktoré čakali na ženícha. Zbadali, že ich lampy hasnú (por. Mt 25,8).

DI
Išlo o udalosť svadby, ktorá sa bežne v Oriente slávi aj dnes pre horúčavu večer. Bolo bežné, že ženích prichádzal neskoro večer, keď už bola tma. Družičky však museli dlho čakať, kým nezazneli slová: „ženích prichádza“. Dlhé čakanie mohlo spôsobiť únavu, nesústredenosť, ako sa stalo pannám zo svadobného sprievodu, ktoré sa rozdelili na dve skupiny. Tie, ktoré bdejú a majú pripravené lampy naplnené olejom a tie ktoré zdriemnu a nakoniec im lampy zhasnú. Lampy na očakávanie ženícha boli inakšie, ako tie, ktoré sa používali bežne v dome. Boli malé, bolo potrebné do nich častejšie dopĺňať olej, preto si panny museli vziať so sebou nádoby s olejom, aby mohli lampy pripraviť. No päť panien, ktoré evanjelium nazýva nerozumnými, na to zabudli. Nevzali si krčah s olejom, ktorý jednoducho patrí k lampe. Bolo to považované za nepozornosť, nerozvážnosť, neporiadnosť, či hlúposť. A práve tou hlúposťou sa previnili. Ženích im nevyčíta to, že zaspali, veď aj múdre panny zaspali. No ony na rozdiel od nerozumných, boli pripravené. Mali v zásobe olej do lámp. Čo je teda v podobenstve tým olejom, ktorý im chýbal? Sú to nenahraditeľné duchovné hodnoty, bohatstvo, ktorými sa máme počas života zásobiť, z ktorého máme žiť a na ktorom nám má záležať. Olej - to je Duch Svätý, v ktorom máme žiť. Nemôžeme povedať, že nemúdre panny nečakali ženícha, čakali ho, verili že príde, no postupne ochabli vo viere, pretože sa prestali starať o olej, t. j. o život viery. Stagnovali. Preto začať žiť duchovne, ale potom ostať stáť, to je hlúposť. Byť spokojný s jedným zážitkom obrátenia a nepokračovať v živote s Bohom, nerásť v posväcovaní, to je hlúposť.
Olej, to je Duch Svätý, je to múdrosť v tom, že v Duchu začíname, pokračujeme a aj končíme svoju životnú púť. Olej, to je naša osobná angažovanosť a záujem sa posväcovať, neustále chcenie čerpať z prameňa milostí Nebeského Otca. Naša snaha, aby lampa neostala prázdna. Ako rýchlo môže učeník, teda ten, čo žije v Ježišovom spoločenstve zabudnúť na pripravenosť! Koľko bude takých, čo budú skutočne pripravení?

PAR
Vaša matka, stará mama, sestra žila opravdivým duchovným životom. Skutočne môžeme o nej povedať, že patrila k zástupu múdrych panien. Veď denne prechádzala bránou nášho chrámu, modlila sa svätý ruženec a zvlášť často praktizovala očisťovanie duše vo sviatosti zmierenia. Cítila, že človek na pozemskej púti naozaj potrebuje neustále očisťovanie, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Ona sa starala o olej, aby v lampe nikdy nechýbal, aby nežila vo tme, bez svetla. Aj vy, jej deti, môžete smelo dosvedčiť, že vám nakoľko vedela a mohla pri všetkých starostiach o rodinu a prácu, odovzdala svetlo viery. A vy ste jej dnes za tento nesmierny poklad vďačný. Veď všetci sme povolaní žiť ako deti svetla, a nie vo tme hriechu. V živote vašej drahej spĺňa sa výzva apoštola Pavla, ktorú adresoval miestnej cirkvi do Solúna, keď hovorí: „To je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4,3). Naša zosnulá sa usilovala o svätosť a pochopila, že keď človek bude žiť nádej večného života, bude sa aj jej pozemský život meniť na budúce nebo. Plne si uvedomovala slová, ktoré vyjadrili jej rodičia pri krste, keď na otázku kňaza: Čo ti dá viera?, odpovedali: večný život! Áno, vaša matka videla vo viere kľúč k večnému životu! My veríme, že Ježiš ju prijme k sebe do Nebeského kráľovstva a že tak, ako my sa modlíme za jej dušu, aj ona sa bude modliť a prosiť Otca za vás, aby ani vám nechýbal olej v lampách. Preto sa nemusíme zarmucovať ako ostatní, ktorí nemajú nádej. My predsa žijeme nádej, a ňou je Kristus. Bez nádeje by sme boli len nezmyselnou generáciou, ktorá nevie, prečo žije na zemi a k čomu smeruje! My totiž sa snažíme žiť evanjelium. Svätý otec Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi hovorí, že „evanjelium nie je len oznámenie vecí, ktoré možno vedieť, ale ono vytvára skutočnosť, ktorá mení život. Temná brána času, budúcnosti, sa roztvára dokorán. Kto má nádej, žije inak. Bol mu totiž darovaný večný život.“

MY
Vo svete žilo, žije a iste bude žiť veľa ľudí, pre ktorých nádej zvaná Ježiš Kristus je pohnútkou lásky, ktorá pohýna k starostlivosti o to, aby sa olej viery v lampe neminul.

Veľkým povzbudením nám môže byť aj život jednej z talianskych svätíc dnešných čias - Jany Beretty Molly. Narodila sa roku 1922 v talianskom meste Magenta ako desiate z trinástich detí. Kresťanskú výchovu získala od svojich rodičov. Ako mladé dievča sa rozhodla, že sa stane lekárkou. V roku 1949 po úspešnom dokončení štúdia na lekárskej fakulte v Padove si otvorila ambulanciu. Plne sa odovzdala svojmu povolaniu. Svoju dráhu lekárky považovala za misiu. Zaujímala sa živo o vlastnú budúcnosť. Časom sa zoznámila s inžinierom menom Peter Molla, s ktorým neskôr uzavrela sviatostné manželstvo. V šťastí a zdraví prišli na svet prvé tri deti. Jana Beretta si svoje povinnosti matky a lekárky plnila svedomito. Posilňovaná vierou v Ježiša vedela vždy mať radosť zo života. Po istom čase prišlo na rad ďalšie dieťa. No po dovŕšení druhého mesiaca tehotenstva nastali ťažkosti. Diagnostikovali jej nádor na maternici. Bol potrebný chirurgický zákrok. Pred operáciou prosila lekára, aby zachránil život, ktorý nosila vo svojom lone. Odovzdala sa do Božej prozreteľnosti. Operácia sa vydarila, no žila v obavách, či nebude dieťa postihnuté. Pár dní pred pôrodom bola pripravená obetovať svoj život pre záchranu dieťaťa. 21. apríla 1962 porodila dcéru Janu Emauellu. O týždeň nato Jana Beretta Molla zomrela. V bolestiach opakovala modlitbu: „Ježišu, milujem Ťa“. Mala 39 rokov. Ján Pavol II. ju roku 1994 vyhlásil za blahoslavenú. Na blahorečení bol prítomný aj jej manžel s deťmi, aj s dcérou, za ktorú obetovala svoj život. Roku 2004 na námestí sv. Petra v Ríme bola vyhlásená za svätú.

Bratia a sestry, to čo sa od nás ako od kresťanov žiada, je popri všetkom čo život prináša, ostať bdelí a pripravený so zažatou lampou na príchod Pána. Túto pripravenosť svojím životom dokázala sväta Jana Beretta. Je nám veľkým vzorom. A je ním aj vaša mama, stará mama, sestra, s ktorou sme sa dnes prišli rozlúčiť a vzdať jej úctu. Áno, ona nezabúdala na to najpodstatnejšie, mať vždy zažatú lampu, keď zaklope Pán.

ADE
Vyprosujme si aj my dnes pri svätej omši milosť zostať bdelými a pripravenými na príchod Pána, aby aj nám bola raz adresovaná veta: Sestra, bola si verná Bohu, nám príkladom a svetlom počas života, a preto sa modlime slovami Písma: vojdi do radosti svojho Pána!

Amen.