Pohreb muža

Ako byť pripravený na smrť..

AI
Vo vysokoškolskej aule prednášal profesor veľmi zaujímavo a pútavo o fyzikálnych zákonoch zachovania hmoty a premeny energií. Aplikoval svoje vysvetlenie na všetky oblasti vo svete. Na záver svojej prednášky dal študentom priestor na diskusiu k prednesenej téme a jeden študent sa opýtal: „Pán profesor a čím je vlastne smrť?“ Zaskočený profesor sa zrazu odmlčal. Všetko v aule stíchlo a až po chvíli povedal: „Akože vám mám odpovedať, čím je smrť? Veď počas svojho celého učiteľského pôsobenia učím o živote a učím žiť... Mohol by som filozofovať, že je to len premena energií a všetko sa zachová, ale budete mi namietať. Priznávam, že nie som na to odborník, nie je to moja parketa.“

KE
A práve tu, drahá smútiaca rodina, bratia a sestry, je miesto a čas na Ježišove slová z evanjelia: „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,39-40).

DI
Celé evanjelium sv. Jána je natoľko presiaknuté vierou v prítomnosť zmŕtvychvstalého Ježiša, - čo pre človeka znamená mať podiel na večnom živote, že ostatné udalosti ako keby ustupovali do úzadia a sú oproti tomu bezvýznamnými. Pre evanjelistu Jána platí: „Kto verí, má večný život“ (Jn 6,47).
V texte evanjelia sme počuli, ako Ježiš hovorí o tých, ktorých prišiel vykúpiť. Nechce stratiť ani jedného a poukazuje pri tom na to, že je to vôľa Nebeského Otca. Z kontextu evanjelia teda vyplýva, že každému človeku bez výnimky je ponúknutá spása. Celá Jánova náuka o večnom živote je zameraná na osobné stretnutie človeka s Bohom – životom samotným. Ak človek Boha prijme, už v tomto živote vlastní nepominuteľný život, ktorý sa naplní po smrti. Znamená to, že u Jána pojem „posledný deň“ dostáva nový význam. V kresťanskej tradícii sa označoval ako deň posledného súdu na konci časov, deň Pána, alebo deň Syna človeka. Pre evanjelistu Jána je to stále prichádzajúci deň, v ktorom sa človek vo viere a nádeji stretáva so vzkrieseným a osláveným Kristom a získava tým život. Analogicky k tomu, druhý Ježišov príchod nie je jedinečnou udalosťou na konci časov, ale môže sa odohrávať stále znovu a znovu. Ježišov príchod Jánovo evanjelium interpretuje ako príchod v „Duchu“, ktorý už teraz vytvára a zaručuje trvalé spoločenstvo s osláveným Ježišom. Vlastné rozhodnutie každého z nás nám otvára cestu do večného života.

PAR
Váš zosnulý brat toto rozhodnutie urobil. Otec troch už zaopatrených detí, verný manžel, rozhľadený a pritom jednoduchý človek, to sú pomenovania jeho záväzkov, ktoré si verne plnil. Jeho život bol spätý s týmto chrámom, nie len po duchovnej stránke, ale bol aj členom našej hospodárskej rady. Bol nám vzorom, pretože v svojom úctyhodnom veku oplýval múdrosťou a nezabudnuteľným humorom. Áno, tak si ho všetci zapamätajme.
Pri úmrtí blízkeho človeka prežívame bolesť a stratu kontaktu s osobou, z jej charakterovými vlastnosťami, s jeho prežívaním, s jeho pocitmi a myšlienkami. Miesto, ktoré mal v našom srdci však neostane prázdne. Už nik nevymaže riadky zapísané životom toho druhého, ktorý vedľa nás existoval. Jedine čas a hlavne nádej ponúkaná Kristom nám dokáže osušiť slzy a očakávať opätovné stretnutie s našimi drahými pred Božou tvárou. A práve tu je ten nový začiatok, ktorý prichádza stále znovu a znovu. Teraz je to stretnutie s Kristom v bolesti, v smútku. Ježiš je Pán nad životom a smrťou a aj teraz prichádza a v tejto ťažkej situácii je Boh s nami. On má vždy čo povedať pre náš konkrétny život a nikdy nenechá človeka napospas jeho problémom. Ak sa mu človek otvorí, tak vždy pomôže prekonať aj tú najväčšiu bolesť. Neexistuje nič, čo by mu nebolo podriadené. Iba Jeho láska nás dokonale uzdraví a pozdvihne.
Dôležité pre nás sú stretnutia s Kristom počas života. Každé toto dôverné stretnutie vo sviatostiach, modlitbe, v láske k blížnym nás pripravuje na finále pozemskej existencie, aj keď si to plný života neuvedomujeme. Ak boli tieto stretnutia úprimné a prijaté, sme dobre pripravený prejsť do nového života vo večnosti. Mnohokrát si človek uvedomí až na sklonku svojho života, že cesta, ktorú mu ponúkal Ježiš skrze Cirkev, bola tou najlepšou. A vtedy je každý spravodlivo pyšný na to, že sa rozhodol pre Krista darcu života, rozhodol sa pre toho, ktorý nás najlepšie pozná a najviac miluje.

MY
Nech je nám príkladom ešte v jednom. Pri oprave kostola v minulom roku sme spoločne pracovali pri úprave nádvoria. V jednej z našich debát sa opýtal hŕstky robotníkov, čo je pre nich najdrahšie na tomto svete a dal im tri možnosti: peniaze, zdravie alebo láska. Postupne sa ozývali všetky tri odpovede. Vtedy nám povedal: „Najdôležitejšia v živote je láska, pretože kto má lásku, má všetko. Kto má lásku, nezakladá si na majetku a vie prijať aj chorobu ako obetu a svoj kríž.“ Svoje vysvetľovanie zakončil slovami: „A Boh je láska.“

ADE
Milovaní v Kristu! Takto sa môžeme aj my stretnúť s Ježišom a odovzdať mu svoj život. On sa nám stále ponúka a jeho milosrdenstvo nemá hraníc. Žiadneho kresťana nesmie zaskočiť otázka, čím je pre neho smrť a abdikovať odpoveďou, že to nie je jeho parketa. Buďme pripravení smrť nielen prijať, ale nebojme sa ju konkrétne pomenovať a byť schopný zároveň prestúpiť ňou bránu do večnosti. To však záleží už na každom z nás. A teraz, keď si všetci spomíname na život a skutky nášho brata Štefana, nech je nám povzbudením v jeho osobnom stretnutí s Pánom. Žime teda, tak ako náš brat v nádeji, s pohľadom upretým do večnosti vo vedomí, že „Boh je láska“ (1Jn 4,8).

Amen.

*Porov.: HAMRÁK, C.: Seminárna práca z homiletiky. Spišská Kapitula : 2002