Pohreb muža

Pomôcť veriacim prijať smrť zosnulého v duchu kresťanskej nádeji na vzkriesenie.

AI
Prepáčte, že začnem na pohrebe nezvyčajne.
Niekoľko mesiacov dozadu sa môjmu kamarátovi narodil syn. Keď mi cez telefón nadšene rozprával o radostných pocitoch, spomenul som si na vetu z Dostojevského knihy „Malý hrdina“: „Ešte ako mládenec som od svojho otca počul slová, na ktoré nikdy nezabudnem: Synak, svet sa tešil z tvojho narodenia a ty si pritom plakal. Preži život tak, aby svet plakal, keď ho naplnený radosťou opustíš.“ Čo bude z tohto chlapca? Čo všetko zažije, aké urobí životné kroky? S čím príde ku koncu svojho života? Keď je nám dobre a radostne, nemyslíme na smrť, a keď niekto odchádza z našich blízkych, tak radšej by sme sa niekde schovali, utiekli, ako aj učeníci Krista, ktorí utekali do Emauz.

KE
„Priblížil sa k nim sám Ježiš“ (Lk 24,15). Priblížil sa – znamená to, že k nim dobehol a chcel v ich životoch niečo zmeniť, vysvetliť. Dnes sa tiež môžeme sa vrátiť ku skutočnosti, ktorá čaká každého z nás.

DI
Zjavenie zmŕtvychvstalého Pána dvom učeníkom cestou do Emauz spolu s inými udalosťami sa odohralo počas dňa vzkriesenia. Všimnime si, že počas jedného dňa sa správa o tom rozniesla medzi všetkých učeníkov až tak, že aj tí, ktorí utekali, o tom vedeli. Ich reakcia poukazuje na to, ako emocionálne reagovali a prežívali tú správu. Nedá sa povedať, že vo svojej minulosti nemali nič iného vzrušujúceho, prekvapujúceho. Ale zmŕtvychvstanie prekonalo všetky ich spomienky na zázraky, ktoré konal učiteľ a bolo pre nich veľmi silným duševným trápením. Ako učeníkom im bolo tažké prijať správu o smrti pre nich blízkeho človeka, ale ešte ťažšie potom prijať aj zvesť o zmŕtvychvstaní.

PAR
Prečo utekali, prečo sa ich zmocnil strach a stratili pokoj? Možno preto, že ich viera bola založená len na zázrakoch, na ktoré pamätali, ale bola príliš plytká a slabá na to, aby pochopili to obrovské tajomstvo. Ale možno práve na nich spočívala Božia prozreteľnosť, aby cez ich zastreté oči Kristus mohol zjaviť seba v celej sláve. A prozreteľnosť môže zvíťaziť nad všetkým a preto s takou vierou oddávali svoj život za Zmŕtvychvstalého apoštoli a prví kresťania. Tak možno aj Kristus zomrel preto, aby v spojení s ním mohli zomrieť a aby spolu s Kristom vstali z mŕtvych.
Tú cestu, ktorou prešli emauzskí učeníci, prechádzame aj my. Práve keď sme vystrašení, keď nas nepokoj celých zachytáva, keď nechápeme, ako ďalej žiť... Ako emauzskí učeníci utekali a popritom sa i hanbili za to, že opustili Jeruzalem a nechali Ježiša, ktorého osobne poznali, ctili, rešpektovali toho, za ktorým chceli ísť. Keď strácame nádej a zmysel nášho života, kričíme a prosíme Pána, aby pre nás urobil to, čo teraz najviac potrebujeme, aby nám pomohol dôstojne prekonať to, čo teraz prežívame. Všetci dnes pociťujeme to, čo prežili apoštoli, keď stratili Pána.
Tak čo máme robiť? Ako sa zachovať? Kam máme ísť, aby sme našli útechu od Pána? Ostatní učeníci utekali k hrobu a spoločne sa vrátili tam, kde im Ježiš umýval nohy, modlil sa za nich, tam kde sa s nimi lúčil a obetoval seba samého. Tak aj my sme sa dnes zhromaždili v kostole, v ktorom sa stretával s Pánom náš zosnulý brat, manžel, strýko.
Nám všetkým sa treba vrácať k Pánovi, do tých priestorov, kde sme ho zažili. Tam, kde Kristus zapálil v nás oheň nádeje, ktorý nemôžeme stratiť ani v takých ťažkých chvíľach, pretože keď zahasíme vieru, nebudeme môcť nájsť lásku a pokoj v duši. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nám prichádza, aby sa cez túto obetu svätej omše zjavil v sláve a obdaroval nás silou ďalej kráčať po ceste života.

MY
Dovoľte mi, opýtať sa vás: kto začne plakať, keď zomriete? Koľkých ľudí sa dotýka fakt, že máte tú česť chodiť po zemi? Aký význam bude mať váš život pre dejiny nastupujúcich generácií? Aké dedičstvo zanecháte svojim nasledovníkom, keď s posledným výdychom odídete zo života?
Zamýšľali ste sa niekedy nad touto otázkou? Ale veď dni bez povšimnutia splývajú v týždne, týždne v mesiace a mesiace v roky. Život ide rýchlo k nevyhnutnému rozuzleniu, a veľmi rýchlo s bolesťou začneme chápať, že polovica nášho života je už prežitá.

Keď George Bernard Shaw ležal na smrteľnej posteli, spýtali sa ho: „Kým by ste chceli byť, keby Vám bola daná možnosť prežiť svoj život ešte raz?“ Po chvíľke rozmýšľania, s hlbokým rozčarovaním, povedal: „Chcel by som byť človekom, ktorým som sa mohol stať, ale som to nedokázal.“

Ježiš tak ako k emauzským učeníkom, prichádza osobne ku každému z nás, aby sme sa mohli spojiť s jeho vzkrieseným telom – svätou Cirkvou. Veď on nás ako prvý povolal, aby sme mali večný život. Aj dnes nás tu zhromaždil ako slobodné Božie deti. Aj keď nie každý z prítomných žije v spojení s Kristom, jeho Cirkvou, aj tak počuje Ježišov hlas: “Pokoj vám!”, čo znamená, že prišiel aj ku mne aj ku tebe, a očakáva stretnutie, aby odstránil náš smútok, nepochopenie a dal seba ako lásku a cestu k ďalšiemu životu.

ADE
Zvyčajne sa človek toho najdôležitejšieho okamihu vo svojom živote nedožije, pretože tým najdôležitejším okamihom je vlastná smrť. Práve smrť a posmrtné zachovanie človeka v pamäti ľudí dávajú opravdivú hodnotu našej pozemskej púti.
Tak prosme, aby Ježiš zostal s nami, ako s emauzskými učeníkmi, prijal do svojho kráľovstva nášho zosnulého brata a dal každému z nás silu zachovávať v pamäti všetky naše dobré skutky.

Amen.