Pohreb muža

Vzbudiť u veriacich vieru a nádej vo večný život.

AI
Určite ste si už všimli, že na náhrobných pomníkoch pred dátumom narodenia zosnulého býva zvyčajne naznačená hviezdička a pri dátume úmrtia je naznačený krížik. Raz som niekde čítal zaujímavý postreh na túto skutočnosť, keď ktosi povedal: „Deň smrti môže byť aj dňom narodenia. Vtedy je potrebné zmeniť znaky: na začiatok dať krížik a na koniec hviezdičku.“

KE
Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď zomrie“ (Jn 11,25).

DI
Príležitosť, pri ktorej Pán hovorí tieto slová bola smutná. Marte a Márii zomrel brat Lazár, čo ich veľmi zarmútilo. Keď sa Marta dozvedela, že učiteľ je blízko, neváhala a rýchlo poň bežala dúfajúc, žeby Lazára mohol vyliečiť. Žiaľ prišla neskoro. Aj si zrejme vyčítala, že neprišla skôr, však učiteľ by isto brata uzdravil. Ale už nebola nádej, len smútok v srdci Marty. A čo Ježiš na to? Úplne pokojne hovorí: Neboj sa, tvoj brat vstane (porov. Jn11,23). Marta vie, že raz vstane, ale je presvedčená, že sa tak stane až pri poslednom súde. To ešte netuší, akého zázraku sa svedkom stane. Aj keď Marta asi bola trochu zmätená, veď zomrel človek jej srdcu blízky, predsa na Kristovu otázku: Ja som vzkriesenie a život........Veríš tomu (porov. Jn11,25-26)?, odpovedá: Áno Pane, ja som uverila (porov. Jn 11,27). A Kristus, aby všetkých upevnil v tejto viere kriesi Lazára a volá ho z hrobu von. Marta už iste viac nepochybovala o slovách Krista, keď povedal: „Ja som Vzkriesenie a Život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Jn 11,23).

PAR
Udalosť pri ktorej sme sa zišli je poznačená smútkom, čo vyjadruje aj farba nášho oblečenia. Iste, lúčiť sa z blízkou osobou nie nijak ľahké. To zažil už asi každý z nás. Tiež som zosnulého poznal a bol môjmu srdcu blízky. Preto rovnako i mňa bolí jeho odchod. Dnes nám však Kristus hovorí, že on je Vzkriesenie a Život a kladie nám otázku, každému jednému z nás, otázku ktorú položil aj Marte: „Veríš tomu“ (Jn 11,26)? Aj nám adresuje slová: Tvoj brat, tvoj manžel, tvoj otec, tvoj blížny vstane. Aj nám, ako Marte vlieva nádej, že viera v neho znamená večný život v jeho kráľovstve. Prežívame smútok, ktorý prežila Marta. No Marta pocítila aj dotyk nádeje, nádeje v ktorú uverila a táto nádej nás s Martou spája. Sv. Pavol v liste Filipanom píše: „Veď naša vlasť je v nebesiach, odtiaľ očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista“ (Flp 3,20). Naša vlasť je teda v nebesiach. Je to vlasť, pre ktorú sme sa narodili z tela a pre ktorú v tele umierame, aby sme sa pre ňu v duchu mohli narodiť. V tejto skutočnosti, drahí bratia a sestry, v tejto skutočnosti nachádza zmysel odchod nášho brata z tohto sveta. Táto skutočnosť našej nebeskej vlasti nám dáva nádej na stretnutie sa so všetkými blížnymi, ktorý nás predišli do večnosti. V liturgii slávenia kresťanského pohrebu, v rezponzóriovom žalme čítame: „Verím, že môj Vykupiteľ žije, verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme, vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa, ja ho uvidím na vlastné oči.“
Ak by sme prežili nejaký čas v jednom menšom kmeni v Afrike zistili by sme, pre nás jednu, prinajmenšom zvláštnu skutočnosť. Počul som a možno aj vy, že títo domorodí ľudia pri pohrebe súkmeňovca sa usmievajú a oslavujú jeho odchod z tohto sveta. Prečo toto nepochopiteľné správanie? Ja som si položil tú istú otázku. Ako to tí ľudia myslia? A pri tom to je úplne jednoduché. Vnímajú veci trochu inak ako mi. Smrť, odchod zo sveta vnímajú ako odchod z údolia sĺz, bolesti do pokoja. Bratia a sestry, ako my vnímame skutočnosť smrti? Podobáme sa aspoň trochu v tomto, týmto jednoduchým domorodcom. Oni asi nikdy nepočuli Kristove slová. Ale my sme ich počuli. My máme nádej od samého Boha. Sv. Pavol v inom liste píše: „Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi“ (2 Kor 5,1). Tam na nás čakajú naši zosnulí bratia a sestry. Nie v stave smrti, ale v plnosti života. A toto bola aj viera Marty, jej nádej, ktorú jej Kristus vlial a vlieva ju aj nám.

Keď blahoslavená Ulrika Neshová zo spoločnosti sestier sv. Kríža v roku 1913 ako 31 ročná umierala na tuberkulózu, ľuďom vyjadrujúcim ľútosť nad jej osudom, nad jej bolesťami povedala: „To predsa nič nie je, ideme do neba! Náš domov je hore, nie na zemi. Umieram rada.“

Koľko nádeje skrývajú v sebe tieto slová. Viera tejto sestry bola vierou Marty. Nádej Ulriky Neshovej bola nádejou Marty. Viera a nádej týchto dvoch žien sú vierou a nádejou, ktorú, ako im tak aj nám, dáva Kristus zvlášť v tomto čase zármutku.

MY
„V minulom storočí žil v Poľsku slávny rabín Hofetz Chaim. Istého dňa ho navštívil americký turista. Keď videl jeho skromnú izbičku a v nej plno kníh, jednoduchý stolík a stoličku, spýtal sa ho:
,,Rabín, kde je váš nábytok?,,
,,A kde je váš stôl?,, - spýtal sa prekvapeného Američana.
,,Veď ja som tu len na návšteve. Ja iba prechádzam tadiaľto.,,
,,Aj ja.,, - odpovedal rabín.
Krátka, ale pravdivá odpoveď.“

Naša vlasť je v nebesiach, hovorí sv. Pavol. My len tadiaľto prechádzame, pričom smerujeme do večného života, do vlasti blaha a pokoja, ktorú nám Kristus prisľúbil a do ktorej nás predišiel náš zosnulý brat.

ADE
Preto drahí bratia a sestry neupadajme na duchu a nedajme sa pohltiť smútkom. Veď zosnulý Jozef na nás čaká v nebeskej vlasti. Neodišiel navždy, len nás predišiel, kým sa raz znova nestretneme v náručí dobrotivého Boha, ktorý raz aj nás povolá do večného života. Táto viera a nádej na stretnutie s našimi blízkymi pred Božou slávou nech osuší naše slzy a nech nám dodá síl volať s Martou: Áno, Pane , ja som uveril, ja som uverila, my sme uverili.

Amen.

*Porov.: JURÍK, J.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002