Pohreb muža

Nestrácajme nádej!

AI
Od okamihu narodenia platí, že človek môže kedykoľvek zomrieť, napísal údajne svojho času britský historik, filozof a sociológ Arnold Toynbee. A vzápätí dodal: „Táto možnosť sa nakoniec nevyhnutne uskutoční“.
To, že tieto jeho slová sú bezo zvyšku tvrdo a nekompromisne pravdivé, netreba určite nikoho presviedčať. Musíme priznať, že keď smrť postihne milovaného člena rodiny alebo blízkeho priateľa, spôsobí nám to nesmierny žiaľ. Môže niečo zahojiť rany spôsobené smrťou? Pokiaľ áno, akú nádej majú mŕtvi? Uvidíme ešte niekedy tých, ktorých sme veľmi ľúbili?

KE
Ježiš nám pred chvíľkou perom evanjelistu Matúša, povedal aj tieto veľmi povzbudivé slová: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5,4).

DI
Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a umierame; celkom tak, ako ktorýkoľvek iný živý tvor na Zemi. Smrť je realita, s ktorou sa musí ľudstvo vyrovnávať už celé tisícročia. Keď nám nejaká milovaná osoba zomrie, zaplaví nás pocit bezmocnosti. A tento smútok si nevyberá; nikto od neho nie je ušetrený. Zármutok robí z nás všetkých znova deti – zmazáva medzi nami všetky rozdiely dané intelektom alebo postavením. Vtedy ani tí najmúdrejší alebo najmocnejší nevedia nič. Silní plačú rovnako, ako slabí. Stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas. Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti. Smrť završuje náš život tým, že ho ukončuje, privádza ho k úplnosti a zjavuje tak jeho posledný zmysel: „Odkiaľ pochádzame?“, „Kam ideme?“, „Aký je náš pôvod?“, „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a smeruje všetko, čo jestvuje?“

PAR
Otázky o našom pôvode a cieli nemožno, od seba oddeliť. Majú totiž rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania. Ježišove blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie, posledný cieľ ľudských činov. Práve nimi nás Boh volá do svojej blaženosti. Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu človeka po šťastí. A táto naša túžba, či si to uvedomujeme, alebo nie; má božský pôvod. Sám Boh nám ju vložil do srdca, aby nás pritiahol k sebe. Lebo len on ju môže úplne uspokojiť. Stále si musíme pripomínať, že Boh chce mať s nami vzťah! Hoci Božia existencia vôbec nezávisí od našej, ľudskej existencie, Boh chce mať s nami dobrý vzťah! Chce mať s nami dobrý vzťah nie kvôli sebe, ale preto, lebo nám chce dobre. Lebo nás nekonečne miluje!
Veľkým šťastím je aj vzťah navzájom sa milujúcich ľudí. Keď sa tento vzťah preruší vinou človeka; teda neverou alebo ľahostajnosťou jedného voči druhému, pocit šťastia zvyčajne rýchlo vystrieda nenávisť. Sme tu všetci svedkami toho, že náš tíško ležiaci brat M. prerušil vzťah. Prerušil vzťahy s viacerými ľuďmi, ktorých poznal a na ktorých mu záležalo. Myslíme si, že to urobil nárokom, naschvál? To by bolo z jeho strany vyjadrením beznádeje! Všetci dobre vieme, že nie. Odišiel od nás nie svojím rozhodnutím, ani svojou vinou.
Sám Boh si ho povolal k sebe. Stvoriteľ usúdil, že jeho život na Zemi sa naplnil. Povolal si ho nie preto, aby nám spôsobil žiaľ a radoval sa z toho. Takto Boh, bratia a sestry, nikdy neuvažuje, ani uvažovať nemôže. Chce len naše dobro. Urobil to preto, lebo M.–a veľmi miloval. Lebo len on najlepšie vie, čo je pre neho a pre nás všetkých najlepšie. A čo je najdôležitejšie, Stvoriteľ odchodom M.–a chcel, aby my, čo sme tu ako živí ostali; milovali sa a mali radi viac, ako doposiaľ! Aby láska, ktorá jestvovala počas jeho života, bola medzi nami ešte vrúcnejšia a pevnejšia! Aby sme si viacej vážili jeden druhého! Aby skrze rôzne pozemské dobrá, ktoré máme možnosť užívať, sme si uvedomovali každodennú dobrotivosť Boha!
Ak by sme si mysleli, že tieto vyslovené vety sú len púhym šialenstvom, tak nezabudnime, že sám Boh povolal svojho nadovšetko milovaného Syna Ježiša na potupnú, pomalú a útrpnú smrť; a to samozrejme tiež z lásky k nám ľuďom. A Kristus ju poslušne podstúpil. Lebo jeho Otec sa rozhodol, že Syn Ježiš už na Zemi svoje poslanie splnil. Keby bolo Ježišovi dopriate zostať žiť dlhšie ako 33 rokov, isto by ako Boží Syn mohol vykonať ešte viacej dobra pre ľudí – mnoho zázračných uzdravení a vzkriesení. Ale tým že Ježiš musel zomrieť pomerne mladý a potom zázračne vstal z mŕtvych, nám dal Boh mnohonásobne väčšie dobrodenie: Nádej, že budeme žiť večne ako nekonečne šťastní ľudia!
Tento najväčší zázrak, znovu navrátenie života pre človeka, s očividnou určitosťou potvrdili prví štyria starovekí „tlačoví spravodajcovia“, „reportéri“, by sme mohli povedať dnešným jazykom; ktorých voláme evanjelistami. A predsa: napriek Božím prísľubom, ktoré sa v dejinách vždy do bodky splnili, zabúdame a veľakrát tvrdohlavo popierame, že bez Boha sme ničím. Že si bez Boha vystačíme aj sami. Z veľkosti človeka bez Boha ostane jedine hŕstka prachu na miske; podobným tomu, ktorým katolícki kňazi cez popolcovú stredu robia znak kríža na čele, so slovami a pripomenutím: Pamätaj, človeče, že si prach, a na prach sa obrátiš!
Myslime stále na to, že my nie sme vlastníkmi svojho života, ale jeho správcovia. Preto vás, i seba chcem povzbudiť: Buďme dobrými správcami! Dostali sme život ako najväčší dar od Boha nie na to, aby sme s ním ľahkovážne nakladali. Ale kvôli tomu, aby sme vždy konali dobro a boli príkladom pre ostatných. Dobrý správca je ten, kto svoju lásku k druhým ľuďom spája s každodennými obetami a pevnou vierou v Ježiša Krista. A vedzme drahí pozostalí, že bez viery v neho, nebudeme schopní prinášať obety dobrých skutkov v každodennom, často stereotypne ubíjajúcom spôsobe života.

MY
Dejiny božieho Vtelenia sa začínajú slovami anjela: „Neboj sa Mária“ (Lk 1,30). Aj Jozefovi, Máriinmu manželovi sa anjel prihovára podobne: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa...“ (Mt 1,20). Aj sám Ježiš viackrát v evanjeliách hovorí, že sa ničoho nemusíme obávať. Chorôb, ťažkej práce, nepríjemností v prostredí, v ktorom žijeme a rán osudu. Nebojte sa! Nebuďte ustarostení! Časté Kristove slová. Len pred hriechmi majme veľkú obavu. Tie jediné sú naším skutočným vlastníctvom a bremenom, ktoré ničí naše priateľstvo s Bohom. Ostatné všetko patrí Bohu.

ADE
To, že teraz cítime bolesť a smútok, je celkom prirodzené. Sme jednoducho slabí ľudia. Opustil nás blízky človek. Naše rany spôsobené smrťou M.-a vylieči a zahojí len Ježiš. Zosnulý M. má nádej svojho vzkriesenia a zmŕtvychvstania tiež len v Ježišovi. A my, čo sme tu zatiaľ zostali živí, určite sa raz s ním stretneme. V jeden deň, o ktorom nevieme, všetci vstaneme zo smrti do života. Ale tiež len skrze Ježiša.
Ježiš, Ježiš...a zas Ježiš... Nie je to všetko absurdné?! Určite nie!!! Evanjeliá dokazujú, že len s vierou v neho môžeme túžiť po ozajstnom šťastí, ktorým je večný život.

Amen.

*Porov. BOTUR, G., Cvičná. Spišská Kapitula, 2008