Pohreb muža

Osloviť veriacich i neveriacich a povzbudiť ich k dôvere.

AI
Sú také chvíle v živote kňaza, kedy má prehovoriť k veriacim, a pritom si dobre uvedomuje, že by mal snáď radšej mlčať. Keď vie, že slovami nemôže vystihnúť to, čo jeho poslucháči v srdci prežívajú. Keď je bolesť v duši taká veľká, že sa slovami vyjadriť nedá. Sú také chvíle...
A predsa sa žiada čosi povedať v takýchto chvíľach keď zakolíše naša viera...

KE
Boh nám dnes hovorí, že prišiel, aby : „... navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16).

DI
Boh prichádza, aby navštívil svoj ľud. Vydáva sa na cestu, aby nám čosi povedal. Často počujeme i rôznych ľudí hovoriť o živote ako o ceste. Niekde sa začína, a niekam vedie. Každodenné povinnosti, radosti i žiale sa nám prijímajú ľahšie pri predstave, že majú svoj presný zmysel, že nie sú len náhodným zhlukom udalostí, ale že nás kamsi vedú. V živote často nachádzame čiesi stopy, niekoho kroky nás vedú a oslovujú. Od malička sa učíme chodiť a dávať cieľ naším krokom. Celý náš život je cestou.
Dnešné evanjelium je tiež o ceste, o putovaní a o nádeji.
Stretávajú sa v ňom ľudia, dokonca dva zástupy ľudí. Jedny vyprevádzajú telo zosnulého mladého muža a snažia sa potešiť jeho matku. Tí druhí zasa kráčajú za Ježišom a snažia sa načerpať z neho radosť. Putujú s ním do Jeruzalema. Písmo nám prezrádza, že oba zástupy majú veľa spoločného: s Ježišom šiel veľký zástup ľudu no i mŕtveho chlapca sprevádzal veľký zástup. Jediný syn matky Márie stretá telo jediného syna matky, ktorá kráča na poslednej ceste za svojím synom. I ona bola vdova, rovnako, ako Ježišova matka. Ježiš a zástup jeho nasledovníkov práve vstupuje do mesta a zástup kráčajúci za mŕtvym mládencom mesto opúšťa. V bráne sa teda stretajú dva rovnocenné zástupy. A predsa je tu veľký, pre človeka neprekonateľný rozdiel. V jednom zástupe vládne život a radosť z očakávania budúcnosti, zatiaľ čo druhému zástupu vládne smrť a smútok za stratenou radosťou minulosti.
Stretnutie týchto dvoch zástupov sa pre niektorých stane osudovou udalosťou. Zástup plný radosti a nádeje z nového nádejného kráľa prechádza bránou, kde sa stretá so smútočným sprievodom. Nik sa nepýta, čo sa tomu mladému mužovi stalo. Nedozvedáme sa to. Ani len netušíme prečo je mŕtvy. Či podlahol chorobe, alebo zahynul pri nešťastí. To, čo nám evanjelista zachytáva je, že popri ňom kráča matka a že to bol jej jediný syn.
„Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ (Lk 7,13) Potom pristúpil k nosidlám , dotkol sa chlapca a povedal „Hovorím ti vstaň“ (Lk 7,15)
A pred očami všetkých mládenec vstal z mŕtvych. Ježiš ho stretol mŕtveho a oživuje ho. Stretol na ceste zástup smutných a plačúcich a vracia im radosť a nádej v budúcnosť. Tento zázrak oživenia je v celom živote Ježiša jediným miestom kde vracia život a nepožaduje pri tom niečiu vieru. Robí to jednoducho pre to, že mu osamelej matky bolo ľúto. K tomuto podivnému stretnutiu došlo v bráne. Teda na mieste, ktoré má v židovskej kultúre veľmi dôležité postavenie. Pri bráne vždy zasadal súd, pri bráne sa vždy obchodovalo, pri bráne sa menili ľudské osudy. Kto sa dotkol brány mesta, získaval azyl a bezpečie, pokým mesto neopustil. Proroci často stáli v bráne miest aby ich obyvateľom povedali najdôležitejšie slová od ich Boha. A v tej istej bráne, na mieste zmeny a prechodu do iného sveta sa Ježiš dotýka rukou mládencovho tela a vyslovuje oživujúce slová. Mení smútok na radosť a nádej.

PAR
Aj my dnes zažívame smútok, tiež je nám ľúto a naše srdce plače, pretože chce potešiť priateľov a nenachádza spôsob ako... Tiež sme sa dnes vydali na cestu, na ktorej konci sa rozlúčime s telom kohosi blízkeho, kohosi, kto pre nás veľa znamenal, koho sme poznali a kto nás mal rád. Tiež sa stretáme s osamelosťou rodiny, ktorá dnes povie posledné „S Bohom“ otcovi a dobrému mužovi. Aj naše oči teraz hľadia viac do minulosti ako v pred. Sme všetci uprostred zástupu ktorý teraz kamsi kráča a kladie si dôležité otázky. A už o malú chvíľu tento náš zástup stretne Krista. Ježiš sa tu o chvíľu stretne s nami vo sviatostnom spôsobe chleba a vína.
A keď už máme teda s tým zástupom z evanjelia tak veľa spoločného v smútku, verme, že s ním budeme mať ešte viac spoločného v jeho radosti.
Peter, s ktorým sa dnes lúčime žil vierou. Veril, že keď ráno vstane pôjde do práce a zarobí dostatok peňazí pre svoju rodinu. Veril, že keď sa vráti, uvidí svojich drahých a bude s nimi. Jeho život bol naplnený tvrdou, poctivou robotou a ešte poctivejšou láskou k svojej rodine a priateľom. Veril ľuďom a tí zas verili jemu, ale čo je dôležitejšie, veril Bohu. Preto dnes stojíme pri bráne tohto sveta a hľadíme na dobre známu Petrovu tvár. A na tej druhej strane brány už tiež ktosi čaká. Ktosi, kto už toľko ráz vyslovil tie oživujúce slová. Ktosi, kto pri bráne vynesie súd, kto Petra privíta a odmení za všetko dobro a lásku, ktorú nám daroval.

MY
Každý jeden z nás raz prejde takýmto stretnutím v bráne. Veď ako inak môžeme nazvať to krátke, strohé slovo – smrť- . ktoré nás vovádza do iného sveta. Je bránou kamsi, kde bude všetko inak.
Boh sám prešiel touto bránou a stal sa jej Pánom. Navštívil nás, aby nás oslobodil od tohto neznesiteľného bremena smrti, a aby nám z konca života urobil začiatok nového života. V tom spočíva i naša nádej. Že sa po smrti stretneme s naším Ježišom a že nás vovedie do života.
Brat prešiel bránou najlepšie pripravený ako len vedel. A čo my, budeme v okamihu stretnutia s naším Stvoriteľom tiež pripravení? Bude nás tiež čakať milujúci dotyk Boha? Budeme pripravení?

Istý muž, keď opúšťal doktorovu ordináciu, obrátil sa k doktorovi a položil mu naliehavú otázku: „Doktor, bojím sa smrti. Povedzte mi, čo je na druhej strane?“
Odpoveď prišla veľmi potichu:
„Ja neviem.“
„Neviete? Ste predsa kresťan, a neviete čo je na druhej strane?“
Doktor držal kľučku a na druhej strane bolo počuť kňučanie a škrabanie. Keď otvoril dvere, do miestnosti vbehol pes a s veľkou radosťou vyskočil na doktora.
„Jedinou vecou na ktorej naozaj záleží je, že budeme v prítomnosti Boha“. Obrátiac sa k pacientovi, doktor povedal:
„Všimol ste si môjho psa? Nikdy nebol v tejto miestnosti. Nevedel čo tu je. Nevedel absolútne nič okrem toho, že jeho pán je tam. A keď sa dvere otvorili, vbehol dnu bez strachu. Viem veľmi málo o tom, čo je na druhej strane, ale viem jednu vec: viem, že môj Pán je tam a to stačí.

A keď sa dvere otvoria, vojdem sa radosťou, bez strachu.“

ADE
Boh navštívil svoj ľud, aby nám pripravil cestu k sebe a povedal, že na nás čaká. Cestu k Bohu môže zvládnuť každý z nás. Zvládol ju i náš Peter a my všetci máme vďaka Kristovi nádej, že sa s ním znovu stretneme. Ak sme na dobrej ceste nepokazme si ju...ak sme na nesprávnej, zmeňme ju, kým je čas. Buďme si oporou a posilou na ceste k večnosti.

Amen.

*Porov.: FARKAŠ, Ľ.: Seminár. Spišská Kapitula, 2008