Pohreb muža

Poukázať, že večný život sa začína už tu na zemi.

AI
Starec raz sadil jabloň. Ľudia sa mu smiali a pýtali sa: „Načo sadíš ten stromček? Prejde mnoho rokov, pokiaľ prinesie plody a ty sám už neokúsiš jablká zo stromu.“ Starec odpovedal: „Ja sám nepozbieram žiadne, ale ak po mnohých rokoch budú iní jesť jablká z toho stromu, budú mi vďační.“

KE
Drahá smútiaca rodina! Ježiš na konci opisu súdu sveta poznamenáva: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).

DI
Slová o konci sveta v podobenstve, nie sú hrozba súdom, ani hrôzostrašný opis procesov pri obnovení sveta. Je to skôr zhrnutie náuky a požiadavky celého evanjelia. Hovorí o Sudcovi a súdených, kde v sudcovskej podobe sa predstavuje Mesiáš, oslávený a vzkriesený Kristus. Ak súdení predstúpia pred neho, dozvedia sa skutočnú pravdu o sebe samých.
Božie kráľovstvo je pripravené od začiatku sveta. Nijaká vina človeka a nijaký zmätok v dejinách nezmarili tento veľký Boží cieľ. Ono bolo vždy pripravené. Dokonalí majú v ňom prežívať radosť svojho Pána, majú ho zaujať ako vlastné dedičstvo, ktoré sa im odovzdá. Ježiš povedal: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Čo človek urobil inému, najmä chudobnému a potrebnému pre Ježiša, urobil to samému Ježišovi. Na konci sa stane zjavným, že každá služba lásky bola službou Kristovi. Skutky, ktoré Sudca vypočítava ako „sýtiť smädných a hladných, pritúliť pocestných, nahých obliecť a napokon navštíviť chorých a väznených“ (Mt 25,35–36), sú skutky milosrdenstva. Naša viera by sa mala prejavovať aspoň v týchto jednoduchých skutkoch. Práve ich jednoduchosť sa v praxi často nezhoduje so slovami viery. Ak sa naša viera nevie urobiť takou malou, aby vedela slúžiť druhým, je prázdna a bude zavrhnutá. Všetci, ktorí sú pred Sudcom – Kráľom, vo svojom živote stretli človeka, ktorému bolo treba akokoľvek pomôcť. Nakoniec, základné prejavy lásky samo evanjelium vymenováva. Všetci videli, no nie všetci konali. Možno by mu určite pomohli, keby ho azda poznali tak, ako Mária a Marta vo svojom dome. Nevedeli, že sa Ježiš skrýva v blížnom, že sa dá skutočne vidieť a nájsť v druhom človekovi. Jedno majme vždy na pamäti, že láska ku Kristovi a láska k ľuďom nie sú dve rozličné veci, ale jedna a tá istá vec.

PAR
Zišli sme sa, aby sme sa rozlúčili s naším bratom M. Odprevádzame jeho telo na miesto dočasného odpočinku. Odprevádzame niekoho, kto ešte nedávno žil medzi nami. Každý ho máme v pamäti. Pamätáte si veľa pekných a radostných chvíľ, ktoré ste s ním prežili. Dnes sme tu s ním, aby sme mu preukázali posledný skutok telesného milosrdenstva.
Život človeka býva rôzne dlhý. Skôr či neskôr je poznačený smrťou. Je prirodzené, že sa bojíme smrti, že sa bojíme neznámeho, akým je i smrť a myšlienka na ňu. Pritom je veľmi dôležité, načo by sme nemali zabúdať a to je skutočnosť, že nie je rozhodujúci spôsob, akým človek zomrie, ale spôsob, akým sa na smrť pripravil: že žil naplno nie pre seba, ale pre druhých, ako to svojim životom potvrdzoval i Váš zosnulý otec a starý otec. Je jasné, že keď človek zomiera, večnosť klope na jeho dvere. Ale neklope na naše dvere stále? Ak sme starší alebo chorí, nie je ťažké si to predstaviť. Oveľa ťažšie je to pre tých, ktorí sú zdraví alebo na začiatku života. Vtedy ani zďaleka nechápeme smrť ako niečo negatívne a myšlienky na ňu odháňame nabok, pretože nám pripomína, že nie každý sen o dlhom živote sa môže uskutočniť.
Pohreb a s ním neodlučiteľne spojená smrť človeka vzbudzujú stiesňujúce pocity. Lenže ona nemá konečné slovo. Možno sa nám to zdá preto, lebo veľa času venujeme strachu, ktorý v nás smrť vyvoláva. Sme tak zameraní na smrť, že zabúdame na prísľub večného života, ktorý nasleduje po nej.

Dietrich Bonhoeffer, novodobý mučeník, ktorý sa vedome odmietol pokoriť požiadavkám Hitlerovej tretej ríše, poznamenáva: „Väčšmi sme ustarostení o to, aby sme sa „zbavili“ zomierania, než prekonali samotnú smrť. Nový a očisťujúci vánok nezaveje týmto svetom vďaka čnosti - umeniu zomierať. Jedine Kristovo zmŕtvychvstanie to môže urobiť.“

Slová tohto muža, ktorý šiel nebojácne na šibenicu, obsahujú životné zrnko múdrosti: jediná a najlepšia cesta ako prekonať strach zo smrti, je žiť životom, ktorého zmysel sa smrťou nekončí. Znamená to vybrať si štedrosť pred lakomstvom, žiť pokorne a nehľadať vplyv a moc a nakoniec byť pripravený zomierať znova a znova sami sebe, svojim sebeckým postojom alebo plánom. Nič viac nebude rozhodovať pri poslednom súde ako to, čím bol vyplnení náš život. Veď i Ježiš hovorí v evanjeliu o skutkoch lásky voči človekovi a nespomína žiadne majetky a bohatstvá, ktoré by nám zabezpečovali počuť slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25,34).

MY
14. marca 1989 zomrela vo Švajčiarsku posledná rakúska cisárovná Zita. Pohreb mala s cisárskou veľkoleposťou, aj so starým rituálom, ktorý pripomínal, že smrť nerobí medzi ľuďmi žiadne rozdiely.
Keď ceremoniár pohrebu prišiel k bráne kostola kapucínov, v ktorom sú pochovaní rakúski cisári, brána kostola bola zamknutá. Pred kostolom bola rakva so zosnulou, rodina a veľké zástupy ľudí. Ceremoniár udrel zlatou palicou trikrát na dvere. Z vnútra kostola sa ozval hlas: „Kto tu chce vstúpiť?“ v odpovedi ceremoniára bolo počuť celé litánie najrozmanitejších titulov, ktoré vlastnila zosnulá cisárovná. Hlas však krátko odpovedá: „Nepoznám ju. Kto chce vstúpiť?“ Ceremoniár znova odpovedá: „Tu je Zita, jej cisárska milosť, cisárovná a kráľovná.“ No hlas znova odpovedal: „Nepoznám ju.“ Až na tretíkrát, keď ceremoniár povedal, že do vnútra chce vojsť Zita, človek smrteľný a hriešny, hlas povedal: „Nech vstúpi.“ A dvere kostola sa otvorili.

Ježiš nám jasne zdôraznil, že u Boha platia iné kritéria na posudzovanie zmyslu života. Nenamýšľajme si, že Boh si potrpí na čisto pozemské veci. Nik si ich automaticky neprenáša do večnosti. Boh nepozerá na to, čím človek bol počas života, ale aký bol, či naplnil zmysel svojej existencie v službe lásky k nemu a k ľuďom.
Náš brat M., ktorý žil v našom spoločenstve, odišiel k Bohu. Tým sa však naše zväzky úplne nepretrhli. Tak, ako on prosil Pána Boha za tých známych a príbuzných, ktorí zomreli pred ním, aby bol k nim milosrdný, prosme aj my za neho, aby mu Pán preukázal milosrdenstvo.
Naše medziľudské vzťahy sa zlepšia, keď budeme k sebe pozornejší, vnímavejší. Keď sa ako Kristus dokážeme stotožniť s ľuďmi, ktorí žijú v materiálnej alebo duchovnej chudobe; ktorí konajú zlo alebo sa ocitli ináč v ťažkej životnej situácii. Stotožniť sa s nimi znamená prijať ich v celej ich úbohosti ako ľudí, za ktorých položil život na kríži Boží Syn. Lebo konať dobré skutky znamená slúžiť. A kto slúži Bohu a blížnemu, ten mu prejavuje milosrdenstvo. Sú to slová, ktoré sme v dnešnom evanjeliu počuli: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Uchovajme si v pamäti tieto slová ako posolstvo dnešného evanjelia.

ADE
Starec z úvodného príbehu azda nikdy neuvidí plody svojej namáhavej práce. Druhí budú vo svojom živote požívať jeho ovocie, ktoré nemusí byť vždy len to hmatateľné. Ono duchovné je častokrát ľahko prehliadnuteľné, ale jeho význam sa dá oceniť až neskôr, až vtedy, keď ľudia sú vďační, že takýto človek existoval medzi nimi.
Náš brat M., s ktorým sa dnes lúčime, bude odpočívať v očakávaní druhého Kristovho príchodu. Bude čakať tento deň so všetkou svojou krehkosťou a úbohosťou, ale aj s dobrými skutkami, ktorými tu na zemi preukazoval milosrdenstvo a tak prejavoval svoju lásku k Bohu a k blížnym.
Dávať kvety je znakom vďačnosti. Dnešnými pohrebnými obradmi ďakujeme za život nášho brata M. Aj on bol kvetom, ktorý prinášal mnohým radosť. Kvety väčšinou na jeseň vednú. Na jar však každá lúka znova zakvitne. Náš brat je síce telesne mŕtvy, ale jeho duša žije vo večnosti. V očakávaní novej jari, kde sa raz všetci stretneme.
Kým sa tak stane, nech je nám jeho život povzbudením, aby sme pri poslednom súde patrili k tým, ktorí vo svojom živote preukazovali milosrdenstvo a skutky lásky.

Amen.

*Porov.: KUPČÁK, R.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2002