Pohreb muža

Povzbudiť smútiacich, aby neopúšťali Boha v ťažkých situáciách.

AI
Smrť vás desí? To je v poriadku. Rovnako tak mňa. My ľudia sa usilujeme tomu strachu uniknúť namiesto toho, aby sme mu čelili. Naším problémom nie je to, že myslíme na smrť, ale to, akým spôsobom na ňu myslíme. Dokiaľ nebudeme schopný premýšľať o smrti - napriek jej hrôze - dobrovoľne, bude sa k nám nedobrovoľne vracať vo forme nevhodných myšlienok.

KE
Ježiš nás všetkých pri tomto bolestivom okamihu potešuje slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).

DI
V evanjeliu vidíme, že poznanie Krista nezávisí od nás ľudí, ale je to v celom rozsahu dar od Otca. Tento celou, plnou mocou vystrojený Syn, ktorému je všetko odovzdané, tu volá, aby sme prišli. A to i pri pohľade na všetkých tých ľudí a mestá, ktoré pohŕdajú milosťou, čo sa im dáva do daru, a odmietajú Ježiša. On sa nedá odradiť, ani odviesť neúspechmi od svojej úlohy! Napriek všetkej nenávisti a odmietnutiu stojí tu a volá posolstvo: „Poďte ku mne všetci, ja vás posilním“ (Mt 11,28). Dve vlastnosti musia mať tí, ktorí majú prísť. Musia byť ustatí od námahy a obťažení. Aj vnútorne unavení a obťažení dostanú do daru Kristov pokoj. Už nebudú musieť znášať nesplniteľné a skľučujúce požiadavky Zákona. Budú oslobodení od namáhavej práce dodržiavania predpisov. Všetci môžu prísť a môžu si byť istí, že v Ňom nájdu pokoj.
Nikto sa nemusí báť, že mu nepostačia sily a schopnosti vydobyť si tento pokoj. Ani ho netreba dobývať. My ľudia pre to nemusíme vôbec nič urobiť. Tento pokoj je dar. Dar od Toho, ktorý tu s božskou plnou mocou hovorí: „JA vám ho darujem.“ To nie je dielo človeka, ale Boží čin, ktorý človek dostáva do daru.

PAR
Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas.
Ľudský život je akoby obrazom roku v prírode. Nášmu drahému zosnulému bolo dopriate vychutnať všetku plnosť života. Po jari mladosti mohol sa dožiť leta života, plody ovocia bohatej jesene a teraz pre neho nastala zima. On klesol do hrobu ako všetky pozemské stvorenia Božie klesajú do hrobu a my ho ukrývame do hrobu, aby si tam odpočinul od radostí a námah života. Môžem za vás všetkých povedať, že žil príkladným kresťanským životom. Pravidelne sa zúčastňoval svätých omší a bol stále ochotný pomôcť nielen pri práci okolo kostola alebo v kostole, ale predovšetkým svojim blížnym. Pomoc druhým mu robila veľkú radosť. Daroval seba do služby Bohu. Miloval život, svoju manželku, svoju rodinu, ale predovšetkým miloval. Dal so seba všetko čo mohol. Nikdy sme ho nepočuli stonať alebo sa na niečo sťažovať. Bol darom a veľkým príkladom pre nás všetkých.
Život, ktorý sme dostali je od Boha a pri smrti mu tento vzácny dar odovzdávame. Často si myslíme aká je to krutosť Boha, že nechá umrieť toľkých ľudí, ale asi sme potom smrť nepochopili. Prečo v našom ľudskom ponímaní je smrť taká ukrutná? Prečo nám berie nášho milovaného? Takéto otázky si kladieme možno viacerí. Ale prečo nevnímame smrť i inakšie. Veď keď je život dar, prečo by nemohla byť i smrť darom. Ako jeden mysliteľ hovorí: Človek začne chápať život, až keď začne myslieť na smrť.
Život a smrť idú ruka v ruke. Dnes niekto umrie a dnes sa aj niekto narodí. Je to kolobeh nášho života. Chápme smrť ako niečo pozitívne a nie negatívne. Všetci sme tu iba na nejaký čas. Máme isté poslanie a keď ho dokonáme naša púť na tomto svete končí a začína nová, ešte krajšia púť, vedúca k nášmu Spasiteľovi.

MY
Je toľko ciest, krásnych i zvodných, ktoré vedú k smrti, ale len jedna vedie k životu. Je to cesta Božia. Nikdy nezabúdajme na to, čo je naozaj podstatné.

Raz sa jeden svetoznámy univerzitný profesor, kandidát Nobelovej ceny, vyšiel poprechádzať po brehu jazera. Ako tak chodil, požiadal jedného prievozníka, aby ho povozil na svojom člne po jazere. Dobrý človek mu vyhovel. Keď už boli ďaleko od brehu, profesor sa ho začal vypytovať.
„Poznáš dejiny?“„Nie.“
„Tak si stratil štvrtinu svojho života.“
„Poznáš astronómiu?“„Nie.“
„Tak si stratil polovicu svojho života.“
„Poznáš filozofiu?“„Nie.“
„Tak si stratil tri štvrtiny svojho života.“
Vtom sa strhla strašná búrka. Vlny sa s člnom uprostred jazera pohrávali ako s orechovou škrupinkou. Prievozník sa usiloval prekričať burácanie vetra a pýtal sa profesora:
„Pán profesor, viete plávať?“ „Nie,“ odpovedal profesor.
„Tak ste stratili svoj život – celý.“

Ako často sa zaoberáme rôznymi maličkosťami a zabúdame prečo sme tu. Náš život je ako piesok v presýpacích hodinách. Pomaly, ale isto sa míňa. Buďme jeden druhému priateľom. Buďme jeden druhému darom. Nevyvyšujme sa nad iných, ale priblížme sa aj k tím najmenším ako sa približoval aj náš zosnulý brat. Správne vnímajme život a snažme sa napomáhať druhým.

ADE
Musíme si uvedomiť, že sme od Boha a k nemu máme aj smerovať. Zamyslime sa nad smrťou nášho brata a zároveň prosme a modlime sa za neho, ale aj za seba slovami: „Ó, večný svätý Bože! Pomáhaj mi, aby som tak strážil svoju dušu, ten nebeský zlomok odlomený od Teba, aby si ho raz, keď sa k Tebe vráti, mohol na patričnom mieste zas pripojiť, aby si poznal vo mne sám seba a uznal ma naveky za svoje vlastníctvo!“

Amen.

*Porov.: ANDERÁK, J.: Seminár. Spišská Kapitula, 2008