Pohreb muža

Povzbudiť k rozhodnutiu sa pre život.

AI
Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že smrť je veľkým tajomstvom. Nikto z nás smrť ešte nezažil, no všetci ju raz zažijeme. Je čas sa narodiť a je čas zomrieť. Smrť sa zdá byť zavŕšením pozemského života. Keď nám zomrie niekto blízky, vtedy si uvedomujeme, že je to strata niekoho, koho sme stretávali a kto nám bude chýbať. A tak často stojíme pred niečím, čo sa nám zdá byť viac utrpením ako úspešným zavŕšením života.

KE
Ale Ježiš nám dnes v Evanjeliu hovorí: ,,Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, žiť bude aj keď aj keď umrie“ (Jn 11,25-26).

DI
Tak nám Ježiš naznačuje, že tí, ktorí veria v neho, v jeho moc a silu jeho smrti a zmŕtvychvstania, majú mať úplne odlišný pohľad na život ako neveriaci. Mali by zažívať vieru a dôveru, že Boh sa o nich postará ak ho postavia vo svojom živote na prvé miesto, pred všetky ostatné veci. Ježiš tu odvádza pozornosť od vecí, ktoré sa majú stať na konci časov a sústreďuje sa na prítomnosť. Pravé rozhodnutie, ktoré navždy určuje celý život, totiž nepadne až v posledný deň, ale dochádza k nemu teraz, v prítomnosti a to v akte viery. Tento akt viery má nastať u každého jednotlivca, akonáhle sa stretne s Ježišom. V tomto osobnom stretnutí s Ježišom sa človek stretáva so životom samým a tak môže už v tomto pozemskom živote získať vlastný nepominuteľný život, keď sa k Ježišovi svojou vierou pripojí. To, čo sa tu rozpráva ako príbeh z Ježišovho života platí v každej dobe i po Kristovom oslávení. Kresťanské zhromaždenie je vždy miestom, kde sa ľudia stretávajú so Vzkrieseným Kristom, s Pánom nad životom a smrťou. Vo viere sa teda stále znovu odohráva vzkriesenie mŕtvych.

PAR
V dnešnom evanjeliu Ježiš stavia Martu pred jasnú otázku: ,,Ja som vzkriesenie a život...Veríš tomu“ (Jn 11,26)? Znie to, akoby nám Ježiš chcel povedať, že tí čo v neho veria budú žiť večne. Možno by tým splnil želanie mnohých, ktorým sa tu na zemi priveľmi zapáčilo. Tým, čo sa počas života dobre zabezpečili a obklopili blahobytom a ktorých už len myšlienka na starnutie privádza do zúfalstva.
Na druhej strane sú medzi nami ľudia, ktorí už nemôžu život na tejto zemi ani len cítiť. Sú opustení, každým odstrkovaní. Tvrdia, že v živote zažívajú len veľa trápenia a žiadnu radosť. A tak by chceli zo životom čo najskôr skoncovať. Týmto ľuďom by však Pán Boh spôsobil poriadne sklamanie. V prvom prípade vidíme, že človek tu na zemi dosiahol istú radosť, isté šťastie, no v zapätí sa oňho bojí a robí všetko preto aby oň neprišiel. A tak vlastne nieje šťastný, lebo prežíva strach. U druhého tipu človeka pozorujeme, že sa mu nedarí, nevie, nemôže, ba už ani nechce dosiahnuť nijaké šťastie. Radšej by čo najskôr opustil tento nezmyselný život. Takto konajú tí, ktorí nenašli zmysel života, alebo sa vrhli za falošným, navonok pekne vyzerajúcim zmyslom, ktorý ich však nenapĺňa.

Aký rozdiel je medzi týmito tipmi ľudí a nami ktorí si hovoríme kresťania? Ako žijeme a zmýšľame my, ktorí hovoríme, že veríme v Krista a poznáme jeho posolstvo? Už v Starom Zákone Boh prehovoril k Izraelu ako k svojmu vyvolenému ľudu takto: ,,Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich“ (Dt 6,4-7). Isteže tieto slová neadresoval Boh len Izraelitom. Neskôr v Novom zákone nám Ježiš pripomína: ,,Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše“ (Lk 12,29-31). Na inom mieste Ježiš v podobenstve hovorí: ,,Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude“ (Lk 12,20)? Tak je to s tým, kto si hromadí poklady na zemi, ale pred Bohom nie je bohatý. Otázku, s ktorou sa Ježiš obracia na Martu, dnes Pán kladie i nám, drahí bratia a sestry. Naša odpoveď nech je úprimná, lebo od nej závisí či sa náš život zmení, alebo ostane ako doteraz, nerozhodný medzi nebom a zemou, medzi dobrom a zlom, vždy kdesi medzi. Ak sa Ježiš pýta Marty i nás či mu veríme, neočakáva od nás len informáciu o našej viere, ale čaká najmä naše rozhodnutie. Čaká usmernenie nášho života podľa našej viery. Veď my máme podľa koho žiť. Máme vzor, ktorý nám poslal sám Boh. My kresťania máme to šťastie, že môžeme nasledovať Ježiša Krista po jeho ceste. On jediný je pre človeka vzor hodný nasledovania. Vzor pre človeka má byť viditeľný aj dokonalý a preto sa sám Boh stal človekom, aby nám ukázal ako máme žiť, aby sme raz dosiahli večnosť. Máme tiež to šťastie veriť v to čo nám Kristus o svojom Otcovi povedal a zanechal v písmach. On sám vydal aj svedectvo tejto pravde, ktorú nám zvestoval a to svojou smrťou a skutočným zmŕtvychvstaním. Ak niet zmŕtvychvstania, márne je naše kázanie. Lebo ak niet zmŕtvychvstania, celý náš život smeruje k smrti. Ale ak Kristus vstal z mŕtvych, vstal naveky za všetkých smrteľníkov a teda i my iste raz vstaneme, práve jeho zásluhou. Musíme však sami chcieť vstať z mŕtvych, lebo proti našej vôli Boh konať nemôže. A túto túžbu vstať z mŕtvych treba potvrdiť aj svojím životom. Ak Ježiš zomrel za všetkých, počíta s tým, že do neba prídeme všetci. Boh pre nás v nebi pripravil miesto. Záleží len na nás, či ho chceme zaujať, alebo nie.

MY
Kristus hovorí: Božie kráľovstvo je už blízko (porov. Mk 1,15), a preto nie je na mieste naše postávanie predo dvermi a nerozhodné prestupovanie z nohy na nohu, naše neustále váhavé rozhodovanie sa pre život, či pre smrť.

„Poď robiť! Veď Boh s tebou počíta...“, hovorí istý misionár domorodcovi, ktorý i napriek dlhej príprave váhal, či má vstúpiť do kňazského stavu, alebo nie.

Ak sa nedokážeme včas rozhodnúť a neurobíme vážny krok smerom ku Kristovi, raz príde čas, kedy môže byť neskoro. Nepremárnime teda tento čas rozhodovania zdĺhavým alibistickým váhaním, ale smelo vykročme a napredujme v konaní dobra. Nie však s nádejou, že si zabezpečíme život na zemi, ale s nádejou, že raz dosiahneme život večný a to spôsobom, ktorý nám ukázal sám Ježiš Kristus.

ADE
Náš zosnulý brat František sa snažil poznávať vôľu nášho Pána. Ak chybil, naprával to pokáním a sviatostným zmierením. Eucharistia bola pre neho stálou posilou na ceste k Nebeskému Otcovi. Preto ho dnes porúčame Božiemu milosrdenstvu a láske. A my drahí bratia a sestry povzbuďme sa jeho životným príkladom a usilujme sa žiť tak, aby sme na sklonku svojho života mohli smelo vyznať tak, ako to vyznala Marta, Lazárova sestra: Áno, Pane, ja som uveril, že ty si Kristus, Syn Boží, ktorý prišiel na tento svet (porov Jn 11,27).

Amen.

*Porov.: FUDALY, F.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002