Kázne P. Ľubomíra Stančeka, CM

K adventu patrí dobrá svätá spoveď.


Človek vo svojom živote vyznáva rôzne hodnoty. Tie sa menia pod vplyvom prostredia, v ktorom žije, vekom, poznaním... Mnohí mladí ľudia sú vyznávačmi športu, modernej hudby, inú vyznávajú umenie, o niekom možno povedať, že je vyznávačom dobrých kníh, bojového umenia. Dokonca dnes sa bežne stretneme s ľuďmi, ktorí o sebe hovoria, že sú vyznávačmi pozitívnych foriem myslenia. Tak by sme mohli postupne o každom jednom z nás povedať, že je vyznávačom niečoho, že niečo vo svojom živote vyznáva. Pre človeka dnešného sveta už trochu zvláštnejšie znie „vyznávať svoje hriechy“.

K tomu nás privádza dnešné evanjelium sv. Marka v kázaní Jána Krstiteľa, ku ktorému prichádzala celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania, ktorí „... vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán“ (Mk 1,5).

Vyznávanie hriechov nie je nič iné ako jedna z foriem pokánia a pokánie bolo základnou myšlienkou po¬solstva svätého Jána Krstiteľa. Pochádza z grécke¬ho termínu metanoia, čo znamená obrátiť sa, zmeniť zmýšľanie. S tým súvisí aj grécky výraz metamorfoun, čiže metamorfóza, vnútorná premena. S pokáním sa stretávame už v Starom zákone u prorokov, ktorí neustále vyzývali vyvolený národ k obráteniu, k rozchodu s hriešnou minulosťou a k vernosti Bohu a zmluve, k plneniu jeho vôle. Vonkajším prejavom pokánia bolo oblečenie sa do vrecoviny, sypanie popola na hlavu, modlitba, smútok, pôst. Vonkajším výrazom pokánia sa však ešte nemusí meniť aj vnútro človeka, to ostáva často nezmenené. Aj Ján pripomínal v mnohom prorokov. Boli na ňom nápadné predovšetkým dve veci: krst, ktorý udeľoval na odpustenie hriechov a od všetkých v národe požadoval pokánie. Toto pokánie má zasiahnuť celý život, má byť novým zmýšľaním, má dôjsť k premene zmýšľania, ktoré prinesie svoje plody viditeľné v konkrétnom živote. „Viera bez skutkov je mŕtva,“ napíše neskôr apoštol Jakub (2,26), ktorý bol najprv učeníkom Jána. Nestačí len vonkajšia príslušnosť k vyvolenému národu, ale Ján žiada obnoviť srdce a život podľa nového zmýšľania. Na túto Jánovu výzvu prichádzala k nemu celá judejská krajina a všetci Jeruzalemčania. Evanjelista Marek tak spoznáva v Jánovi toho, skrze ktorého si Boh pripravoval svojho vlastného Syna. Ponorenie do rieky Jordán malo naznačiť pochovanie starého človeka a takto byť pripravený a povstať k novému životu. Obmývanie sa chápalo ako symbol očistenia. Voda bola prameňom života a plodnosti. Noemov koráb pri potope, prechod cez Červené more, prechod cez Jordán do zasľúbenej zeme, to všetko sú starozákonné predobrazy krstu. Keď Ján krstil vodou, symbolicky obmýval tých, ktorí vyznávali svoju hriešnosť a uznávali, že sa potrebujú očistiť. My však dnes vieme, že to nestačí k tomu, aby sme boli čistí pred Bohom, pretože voda sama nie je schopná preniknúť do srdca človeka, ak by sa s ňou nespojila Božia milosť. To uskutočnil až Ježiš Kristus, o ktorom už Ján predpovedal, že bude krstiť Duchom Svätým.

V podobnej situácii sa nachádzame dnes aj my. Tak ako Ján Krstiteľ bol prípravou na príchod Ježiša Krista, aj pre nás je toto adventné obdobie prípravou, očakávaním na príchod Božieho Syna. Rozdiel je v tom, že Ján ohlasoval prípravu na príchod toho, ktorého ešte len očakávali, my však už vieme, že naše očakávanie má iný zmysel. Ježiš Kristus je pre nás už známy. Vieme, že svoje božstvo dokázal svojimi slovami, skutkami, znameniami a zázrakmi. Ak ľudia v čase Jána Krstiteľa boli plní očakávania prisľúbeného Mesiáša, my oveľa dôvernejšie poznáme Ježiša Krista. Celý náš život ako kresťanov je sprevádzaný prítomnosťou Ježiša v Cirkvi, medzi nami, uprostred nás. A predsa. Pomenovaní podľa jeho mena, kresťania, akoby sme možno zabúdali, kto skutočne Ježiš pre nás je. Koľko všednosti sme prežili od posledných sviatkov Veľkej noci, od tých slávnych veľkonočných udalostí, keď sme si pripomínali tajomstvo umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Uponáhľaní v zhone každodenného života, počnúc deťmi a mládežou zavalených školskými povinnosťami, nás dospelými, zaťaženými prácou, vás, milí rodičia, starosťami v rodine, chorých a trpiacich sužovaných rôznymi bolesťami a utrpením, možno si ani neuvedomujeme rýchlosť času, s akým striedame jednotlivé dni. Snáď ani nemáme kedy myslieť na to najdôležitejšie v našom živote, na toho, ktorý sa za nás obetoval, neváhal vstúpiť do dejín života človeka, vziať na seba ľudskú podobu, aby nás zmieril s Bohom a urobil účastnými Božieho kráľovstva. Ježiš Kristus, to je stredobod nášho kresťanského života. Alfa a Omega. Počiatok a Koniec.
Aký je môj vzťah ku Kristovi? Je pre mňa všetkým, má v mojom živote ústredné miesto? Je pre mňa zdrojom, z ktorého čerpám každý deň, posilou vo všetkých situáciách? Ak staviam pred seba tieto otázky, drahý brat, sestra, možno konštatujem, že kdesi tam večer, keď myslím na to, ako som prežil celý deň, alebo vo chvíľach neúspechu, si občas spomeniem na Ježiša. Koľkokrát som v tomto týždni myslel na to, kto je pre mňa Ježiš? Ján vedel o ňom len toľko, že vykúpi Izrael. A aká príprava! Pre nás je to narodenie nášho Pána Ježiša každý rok. Spomienka, alebo skutočné narodenie v mojom srdci a v srdci blížneho? Ak oni vtedy vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán, čo robím ja pre to, aby som sa dôkladne pripravil na jeho príchod v mojom živote, v rodine, škole, na pracovisku? Vyznanie hriechov nie je iste nejaká jednoduchá záležitosť. To človek žaluje pred Bohom sám na seba. Je žalobcom seba samého. Iste nič príjemného. Ale čo je to v porovnaní s láskou Otca, ktorý miluje i toho najväčšieho hriešnika? Nie je už to obrovská radosť v živote kresťana, že je milovaný Bohom Otcom za každých okolností? My dnes máme k tomu určenú sviatosť zmierenia. Kedysi kresťania, najmä mnísi ako formu pokánia praktizovali vyznávanie hriechov jeden pred druhým. Možno by sme sa dnes hanbili za to, keby sme mali vyznávať svoje poklesky niekomu zo svojho okolia. Ale myslíme na to, že ak nevyznávame svoje hriechy, nie síce pred ľuďmi, ale pred kňazom, naše srdce ostáva zatvorené, že sa v ňom nemôže skutočne narodiť Kristus? Advent je čas, aby sme sa znova zamysleli nad sebou, nad svojím životom, svojimi rodinami: ako je to so mnou, s nami? Dokážem chápať Jánovu výzvu k pokániu, aby som sa skutočne stal otvoreným a hodným Kristovho narodenia?

Často namiesto toho, aby sme prežívali radosť kresťana v našom živote, sme ustarostení našimi povinnosťami, problémami, zhonom, svetskými záujmami, hodnotami tohto sveta, konfliktmi s druhými, čo často môže byť príčinou našich hriechov. Vyznanie hriechov navracia túto radosť. Radosť z otvoreného srdca, nezaťaženého ničím, pripraveného na vstup Krista.

Henry Neuwen v jednej zo svojich kníh rozpráva tento zaujímavý príbeh. Posledné obdobie som prežíval svoj každodenný život v kolobehu neustálych povinností spojených s prácou, zhonom, dokonca v konfliktoch s tými najbližšími. Trvalo to už dlhšiu dobu. Na nič som nemal čas. Všetko ma to pohltilo, že som sa nedokázal radovať zo života, z tých najobyčajnejších vecí, všetko sa mi zdalo takmer nezmyselné. Keď som to už nemohol ďalej znášať, vtedy sa človek obyčajne zastaví a kladie si otázky, či to má všetko vôbec nejaký zmysel. Aj ja. Hoci som kresťanom, akosi som nemal čas o tom vôbec uvažovať. Nebyť jednej udalosti. Prehádzal som sa po brehu mora so svojím priateľom, s ktorým som sa dostal do konfliktu pre niektoré názory v zamestnaní. Konflikt trval už dlhší čas. Nepridávalo mi to nič k mojej radosti zo života, ešte viac ma to zarmucovalo. Diskusia medzi nami bola dosť ostrá a vôbec som nevnímal svet okolo, jeho krásu, i keď more vždy musí človeka nejako očariť. Po tvrdšej výmene názorov nastala chvíľka ticha. Zrazu ma môj priateľ oslovil: „Pozri, aký nádherný západ slnka.“ Lúče dotýkajúce sa hladiny mora sa začali dotýkať aj mňa. Akú náhlu radosť spôsobil tento západ u obidvoch. Zabudli sme na svoj konflikt, dokázali sme jeden druhému opisovať svoje pocity z tohto prírodného úkazu. Táto radosť nás posunula do celkom inej situácie. Zvlášť mňa. Tie lúče boli pre mňa novou nádejou. Slnko o chvíľu zapadlo, ale zanechalo vo mne ešte dlho spomienku a predovšetkým nastala zmena. Začal som uvažovať o sebe, o zmysle môjho života. Táto náhla radosť ma znova vrátila k chápaniu radosti kresťana.

Drahí, nebezpečenstvom dnešnej doby je aj to, že človek pre svoju uponáhľanosť ani nezbadá, ako ľahko dokáže opustiť a zabudnúť na to najzákladnejšie a najpotrebnejšie vo svojom živote, na svoju spásu. Nejaká nezvyčajná udalosť ho však dokáže zastaviť a spôsobí zmenu. Na prvý pohľad obyčajný západ slnka dokázal zmeniť situáciu človeka, vniesť radosť do jeho života, nový pohľad, nový zmysel... Zapadajúce slnko. Pre nás však jestvuje oveľa významnejšie slnko, ktoré nikdy nezapadá. Tým žiarivým slnkom je sám Ježiš Kristus. On stále svieti na našej životnej ceste, v každom okamihu, v akejkoľvek príjemnej i nepríjemnej situácii, v bolesti, radosti, utrpení i beznádeji. Slnko, ktoré svieti, chce svietiť aj v ľudskom srdci, pretože ono je pre nás „cestou, pravdou a životom“. Ak Ježiš Kristus prichádza k nám a ohlasuje Božie kráľovstvo, to znamená, že prináša i odpustenie hriechov. Ak hovorí, „Božie kráľovstvo je vo vás“, tak ono skutočne v nás je. Jedinou prekážkou jeho rozvoja sú však naše hriechy. Tam, kde je Božie kráľovstvo, tam je iste prítomný aj Kristus. A niet lepšej dvojice, ktorá buduje a rozvíja toto Božie kráľovstvo uprostred tohto sveta, ako človek a Ježiš Kristus. Ak sme v predchádzajúcu nedeľu počuli evanjelium o bdelosti človeka, dnešné evanjelium je konkrétnou odpoveďou na túto bdelosť. Pripraviť sa, uznať a vyznať svoje hriechy, aby som sa skutočne mohol tešiť zo stretnutia s Kristom. Nie však len dnes, počas adventu, ale neustále. To je zmyslom mojej kresťanskej prípravy. To je môj pravý advent počas celého roka. Bdieť, vyznávať hriechy, aby som dokázal byť citlivý na každý lúč pravého Kristovho slnka, na každý lúč jeho nádeje, v dvojici ako priateľ s priateľom, kráčať a prežívať svoje kresťanstvo spolu s Kristom uprostred sveta.

Bratia a sestry, i napriek tomu, že vyznávame v tomto svete toho veľa, nezabúdajme na to najdôležitejšie v našom živote, na vyznávanie hriechov. Modlime sa za seba samých i spoločne navzájom, aby Kristus, pravé svetlo, ktoré nikdy nezapadá, nezapadlo v nikom z nás pre ľahostajnosť voči hriechu.
Amen.