Pohreb muža

Boh tých čo mu veria udelí pokoj po smrti.

AI
Každý z nás veľmi dobre vie, že smrť je veľkým tajomstvom. Nikto z nás smrť nezažil, aj keď všetci ju raz zažijeme. Nikto nevie, že kedy príde, ale raz to isto príde. Je čas sa narodiť a je čas zomrieť. Smrť je na každom kroku, lebo náš život je krehký, ale predsa jej nerozumieme. Snáď si ju viac uvedomíme, keď nám zomrie niekto blízky, no vtedy si skôr uvedomujeme, že je to strata niekoho, kto nám bude chýbať. Aj dnes sme sa stretli s takouto skutočnosťou keď sme sa prišli rozlúčiť z naším zosnulým bratom Valentínom. Ale musíme si uvedomiť aj tu skutočnosť, že táto rozlúčka neje na veky, ale len dočasne.

KE
Evanjelium nám ponúka opis posledných chvíľ Ježišovho života. Ježiš zomiera na kríži opustený takmer všetkými. Lenže v posledných chvíľach vyjadril niekoľkými slovami tajomstvo svojej smrti, keď povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk. 23,46).

DI
Ježiš počas celej svojej smrti si udržal vrúcny vzťah k Nebeskému Otcovi. Do jeho rúk odovzdal svojho ducha. Ježišov vzťah k Otcovi nebol len záležitosťou jeho smrti. To, čo sa odohralo na konci jeho života bolo vlastne len zavŕšením jeho celoživotného vzťahu k Nebeskému Otcovi. V Ježišových slovách na kríži je uistenie, že jeho vzťah k Otcovi bude pokračovať, a že bude viesť ku vzkrieseniu. On celí svoj život odovzdával tomu ktorý ho poslal. Tento vzťah k Otcovi odovzdával aj svojím učeníkom, celím svojím životom. Učil ich modliť sa a prosiť Boha. Uisťoval svojich učeníkov, že keď pôjde naspäť k Otcovi pripraví nám všetkým miesto a príde po nás. V tomto nádeji aj náš zosnulí brat Valentín sa modlil k Bohu, jeho prosil o požehnanie, jeho vôľu plnil počas celého svojho života. Aj on volal spolu z Ježišom Kristom vo svojom utrpení v ťažkej chorobe: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Na rozdiel, ale od Božského vykupiteľa on neostal sám. Až do poslednej chvíli bola sním celá jeho milovaná rodina. Modlili sa spolu sním a tak mu pomáhali znášať ťažkosti a utrpenie. Teraz preňho už prišiel ten čas, kedy ten v ktorého celý svoj život veril, povolal ho k sebe. Po ťažkých utrpeniach vo svojej chorobe odovzdal svojmu Nebeskému Otcovi svoju dušu.

PAR
Drahá smútiaca rodina drahé smútočné zhromaždenie. Najlepším ohodnotením veriaceho človeka je, keď môžeme o ňom povedať, že jeho život sa odohrával v úprimnom vzťahu k Bohu. Vytvoriť si vzťah k nášmu Otcovi znamená často ho oslavovať, modliť sa k nemu, prosiť ho, ďakovať mu, plniť jeho vôľu. Náš zosnulí brat sa videl v tomto vzťahu zmysel celého života. Mnohí by ste mohli povedať, že náš zosnulý brat Valentín . bol nám všetkým príkladom svojím osobným vzťahom k Bohu. Ak je náš život naplnený Božou prítomnosťou, potom aj smrť je zavŕšením tohto celoživotného vzťahu k Bohu. Do jeho rúk odovzdávame svojho ducha. A takto prežívaný vzťah k Otcovi naznačuje aj vzkriesenie, život nekončiaci smrťou, život večný. V takejto nádeji vzkriesenia prežíval posledný okamih života aj nás zosnulí brat. On veril, že smrť sa mu stane bránou, za ktorými sa skrýva veľké tajomstvo. Život, ktorý smrťou nekončí, sa zdá byť len prázdnou útechou, happy-endom - šťastným koncom, ktorý nám dáva aké - také potešenie, aby sme sa necítili opustení a ukrivdení. Nato, aby sme pochopili, že za dverami smrti je život večný, potrebujeme živú vieru. Takú vieru ktorá nás spája z Nebeským Otcom, lebo viera vo vzkriesenie nie je len záležitosťou posledného okamihu života, ale viera vo večný život má ovplyvňovať celý náš život. Počas celého nášho života musíme žiť vo vzťahu z Bohom. Viera má byť kompasom v nás, ktorý vždy ukazuje na večnosť. Keď budeme mať takú vieru ktorá bude naplnená skutočným vzťahom k Bohu, tak strata blízkeho človeka sa vyústi ani nie tak do smutnej smrti, ako do radostnej oslavy vzkriesenia.

MY
Nato, aby sme aspoň trochu pochopili, čo je to vzkriesenie, potrebujeme zažiť vzťah k Bohu. Náš zosnulí brat veľakrát vo svojom živote prejavil takýto vzťah k Bohu. Svoju vieru prejavoval svojím životom.

Jeho život sa dá porovnať zo životom Karla Goundona. Tento človek patrí k najslávnejším hudobníkom skladateľom, ktorí sú pýchou Francúzka. Cez celý svoj život si zachoval vieru svojej mladosti a nikdy sa so svojou vierou netajil a nikdy sa nehanbil verejne vyznať svoju katolícku vieru. Keď v 75 rokoch ho navštívila smrteľná choroba, hovoril: "Nikdy som sa nesťažoval, že mi Boh to a ono v mojom živote vzal, vždy som mu za to ďakoval a teraz mu opäť ďakujem z celej duše, skoro by sa mi chcelo ľutovať, že mi toho nevzal viac a že mi toho ešte toľko nechal. Dokonal som svoju životnú cestu a z radosťou čakám, až sa budem môcť vrátiť k svojmu Bohu." Často hovoril: "Smrť je odchod do života."“

Aj náš brat Valentín bol pripravení odísť z tohto života, zomrieť len aby dosiahol večný život. On veľmi dobre chápal že smrťou sa začína nový život, preto sa nato aj dôkladne pripravoval. Nikdy nezabudol nato že smrťou sa vráti k Nebeskému Otcovi. Mi teraz možno nerozumieme tomuto nezmyselnému koncu života a život večný sa nám zdá byť prinajlepšom čudný. Ale najprv by sme mali skúsiť zažiť vzťah k Bohu Otcovi, tak ako ho zažíval Ježiš atak ako to zakúsil aj náš zosnulý brat, a až potom by sme pochopili, že smrť má svoje dvere ku vzkrieseniu.

ADE
Drahá smútiaca rodina, drahý bratia a sestry život prežitý s Bohom ľahko znáša smrť. Tak aj pre nášho zosnulého brata bola smrť skôr poslednou prácou, ktorú vykonal. Bola to preňho nový začiatok, začiatok nového života. Náš zosnulí brat sa nebál smrti, lebo vedel že smrťou bude vykúpení, že smrť je naším hlavným dielom, naším najzáslužnejším skutkom. On vedel, že je to úkon, ktorý nás posvätí viac ako akýkoľvek iný úkon. Smrťou sa ukončí naše pozemské putovanie. V okamihu smrti sa vlastne zbieha celý život, všetky okamihy nášho života. Nie nadarmo sa hovorí - „Aký život, taká smrť.“ Teraz, keď sa spoločne modlíme za dušu nášho brata Valentína , prosme aj za samých seba, aby sme dokázali tak žiť, žeby naša smrť nás nezastihla nepripravených. Prosme všemohúceho Boha Pána života aj smrti, aby nás uprostred žiaľu za našim bratom potešil veľkonočnou radosť.

Amen.

*Porov. BALÁSZ, P.: Seminár. Spišská Kapitula, 2008