Pohreb ženy

Poučiť o kresťanskej náuke o vzkriesení a priviesť k životu s Ježišom.

AI
Dnes sa schádzame pri smutnej udalosti, keď nás opustila naša drahá zosnulá sestra M.. Je to memento pre nás, aby sme sa zastavili a porozmýšľali nad zmyslom života a smrti. Svet nám ponúka mnohé čiastkové odpovede na ťažkú otázku, ktorá sa dotýka našej budúcnosti za bránou smrti. Niektoré sú plné pesimizmu, iné nejakej nejasnosti, či zahmlenosti. My kresťania však máme aj inú odpoveď, ktorá jediná môže dokonale uspokojiť našu túžbu po šťastí a živote.

Keď sa navrátili americkí kozmonauti z pobytu na Mesiaci, prehlásil vtedajší prezident štátu Nixon: „To je najväčšia udalosť od stvorenia sveta v dejinách!“ Na to reagoval známy ľudový misionár Billy Graham: „Najväčšou udalosťou svetových dejín je narodenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.“ Áno, práve toto je základom nášho optimizmu.

KE
Bratia a sestry, drahá smútiaca rodina, Ježiš, náš Učiteľ a Pán povedal Marte v dnešnom Evanjeliu tieto slová: „Ja som vzkriesenie a život; kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie” (Jn 11,25). Tento Kristov výrok znie našim ušiam až neuveriteľne, ba akoby tvrdil až niečo proti rozumu.

DI
Židia, ktorí oplakávali smrť Lazára, boli presvedčení, že Lazár je už definitívne mŕtvy. Akákoľvek nádej na jeho návrat do života je márna. Podľa ich zmýšľania duša ešte tri dni hľadá telo, aby sa doň vrátila. Lenže od jeho pochovania už prešli štyri dni a teda už niet žiadnej pomoci. Smrť je v očiach mnohých ľudí čosi posledné, definitívne, je to pre nich koniec života. Takto to vnímali aj Lazárove sestry Mária a Marta. Ježišovi to odkázali aj preto, aby pocítili úľavu, aby im Ježiš pomohol v ich žiali. Vidíme však, že On ich necháva ešte chvíľku čakať, akoby im dával Milosť utrpenia, po ktorej im dáva niečo viac a niečo lepšie, ako oni od Neho čakajú. Čakali by sme, že Ježiš pôjde rovno k hrobu, no On s nimi ešte vedie rozhovor. Urobil to takto kvôli prítomným ľuďom, ale i kvôli nám. Z dialógu s Martou sa ukazuje viera Izraelitov vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias. Na to poukazuje aj prorok Daniel, ktorého slová sme počuli v prvom čítaní. On hovorí: „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme sa zobudia” (Dn 12,2a). Ježiš však poukazuje na to, že On je životom aj pre tento svet. Pravý život môžeme dosiahnuť len skrze Neho. Tým Ježiš ukazuje v plnej pravde to, čo Marta už veľmi dobre tuší. To je základné posolstvo Jánovho Evanjelia popri vyznaní Ježišovho Božstva. Ježiš sa ukazuje ako verný voči tým, čo v Neho veria. V najväčšej opustenosti im dáva pocítiť svoju prítomnosť a účasť.
My, kresťania, vyznávame vieru vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život. Základom tejto viery je Ježišovo zmŕtvychvstanie. On večne žije a aj spravodliví budú žiť s ním. Táto viera patrí medzi základné pravdy kresťanstva. Boh je totiž Bohom živých a nie mŕtvych. Ježiš spája vzkriesenie so svojou osobou. On sám vzkriesi veriacich v Neho. Aby nám dal záruku tejto pravdy, počas svojho pozemského pobytu vrátil aj pozemský život niektorým z ľudí. Teda my vstaneme z mŕtvych ako On, s Ním a skrze Neho. Ježiš dosvedčuje, že všetci vstanú z mŕtvych v Posledný deň. Tí, čo robili dobre pre večný život a tí, čo páchali zlo na odsúdenie (porov. Jn 5, 29).

PAR
Drahí, Kristus sa sústredil na prítomnosť. Pravé a trvalé rozhodnutie, ktoré navždy určuje celý život je teraz, v každej chvíľke života, nie až v Posledný deň. Spočíva vo viere v Ježiša Krista. Túto vieru je potrebné vniesť do každodenného života. Má byť jadrom a zmyslom všetkého nášho konania i zmýšľania. Vtedy môžeme smelo a z hĺbky srdca povedať Verím. Ide tu teda o osobné rozhodnutie. Veriaci zjednotení s Kristom majú už tu na zemi účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista. Prijímaním Ježišovho tela v Eucharistii sa spájame s Ním ako s trpiacim, umučeným, ale aj ako s osláveným. Ako je smrť účasťou na Kristovej smrti tak je vzkriesenie z mŕtvych účasťou na Jeho zmŕtvychvstaní. Kto s Kristom zomiera, ten s Ním aj vstane z mŕtvych pre večný život.
Už vo sviatosti krstu kresťan zomiera s Kristom a potom počas celého pozemského života. Dovŕšenie tohto zomierania s Kristom je koniec pozemského života, telesná smrť človeka. U veriaceho je to aj zavŕšenie včlenenia sa do Krista. V smrti povoláva Boh človeka k sebe. Na toto posledné povolanie sa má pripravovať počas celého svojho života. Celý život má byť prípravou na smrť. Potom už ona nebude pre nás akýmsi strašidlom, ale stane sa súčasťou a vrcholom nášho života.
Preto sa nepozerajme ani na smrť našej sestry Márie ako na definitívny koniec jej života, ale skôr ako na prechod z jednej formy života do druhej, ktorú my ešte dobre nepoznáme. Iste však pre tých, ktorí milujú Boha, bude neporovnateľne krajšia. Ak teda vnímame smrť ako prechod do nového a plnšieho života, máme nádej, že sa s ňou i inými zosnulými opäť stretneme v nebi.

MY
Túto skutočnosť nám naznačuje aj nasledovný príbeh.
Slávny filmový producent Cecil de Mille sa rád utiahol do samoty, keď musel vyriešiť nejaký problém. Jedného dňa vyplával na svojom člne na jazero a len tak bezcieľne sa dal unášať vlnami, aby popremýšľal o svojom probléme. Čln zahnalo k pevnine a uviazol na plytčine, vody tam bolo len niekoľko centimetrov. De Mille sa pozrel nadol a videl dno posiate vodnými chrobáčikmi. Jeden z nich vyplával na povrch a pomaly liezol po stene člna hore. Keď dosiahol okraj člna, zahynul.
De Mille sa v mysli znova vrátil ku svojmu problému. Po chvíli náhodou znova zbadal chrobáka. Pancier mu na horúcom slnku popraskal. Odrazu pancier pukol a ukázala sa vážka. Vzniesla sa do vzduchu a na slnku hrala všetkými farbami. Toto okrídlené stvorenie mohlo v okamihu odletieť ďalej, než by bol chrobáčik prešiel za celé dni. Vážka sa znova priblížila k vodnej hladine, de Mille videl jej tieň, vo vode. Je veľmi pravdepodobné, že vodné chrobáčiky v hĺbke tiež videli vážku, ale ich niekdajšia družka žila v inom svete, ktorý prevyšoval ich chápavosť. Ony ešte stále prežívali svoju skromnú existenciu, zatiaľ čo ich okrídlená príbuzná si užívala plnú slobodu medzi nebom a zemou.
Keď de Mille rozprával neskôr o svojom zážitku, zakončil dôraznou otázkou: „Či Stvoriteľ vesmíru neurobí pre človeka to, čo urobí pre chrobáka?”

Tento príbeh poukazuje na naše pozemské jestvovanie v porovnaní s posmrtnou existenciou vo večnosti. Tu sa nám jasnejšie ukazuje pravdivosť slov sv. apoštola Pavla, ktoré napísal veriacim do Korintu: „Ani oko nevidelo, ani uchu nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú” (1 Kor 2, 9) . My sme teraz v stave pozemského putovania k Otcovi. Sami by sme nenašli zmysel života, no Boh nás tak miloval, že nám poslal svojho Jediného Syna, aby nám zvestoval pravdu o nás. On nás poučil o živote i večnosti. Preto dôverujúc v Neho už nemusíme kráčať vo tme nevedomosti, ale s istotou sa môžeme spoľahnúť na Jeho slová. Preto veríme vo vzkriesenie, aj keď si to ešte teraz nevieme predstaviť.

ADE
My máme túto vieru, snažme sa preto podľa nej aj žiť. V tejto viere nech sa celý náš život stane jednou veľkou prípravou na stretnutie s naším Nebeským Otcom. On nás miluje a nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil nielen tu na zemi, ale aj vo večnosti.
Pane, uvedomujeme si svoju slabosť a náchylnosť padnúť. Preto sa s dôverou zverujeme Tvojej láske a múdrosti. Ty si nás poučil o tom, čo je dobré a správne; prosíme Ťa, daj nám silu podľa toho aj konať, aby sme mohli po skončení nášho pozemského života uzrieť v nebi Tvoju svätú tvár.

Amen.

*Porov.: ŠTEFAŇÁK, O.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002